Mária Ferenčuhová

Hoci často zdôrazňujeme potrebu kritického čítania nielen textov, ale aj audiovizuálnych obsahov, zdá sa mi, že ako diváci stále máme tendenciu zabúdať, že film nie je len zrkadlom sveta, spoločnosti či nás samých, ale predovšetkým pohľadom a hlasom jeho tvorcov. Pri dokumentárnych filmoch tento hlas vnímame zreteľnejšie, zvlášť ak sa v nich používa voice over. No práve ten – najmä ak je v prvej osobe a navyše totožný s hlasom protagonistu – môže zastierať, že „posledné slovo“ má vždy tvorca. Byť režisérom teda znamená mať takmer zvrchovanú moc nad protagonistami. Aj preto sa teória a hlavne kritika dokumentárneho filmu občas nevyhnú ani pojmom ako dokumentárna kolonizácia, využívanie či zneužívanie protagonistov.

V dejinách slovenskej kinematografie je množstvo dokumentárnych filmov venujúcich sa rómskej tematike. Až sa zdá, že je to pre autorov spôsob, ako sa cvičiť vo filmárskej etike. Niektoré filmy obstáli v tomto cvičení lepšie, iné horšie... No až v roku 2021 sa objavil celovečerný dokumentárny film s rómskou témou, ktorý nakrútila rómska režisérka. Nezostala len za kamerou, svoj hlas i pohľad priznala hneď viacerými spôsobmi. Neuhla dokonca ani pred úlohou na hranici možného: vyjsť zo sféry osobného a dať alebo aspoň požičať tvár (a hlas) tým, ktorí už prehovoriť nemôžu, pretože nežijú. 

Vera Lacková sa vo filme Ako som sa stala partizánkou usiluje prerozprávať dejiny rómskeho odboja počas druhej svetovej vojny. Naráža pritom na dilemu, ktorú Robert Kirchhoff ako muž a reprezentant majority vyriešil vo svojom filme o rómskom holokauste metaforizáciou „dier v hlavách“ tých, čo prežili – teda smutným, hoci vnímavým konštatovaním „vybíjania“ pamäti súvisiacej s touto málo prebádanou kapitolou európskych dejín. Vera Lacková, ktorej rodinná pamäť našťastie prežila, dokonca zostala uložená v dokumentoch slúžiacich ako prvé pramene jej historického bádania, sa však nevzdala: spájala kusé informácie, hľadala a nachádzala. Dokonca sa nezastavila ani pred použitím archívnych materiálov, ktoré pôvodne fungovali v inom kontexte. Jej archívne „flešbeky“ sú (re)konštrukciou vymazanej rómskej pamäti. Ich použitie je síce historiograficky problematické, no je jednoznačne autorským gestom. Lacková ním vracia do hry tému „využívania“ existujúcich záberov s cieľom, ktorý považuje za nadradený: emocionálne komunikovať neviditeľné či filmom nezachytené udalosti. Vítam tento hlas v domácej dokumentárnej tvorbe a pozorne mu načúvam.