So skracujúcimi sa dňami sa na Slovensku už tradične rozhojňujú kultúrne podujatia, filmové prehliadky aj festivaly. V októbri sa konal festival študentských filmov Áčko. V novembri zase Jeden svet, ktorý zaradil do programu dve pásma krátkych filmov. Študentské krátke filmy uviedol aj interdisciplinárny seminár Kabinet audiovizuálnych divadelných umení. A keďže za ostatné dva roky prišlo do slovenských kín viacero mimoriadnych debutov nedávnych absolventov filmových škôl, ktorí takisto zaujali už svojimi krátkymi filmami, je zrejmé, že krátkej metráži sa oplatí venovať pozornosť.

Na veľkú radosť organizátorov aj publika sa 25. ročník Áčka po minuloročnej online verzii uskutočnil opäť naživo. Popri pásmach študentských filmov tvorilo program aj množstvo stretnutí s filmovými profesionálmi. Po dvoch školských rokoch poznamenaných dištančnou výučbou bol živý sprievodný program malou, no intenzívnou náhradou priameho pedagogicko-študentského kontaktu. No pandemické fungovanie škôl ovplyvnilo nielen výučbu a nakrúcanie filmov, ale aj niektoré ich námety a výber tém. Študentské filmy hodnotila šesťčlenná odborná porota. Tvorili ju režisérka a producentka Tina Diosi, dokumentaristi Ivo Brachtl a Fedor Bartko, strihač Matej Beneš, filmový kritik Peter Konečný a doktorandka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU Denisa Jašová. 

V prekvapivo dobrej kondícii

„Potešila ma rôznorodosť filmov, ich tematický aj žánrový rozptyl,“ povedala pre Film.sk Tina Diosi. „Vidieť, že študenti sa profilujú už počas štúdia a škola im dáva možnosť rásť individuálne vlastným smerom. Tohtoročné Áčko ukázalo, že sú tu pestré talenty a autori, ktorí čakajú na profesijné šance a zaslúžia si ich dostať. Veľmi by som im priala, aby našli na Slovensku prostredie, ktoré im umožní ďalej sa rozvíjať,“ zhodnotila súťažnú zostavu.

Akým témam sa študentské filmy z posledného obdobia venujú? „Často sa v nich objavovala téma rodiny a jej dosahu na vývoj a osobnosť jednotlivca, témy súvisiace s intímnym prechodom do dospelosti, psychologické sondy do nejakej traumy, ale aj dokumentárne reflexie stavu spoločnosti či histórie umenia,“ zhrnula Diosi. 

Jej spoluporotca Peter Konečný sa nazdáva, že aj po dvoch pandemických školských rokoch je slovenský študentský film v prekvapivo dobrej kondícii. „Premyslene a nebanálne otvára dôležité spoločenské témy. FilmOspalky Kateřiny Hroníkovej bol jasný favorit už od uvedenia na festivale v Karlových Varoch, ale veľmi ma prekvapili aj hrané snímky Sami Ondreja Hrašku a Happy End Now Jána Gugu. Ide o formálne aj dramaturgicky plnohodnotnú krátkometrážnu tvorbu, porovnateľnú s prácami z európskeho študentského filmového prostredia. Najmä titul Happy End Now by si vďaka filmárskemu spracovaniu témy sexuálneho zneužívania a maskulínnej moci zaslúžil väčšiu pozornosť a diskusiu. Ján Guga nakrútil mimoriadnu autorskú výpoveď, ktorá prevyšuje štandardy VŠMU, a herecký výkon Rebeky Polákovej patrí medzi najlepšie z tohtoročného Áčka,“ myslí si Konečný, no zaujala ho aj dokumentárna sekcia. „Medzi najdôležitejšie dokumentárne filmy festivalu podľa mňa jednoznačne patria Cestujúcim do pozornosti Mareka Moučku, Nech žije smrť Róberta Mihályiho či Ľudia, ktorí nevedia kričať Anny Žembovej,“ dodal pre Film.sk.

Spomedzi filmov prihlásených do súťaže porota napokon vybrala štyri, ktorým odovzdala ceny v desiatich kategóriách. Až šesť z nich – cenu za najlepší film, najlepší hraný film, najlepší scenár, najlepšiu kameru, najlepší zvuk a najlepšiu výpravu – získali Ospalky Kateřiny Hroníkovej. Sú zvláštnym, absurdne komickým i trpkým príbehom zo života unavenej manželskej dvojice, ktorá sa usiluje vymaniť zo vzťahovej letargie a nefunkčných vzorcov správania prostredníctvom motivačného programu. Ceny za najlepší dokumentárny film a najlepší strih pripadli clivému a intímnemu štylizovanému portrétu maliarky Ester Šimerovej Martinčekovej a fotografa Martina Martinčeka Ľudia, ktorí nevedia kričať v réžii Anny Žembovej. Najlepším animovaným filmom sa stal Nôž Timoteja Lukoviča, ktorý hyperbolicky využil prvky hororu a trileru a na malom priestore vyrozprával príbeh matky s dcérou, ktoré sa vzoprú tyranovi v rodine. Cenu za vizuálne efekty získala kolektívna dvojminútová sci-fi fantasy The Gods. Diváci zase ocenili absolventský hraný film Davida Benedeka Klamári, tuláci a zlodeji. Maturantka Nikola si v ňom hľadá svoje miesto vo svete a popritom – hoci pomaly a neisto – nachádza hranice vlastnej hodnoty. Pásmo víťazných filmov Áčka na Dvojke odvysielala RTVS a festival ho zároveň na istý čas sprístupnil verejnosti na svojej webovej stránke.

Citlivosť a odolnosť Jedného sveta

Dve pásma krátkych filmov, ktoré uviedol začiatkom novembra festival Jeden svet, dramaturgicky pripravili študenti Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU Anna Lazor, Nina Ulická a Matej Ambroš. V pásme venovanom zahraničnej tvorbe sa pri výbere zamerali na filmy z krajín globálneho Juhu a na témy, ktoré považovali za dôležité – či už to bol boj pôvodného obyvateľstva v Mexiku za vlastné postavenie a za životné prostredie, túžba po slobodnom živote v súlade s queer identitou v Tunisku, budovanie vzťahu medzi matkou a malou dcérkou napriek vzdialenosti, alebo hlad po živote s vírusom HIV bez pocitu viny a stigmy. 

Rovnako významným kritériom pri výbere filmov však boli pre zostavovateľov ich formálne a naratívne kvality. V pásme venovanom slovenským krátkometrážnym snímkam predstavila trojica študentov KAS päť dokumentárnych filmov. Boli medzi nimi i také, ktoré zaujali aj na festivale Áčko. Viaceré sa zameriavali na vnútorné prežívanie protagonistov. Hľadanie spoločnej kompozície Petra Podolského je dvoj(auto)portrétom queer režiséra a jeho veriacej mamy, vo filme Titanik zas režisérka Katarína Jonisová sleduje dosah vlaňajšieho lockdownu na mentálne znevýhodneného obyvateľa domova sociálnych služieb, ktorý predtým až prorocky skladal katastrofické piesne o konci sveta, a Marek Moučka sa v snímke Cestujúcim do pozornostipokúsil porozumieť tomu, ako sa rušňovodiči vyrovnávajú s tým, keď im pod kolesami rušňa zomrie človek.

Naopak, v publicistických filmoch Nech žije smrť Róberta Mihályiho a Nežná Sone Nôtovej sa mladí autori obracajú von, do spoločnosti, či už v úsilí pochopiť nálady, ktoré lomcujú časťou populácie v kritickom pandemickom čase, alebo pri hľadaní prítomnosti žien v spomienkach na nežnú revolúciu. Vo všetkých piatich filmoch sa tak stretávali, dotýkali či narážali na seba dve komplementárne a pre dokumentaristov dôležité vlastnosti: citlivosť a odolnosť.

Film a duševné zdravie bez stigmy

S citlivosťou i odolnosťou napokon súvisela aj téma 8. ročníka Kabinetu audiovizuálnych divadelných umení Ars Anima – Umenie a duša. V jeho rámci sa takisto premietali krátke filmy študentov VŠMU. Pásmo z nich zostavila dramaturgička Kina inak v bratislavskom kultúrnom priestore A4, šéfredaktorka internetového časopisu Kinečko a sama študentka KAS FTF VŠMU Barbora Nemčeková. „Širokú tému umenia a duše som zúžila na tému duševného zdravia a jeho destigmatizácie prostredníctvom umeleckej praxe ako ,romantickejʻ a nevyhnutnej súčasti bytia a tvorby. O destigmatizácii sa v poslednom období veľa hovorí, no ide o komplikovaný proces, ktorý potrvá aj niekoľko rokov či desaťročí,“ povedala Nemčeková o svojom výbere pre Film.sk. Pásmo zostavila z filmov, ktoré spája osobná, často autobiografická či introspektívna línia, ale aj ochota vykročiť od seba smerom k divákom. „Študenti sa pozerajú dovnútra a následne von. Všímajú si svet, poučení vlastnou introspekciou observujú a vo vonkajšom svete nachádzajú procesy, s ktorými súznejú, rozumejú im a prostredníctvom filmu ich šíria ďalej. V prípade filmov O sestre Barbory Sliepkovej a Terapia cestou Michala Baránka je pre protagonistov vonkajší svet – nielen v zmysle priestorovom, ale aj sociálnom – miestom, ktoré im spôsobuje úzkosti. Pre Barbaru Vojtašákovú, autorku Denníka princeznej, je takýmto miestom sociálna jednotka konzervatívnej nukleárnej rodiny, ktorá rozrušuje jej plnohodnotné prežívanie a prijatie queer identity,“ vysvetlila Nemčeková. Do jej výberu sa dostal aj predchádzajúci film tohtoročnej víťazky Áčka. „Kateřina Hroníková vo filme Sejít pěšky dolů používa procesy starnutia kože, najväčšieho orgánu a zároveň symbolického miesta dotyku a prieniku vonkajšieho a vnútorného, na exemplifikáciu významustarostlivosti o seba a o druhých, predovšetkým znevýhodnených (vyšším vekom, telesne alebo psychicky), osamelých a chradnúcich. Všetkým filmom sa podľa mňa darí nadviazať akési bazálne, osobné spojenie s divákmi a tým vytvárať priestor na porozumenie,“ dodala Nemčeková.

Z jesennej ponuky krátkometrážnych študentských filmov tak výrazne zaznieva túžba po komunikácii, úsilie zvyšovať citlivosť na témy donedávna marginálne či vytesňované z verejného diskurzu, ale aj ochota autorov znášať diskomfort pri pokusoch pomenúvať komplexné súvislosti či komunikovať intímnu skúsenosť. A zároveň z tejto ponuky preblikávajú mená – nové, opakujúce sa alebo už dobre známe – tvorcov najmladšej generácie, ktorá sa napriek pandemickým podmienkam životaschopne hlási o slovo.

Mária Ferenčuhová 
foto: VŠMU/Jakub Spevák (Ospalky)

Už šiesty ročník Slávnosti krátkeho filmu plánujú jeho organizátori na posledný piatok a sobotu pred Vianocami. Výber krátkometrážnej tvorby ponúknu 17. a 18. decembra prostredníctvom platformy Kino doma. Súťaž krátkych filmov Medzinárodného filmového festivalu Febiofest Bratislava 2021 sa pre zhoršenie pandemickej situácie v decembri neuskutoční a stane sa súčasťou programu budúcoročného festivalu.

Spojenie decembra s krátkymi filmami programovo propaguje medzinárodná iniciatíva Deň krátkeho filmu. Z nej vychádza slovenská Slávnosť krátkeho filmu. Preto sa takisto koná v decembri. Organizuje a kurátorsky ju zastrešuje občianske združenie Disco Sailing v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a s Filmovou a televíznou fakultou VŠMU. Deň krátkeho filmu v Bratislave však postupne rozšírili na niekoľkodňovú slávnosť s presahom do regiónov. Vlaňajší ročník ovplyvnila pandémia a plošné zatvorenie kín škrtlo polovicu programu. Niektoré tituly, ktoré organizátori plánovali uviesť ešte minulý rok, chceli preto pridať do tohtoročného programu, ale zhoršujúca sa pandemická situácia opäť zatvorila kiná. Štyri filmové pásma preto organizátori uvedú online a ak to situácia dovolí, na budúci rok na jar by chceli usporiadať aspoň jednodňové podujatie v jednom či viacerých kinách.

„Ponúkneme pásmo filmov vytvorené v dialógu s vizuálnou umelkyňou Katkou Poliačikovou, známou ako eggtuition, premietať sa bude naše tradičné pásmo slovenských filmov, obľúbený, takisto už tradičný blok Girls in Film a pásmo filmov nazvané Minútu denne,“ hovorí Soňa Balážová zo združenia Disco Sailing. Okrem „tradičných“ krátkych filmových diel sa diváci teda môžu tešiť aj na filmy s presahmi do iných umení. Program bude bohatý na príbehy o intenzite a krehkosti ľudských spojení, ponúkne tiež zaujímavé hudobné videoklipy a tanečné diela s angažovaným odkazom: „Robte čokoľvek minútu denne, možno zmeníte svet.“

Výber filmov Girls in Film tvoria tentoraz české a slovenské tituly. Hraný film Inverze (r. Lucia Kajánková) rieši komplikované priateľstvo dospievajúcich dievčat. Tému hľadania identity v konzervatívnom prostredí prinesie zase dokument Denník princeznej (r. Barbara Vojtašáková). Kolekciu dopĺňa rumunsko-český hraný film A pak přišel princ (r. Cristina Groșan) z prostredia divadelného workshopu a animovaný film Jsme si smrti blíž (r. Bára Anna Stejskalová) o láske, ktorá môže vzniknúť aj medzi odpadkovými košmi. Zo slovenských titulov uvedú napríklad aj oceňovaný film Mareka Moučku V plytkej vode.

Súťaž stredoeurópskych krátkych filmov Medzinárodného filmového festivalu Febiofest Bratislava, ktorý sa pre pandémiu konal naposledy v plnej podobe a riadnom termíne v roku 2019, ponúkli organizátori vlani v náhradnom decembrovom termíne. Keďže ani tento rok sa Febiofest nemohol uskutočniť podľa plánu, časť jeho programu vrátane súťaže krátkych filmov chceli divákom predstaviť v decembri. „Dramaturgia aj plány ostávajú, ale opäť sa posúvajú v čase,“ vysvetľujú organizátori a dodávajú, že krátke filmy budú súčasťou budúcoročného festivalu Febiofest v termíne od 16. do 22. marca.

„Z prihlásených takmer 300 krátkych filmov z krajín V4, Rakúska a Ukrajiny sme s umeleckým riaditeľom Ondrejom Starinským vybrali 20 titulov, o ktorých bude ďalej rozhodovať porota. Aby sme pôvodný decembrový plán nekomplikovali osobnou návštevou zahraničných hostí, spravili sme tento rok výnimku a porota bude zložená len z českých a zo slovenských profesionálov. Sú nimi programový riaditeľ Festivalu krátkych filmov Praha Karel Spěšný, filmová kritička a festivalová dramaturgička Adriana Belešová a festivalový dramaturg a producent Daniel Vadocký,“ približuje pre Film.skkoordinátorka programu Monika Lošťáková. „Budú rozhodovať o štandardnej cene poroty s finančnou odmenou 3 000 eur, ktorú dlhé roky dotuje Slovenská asociácia producentov v audiovízii. Je však možné, že porota udelí aj nejaké špeciálne uznanie. A je tu, samozrejme, aj cena divákov.“

Zo slovenských filmov budú súťažiť študentské snímky Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení Leporelo z mojej naničhodnosti Kristiána Grupača a Pozdrav z Nigérie Petra Hofericu.

Jaroslava Jelchová
foto: FTF VŠMU/Marek Moučka – V plytkej vode

Po rokoch vytiahla staré listy, ktoré jej kedysi písal otec, a odpovedala na ne krátkym animovaným filmom. Volá sa Milý tati a česká režisérka Diana Cam Van Nguyen ho nakrútila v slovenskej koprodukcii. Premiéru mal na festivale v Locarne, uviedlo ho i mnoho ďalších festivalov a získal niekoľko cien, medzi nimi trofej pre najlepší krátky film z festivalu v Londýne.  Vďaka cene za najlepší krátky animovaný film z AFI Festu v Los Angeles sa navyše môže uchádzať o Oscara.

Film Milý tati vznikol v koprodukcii so Slovenskom. Je pri krátkych študentských filmoch bežné, že vznikajú v medzinárodnej koprodukcii? V čom vám táto spolupráca pomohla?

Slovenská koprodukcia nám pomohla veľmi, a to nielen finančne. Nutprodukcia je skvelá produkcia a môžem ju len odporučiť. Spolupráca českej a slovenskej strany bola prirodzená, pretože od začiatku boli v našom tíme slovenská zvukárka a skladateľka Viera Marinová a animátor David Štumpf. S nimi som pracovala aj na svojich predošlých filmoch. 

Film Milý tati, ktorý je osobnou výpoveďou o pošramotenom vzťahu medzi vami a otcom, je už vaším tretím filmom a na Slovensku sa premieta v kinách ako predfilm snímky Iná svorka. Krátke študentské filmy sa v kinách bežne nehrajú. Aký je to pocit, mať film v kine?

Je to veľmi príjemný pocit a veľmi ma to teší. Som zvyknutá na festivalové uvedenia, ale uvedenie v kinodistribúcii je pre mňa nová skúsenosť. A je super, že ľudia môžu ísť na môj film do kina! Filmy robím so zámerom, aby ich videlo čo najviac divákov. Festivaly vo svete sú jedna vec, no stále ma zaujíma, čo si myslí česko-slovenské publikum. O to viac ma mrzí, že v Česku ešte kinodistribúciu nemáme. Chcela by som, aby sa krátke filmy dostali viac k divákom, myslím si, že im majú čo ponúknuť. 

Robiť film o sebe či film vychádzajúci z vlastnej skúsenosti môže byť ťažké, lebo človek ťažšie hľadá odstup. Ako vznikal váš scenár?

Pôvodne som chcela urobiť film len o období nášho písania listov, keď bol môj otec vo väzení. Napadlo mi to celkom prirodzene, pretože som si tie listy v detstve schovávala a medzitým som pozabudla, že ich mám. Keď som na ne po rokoch znova narazila, prekvapilo ma, koľko emócií a lásky od svojho otca tam nachádzam, a uvedomila som si, že náš vzťah sa veľmi zmenil. Potom som začala písať list otcovi ja, a tak začal vznikať scenár k filmu. 

Hoci ide o osobnú výpoveď, rozhodli ste sa seba samu potlačiť do úzadia a do svojej roly ste obsadili herečku. Prečo?

V ideálnom svete by som vo filme hrala ja a postavu otca by hral môj otec. To však nebolo možné, pretože okrem listov som iné materiály z detstva nemala, a tak sme zábery z detstva museli rekonštruovať. Pre svoju postavu som zámerne zvolila herečku. V priebehu vývoja mi veľa ľudí navrhovalo, aby som vo filme hrala ja sama, ale pre mňa bol celý film taký osobný, že keby som sa v ňom ešte aj videla, už by som sa naň asi nevládala pozerať. Aj bez toho mám pocit, že sa celý ten film točí okolo mňa. Dôležitá pre mňa však bola autenticita v emóciách. To, čo hovorím a odovzdávam divákom, je úprimné a pravdivé a dúfam, že to vo filme cítiť. 

Východiskom filmu, vizuálnym aj tematickým, sú listy. Sú aj dôvodom, prečo ste ako spôsob animácie zvolili papierikovú koláž?

Áno. Vychádzam z pravých listov, ktoré mi písal otec z väzenia. Hľadala som vhodnú techniku a vizuál, ktorý by sa k nim mohol hodiť, a tak som sa dostala ku koláži. Prvok, ktorý využívam ako formu na vyjadrenie emócií, je „správanie“ papiera, ktorý sa používa na celej ploche filmu. V expozícii je papier rovný, čistý, ničím nenarušený. Nie sú to krasopisné listy, ktoré by boli úhľadné samy osebe, ale aj vzhľad papiera predstavuje predošlý harmonický vzťah otca a dcéry. Počas filmu sa papiere postupne rôzne krčia, trhajú, až sa úplne roztrhnú – to reprezentuje meniaci sa vzťah otca a dcéry. Ku koncu sú listové papiere zlepené a zase držia pohromade, ale tým, že už raz boli narušené, na nich vidieť biele roztrhané okraje – viditeľné jazvy. Symbolizujú náš vzťah s otcom, ktorý sa raz poničil a už nikdy z neho nebude detsky čistý harmonický vzťah ako pred krízou. 

Vo filme sa hráte s detailmi a metaforami. Časté sú napríklad chýbajúce postavy vystrihnuté z plochy papiera, ktoré evokujú neprítomnosť rodiča. Čo bolo pre vás pri tvorbe dôležité? 

Jednotlivé nápady vznikali rôzne – niektoré boli jasné už v scenári, niektoré prišli až počas strihu. S prázdnotou, vystrihnutou postavou, ktorá symbolizuje chýbajúceho otca v rodine, som pracovala v celom filme a bol to jeden z prvotných nápadov. Silueta otca je vyrezaná v jeho ružových listoch, ale výrezy sme použili aj vo fotkách. Symbolizujú narušenú spomienku na náš vzťah. Tak ako sa v emocionálne najnáročnejšej scéne hromadia rôzne emócie, tak sa vrstvia na seba rôzne druhy papiera. To vrstvenie eskaluje až do momentu, keď sa dospelá dcéra zastaví a rozhodne sa, že ďalej už za otcom nepobeží. Spolu s jej emóciami sa upokoja aj kolážové okolia. Vrstiev papiera ubúda, až zostane len prázdne biele pozadie. 

Mali ste to všetko vopred premyslené alebo šlo o experimentovanie, skúšanie, hranie sa?

Veľa vizuálnych nápadov sme najprv skúšali, či fungujú. Neskôr sme zase viac experimentovali. Napríklad čierne abstraktné čiary vznikli ako jeden z posledných nápadov. Objavujú sa v krízových momentoch príbehu. Prvýkrát ich vidno pri hádke rodičov v kuchyni, keď sa nenápadne objavujú v priestore medzi nimi. Nápadnejšie sú použité v najkrízovejšej časti filmu, kde sa kumulovali rôzne emócie – hnev, nepochopenie a nakoniec vzdor. Táto scéna je zložená z rýchlych strihových záberov, v ktorých sa čierne čiary objavujú veľmi výrazne a vzbudzujú pocit niečoho temného a zlého, čo sa deje vnútri postavy. Keď sa ku koncu filmu negatívne emócie vytrácajú, postupne zmiznú aj tieto vibrujúce čiary. A takto by som mohla opísať každý svoj zámer. Povedzme, že sme počas vývoja experimentovali, ale všetko, čo vidíte na plátne, má svoj zmysel.

Ste ešte študentka, no máte už za sebou viacero ocenení a významných festivalov. Čo vám priniesli? 

Sú pre mňa najmä príležitosťou a motiváciou do ďalšej tvorby. 

Česká študentská animácia, ale aj slovenská, má v poslednom období vo svete úspech. Čím si to vysvetľujete?

Myslím si, že krátke animované filmy, ktoré vznikajú v posledných rokoch, nie sú v porovnaní s medzinárodnou študentskou tvorbou pozadu. Navyše veľmi cítim, že jeden úspešný animovaný film pomáha úspechu ďalšieho.

Do akej miery konkrétna filmová škola, ako povedzme FAMU, ovplyvňuje proces vzniku filmu? Vtláča mu nejakú svoju pečať?

Na FAMU som spoznala množstvo talentovaných ľudí, ktorí ma doteraz veľmi inšpirujú. Tým, že sa v prostredí školy nachádza toľko katedier, mali sme možnosť prirodzene spolupracovať s ostatnými členmi štábu. Treba sa to naučiť čo najskôr, pretože film je kolektívna práca. To je podľa môjho názoru najväčší vplyv FAMU – jej študenti. 

Vaša kolegyňa Daria Kashcheeva sa vo filme Dcéra takisto venuje vzťahu medzi otcom a dcérou a tvrdí, že film bol pre ňu istým druhom psychoterapie. Rozprávali ste sa na túto tému?

Musím priznať, že sme sa o tom v tomto zmysle nikdy nebavili. Vedela som o podobnosti s Dcérou vo vzťahu k otcovi, ale inak si myslím, že sú naše filmy dosť odlišné. Pri finalizácií filmu sme sa v strižni zabávali tým, že by sa aj náš film mohol volať Dcéra. 

Plánujete sa krátkym animovaným a experimentálnym filmom venovať aj po skončení školy? Sú na to v našom prostredí možnosti?

Chcem si dať od krátkeho animovaného filmu pauzu. Nateraz mám pocit, že som sa vyčerpala tematicky aj výtvarne. So slovenskou scenáristkou Veronikou Vozárovou píšeme scenár celovečerného hraného filmu. 

Zuzana Sotáková
foto: ASFK