Mierili presne, ale terče v kinosále chýbali

S vysvedčením, ktoré vypísal domácim tvorcom Týždeň slovenského filmu, by sa trojkár veru bál prísť domov. Ostré postrehy reflektujúce filmovú žatvu roku 2020 však ostali na prelome novembra a decembra bez tradičnej živej diskusie so samotnými filmármi. Účastníci panelových diskusií nemali v hľadisku Kina Lumière oponentov. Podujatie sa pre covid konalo aj tento rok online.

„Slovenskú majoritu zastupujú len dva filmy, Služobníci Ivana Ostrochovského a SviňaMariany Čengel Solčanskej,“ skonštatovala Viera Langerová s poznámkou, že to nevidí ako veľmi optimistické. Prvý z tých filmov podľa filmovej kritičky „nedokázal uchopiť komunistickú minulosť a pomenovať našu skúsenosť hlbšie než na úrovni novinového titulku a krátkej noticky“, ocenila však „zábery výtvarne komponované a z hľadiska vizuálneho bezchybné“. Ten druhý chce v žánrovom rámci prehovoriť k aktuálnemu stavu spoločnosti a jej politickej reprezentácie. „Nemožno namietať, ak by sa zároveň niekde vzadu nevynárala ambícia hodnotového vyjadrenia a demonštrácia politického názoru. Akoby žáner politického trileru bol menej než ozvučený autorský postoj,“ zdôraznila Langerová. Na paškál si vzala aj prevahu minoritných produkcií. „Je na mieste pýtať sa na kritériá, podľa ktorých sa rozhoduje o výrobe koprodukčných filmov,“ skonštatovala. Koprodukcia by podľa nej rozhodne nemala byť „len donáškovou službou“.

Oveľa lepšie ako hraná tvorba nedopadol ani slovenský celovečerný dokument. S výnimkou dokumentárnej eseje FREM Viery Čákanyovej, ktorá je však majoritne českou produkciou. „Vytŕča ako jediný poetického modu, aj vďaka svojej forme charakterizovateľnej ako vizuálna báseň, otvorené dielo nabádajúce k interpretáciám,“ ocenila Barbora Nemčeková. Ostatných desať titulov posudzovala prísne: „sebaľútostivé nariekanie“ (HoKEjový sen), „nevybočuje z konvenčnosti“ (Milan Sládek), „chýba presah“ (Zlatá zem), „pôsobí dojmom, že cieľom bola sebaprezentácia“ (V sieti). Keďže desiatku z jedenástich hodnotených titulov nakrútili muži a aj pätica portrétov rozprávala príbehy mužov, podčiarkla potrebu stratégie „na zlepšenie situácie rodovej rovnosti“.

„Jeden z trendov našej dnešnej animácie je nárast počtu minoritných koprodukcií,“skonštatovala Vanda Raýmanová. Tvorcovia sú podľa nej otvorení medzinárodnej spolupráci a hľadajú možnosti viaczdrojového financovania. „Do akej miery prispejú k rozvoju slovenského animovaného filmu, ukáže až čas.“ Minoritnými koprodukciami boli aj Sh_t Happens a Cez palubu, moderné parafrázy biblického príbehu Noemovej archy, ktoré „pracujú so štylizáciou a humorom“. Obe sa objavili v kolekcii animovaných filmov, ktorá osviežila maratón hodnotiacich panelov.

Neistota! Prežívame, ale nevieme, čo bude ďalej... Strohé konštatovanie kinárov a distribútorov bolo leitmotívom diskusie na tému audiovizuálnej tvorby a distribúcie v čase pandémie. Zatvorené kiná, festivaly presúvané na poslednú chvíľu do online priestoru, online premiéry, chvíľa uvoľnenia a opäť: Zatvárame! Audiovizuálny fond, ktorému posunulo „pandemické“ financie ministerstvo kultúry, pomohol kinárom, sčasti aj distribútorom. Podľa názoru zástupcov všetkých článkov audiovizuálneho reťazca bola pomoc adresná, rýchla – ale nedostatočná. So žiadosťou o kompenzácie sa prihlásili aj nezávislí producenti, hoci tvorba – aj keď s prekážkami a obmedzeniami – pokračovala. Tvrdenie, že producent má jediný príjem z kín, zmietla poznámka, že to nemôže byť dobrý producent. „Na rozdiel od podpory kín a distribúcie ide do podpory produkcie stále drvivo najväčšia časť finančných prostriedkov z Audiovizuálneho fondu,“ pripomenul riaditeľ AVF Martin Šmatlák. Neistota i finančné straty narušili mechanizmus audiovizuálneho prostredia a koniec čias zvaných pandémia nevidno. Ako ďalej? „Čaká nás čiastočné presmerovanie od extenzívneho rozvoja domácej audiovizuálnej produkcie k intenzívnejšiemu rozvoju. Možno nepotrebujeme mať rozbehnutých 80 projektov kinematografických diel, ale len polovicu. Možno nepotrebujeme všetky dávať do kín. To je strategická otázka, o ktorej je úplne legitímne sa vo fonde baviť aj v spolupráci s externým prostredím,“ uzavrel riaditeľ AVF. 

Týždeň slovenského filmu sa konal od 29. 11. do 5. 12. a vo virtuálnej kinosále Kino doma ponúkol aj projekcie viacerých diskutovaných filmov, ktoré sa uchádzali o divácku cenu. Z podujatia, ktorého organizátorom je Slovenský filmový ústav, si ju odniesol film Lukáša Bulavu Králi videa.

Jena Opoldusová
foto: Miro Nôta

Obrazy času a hľadanie zmyslu existencie

Poľsko je známe zanietením pre kultúru a umenie vrátane audiovizuálneho. Či ide o klasické hrané snímky rôznej metráže, dokumentárne a animované filmy, alebo o avantgardné i experimentálne, v Poľsku sa majú kde premietať. Množstvo prehliadok a festivalov rady navštevujú aj veľké mená. Poľský divák vie oceniť kvalitu, diskutovať i provokovať. 

Iba v Krakove sú prinajmenšom dva významné festivaly. Na Krakovskom filmovom festivale, ktorý už 61 rokov prezentuje dokumentárne, animované a krátke i stredometrážne hrané filmy, získavali kedysi ceny aj slovenskí tvorcovia. Druhým je Medzinárodný festival nezávislého filmu OFF kamera. Jeho 14. ročník charakterizovala šírka záberu a výborná atmosféra. Projekcie sprevádzali umelecké projekty vo voľnom priestore, v kluboch a pod. K laureátom je festival štedrý – hlavná cena je 100-tisíc zlotých (takmer 22-tisíc eur) ako vklad do produkcie nového filmu. Na oboch podujatiach možno stretnúť významné osobnosti, nielen hercov, režisérov či kritikov, ale aj sociológov a antropológov. Veď audiovizuálne umenie má i sociologický alebo, ak chceme, antropologický rozmer – ako už dávno tvrdil teoretik filmu Aleksander Jackiewicz. Pripomenul som si jeho slová, keď som sa vlani zúčastnil ako člen poroty FIPRESCI na 37. ročníku Varšavského filmového festivalu. Ten je jedným z mála medzinárodných festivalov v Európe, ak nie na svete, ktorý vedie už 31 rokov ten istý zanietený filmový mág – Stefan Laudyn. Aj v pandemických časoch bol festival zo všetkých stránok na mimoriadnej úrovni. Pomohla tomu nielen výborná organizácia, ale i neformálna atmosféra a hlavne program, do ktorého sa hlásilo vyše 4 a pol tisíca filmov zo stovky krajín. Mnohé z diel, ktoré Varšava uviedla, poukazovali na smerovanie hodnotového sveta súčasnosti. Ako porota FIPRESCI sme spolu s bieloruskou kritičkou Irenou Kaciałowicz (momentálne žije v Poľsku) a nórskym kritikom Janom Storøom hodnotili tucet prvých a druhých filmov mladých tvorcov, všetky na vysokej úrovni. Nebolo jednoduché vybrať laureáta. 

O cenu sa uchádzali aj dva poľské celovečerné dokumenty: Vzdúvanie (r. Lukasz Ratuski), príbeh surfistov o túžbe nájsť ideálnu vlnu na zimnom Baltskom mori, a Stádo (r. Monika Kotecka, Karolina Poryzyała) o túžbe amatérskeho družstva reprezentovať krajinu v akrobatickom cvičení na koňoch –  oba ukázali nesmiernu snahu protagonistov prekonávať bariéry i súdržnosť kolektívov pri realizácii spoločného sna. Hrané filmy mladých tvorcov ma však zaskočili zobrazovaním krutosti, neraz samoúčelnej agresivity, prekomplikovaným dejom a konaním protagonistov – akoby ich existencia prestala mať zmysel a žiadne hodnoty neexistovali. Hrdina poľského Dňa, keď som našiel na smetisku dievča (r. Michal Krzywicki) sa rozhodol vziať si na Silvestra život. Oznámi to na svojom internetovom profile a na smetisku nájde dievčinu, ktorú akoby tam niekto vyhodil... Ruská #Modrá_veľryba (r. Anna Zajceva) priniesla príbeh samovrážd tínedžerov pod vplyvom sociálnych sietí. Nakrútený vo formáte screenlife sa krutosťou vyrovná západným trilerom, no poukazuje na akútny spoločenský problém. Ďalší ruský príspevok Po sezóne (r. Alexander Hant) vychádzal zo skutočnej udalosti. Pätnásťročné dievča a chlapec, ktorých rodičia prichytili pri milovaní sa, utečú z domu, opantá ich sloboda – konečne môžu realizovať všetko, čo si zmyslia – a dostanú sa k zbrani... Film dostal Cenu mladých kritikov FIPRESCI. Tí na festivale pracujú v akejsi tvorivej dielni: píšu, diskutujú a doslova spolu existujú počas celého festivalu. V roku 2016 boli členkami tejto poroty Slovenky Alexandra Gabrižová a Zuzana Sotáková. V roku 2017, keď získal Cenu FIPRESCI režisér Juraj Lehotský za film Nina, bol medzi mladými kritikmi Tomáš Hudák a o dva roky neskôr zase Denisa Jašová. 

Festival uviedol aj ďalšie podnetné diela. V snímke Som v poriadku, ďakujem (r. E. Jankauskas, Litva) sa mladá neurobiologička vracia po dvoch mesiacoch na psychiatrii do života a zisťuje, že normálne spolužitie je založené na ukrývaní slabostí, klamstve a podrazoch. Dokonalosť je novým náboženstvom súčasnosti. Film Pracujem na cintoríne (r. O. Taranenko) približuje realitu súčasnej Ukrajiny a tvorcovia akoby naznačovali, že skutočný cintorín je v nás, a nie tam, kde pochovávajú ľudí. Úľ kosovskej režisérky Blerty Basholli, ovenčený cenami zo Sundance, je apoteózou ľudského úsilia i obrazom zloby ľudí z patriarchálnej dediny v kruto skúšanej krajine. Čas netrpezlivosti (r. Aydin Orak, Turecko) sleduje dvoch bratov, ktorí túžia vykúpať sa v bazéne pre bohatých. Jednoduchý úsmevný príbeh je oslavou túžby po slobode, ale aj kritikou spoločnosti. 

K dielam, ktoré akoby sa vymykali jednoduchým kvalifikáciám, patria tri filmy. Bergmanovsky ladená Anatómia (r. A. Jankowska, Poľsko, Francúzsko) je meditáciou nad plynutím času a hľadaním našej identity. Turecké Stretnutie (r. U. Evirgen) opisuje život a jeho náhody z pohľadu dvadsiatničky a muža po päťdesiatke. Kladú si rovnaké otázky, no ich odpovede nie sú jednoznačné. 

A najlepšie na koniec: Cenu FIPRESCI získal film dvadsaťročnej kosovsko-francúzskej herečky a režisérky Luàny Bajrami Pohorie ryčiacich levíc, prostý príbeh trojice dievčat, ktoré nebaví stereotypný život v kosovskom mestečku. Keď sa nedostanú na štúdiá do väčšieho mesta, začnú žiť po svojom a na tejto ceste ich nemôže zastaviť nič, ani malé zlodejstvá. Ide o výborne nakrútený debut o priateľstve, realizácii túžby a hľadaní vlastných ciest napriek ich kľukatosti. Oplatí sa zapamätať si nielen meno režisérky tohto originálneho, v istom zmysle až trileru, ale tiež sledovať mladú kosovskú kinematografiu. Varšavský festival obohatila o nesporne zaujímavé, výborne zrealizované pohľady bez výnimky mladých, nádejných tvorcov. Grand Prix 37. ročníka Varšavského festivalu, v hodnote 100-tisíc zlotých si odniesol koprodukčný rumunský Zázrak (r. Bogdan George Apetri)

Slovensko tentoraz nemalo vo Varšave veľké zastúpenie. Reprezentovali ho dva filmy – krátky film Ospalky v réžii Kateřiny Hroníkovej a animovaný film Kožuch Kristíny Bajaníkovej. V roku 2020 tu však získal Cenu za réžiu a Cenu ekumenickej poroty Martin Šulík za Muža so zajačími ušami.

Text  je rozšírenou verziou materiálu uverejneneého na portáli Klubu filmových novinárov Filmpress.

Ladislav Volko, sociológ, publicista