Marcel Šedo

filmový publicista

Od vzniku prvého Jánošíka uplynulo sto rokov, čo akosi prirodzene zvádza k rebríčkovaniu a k vytváraniu kánonov. Kánony sa však v posledných dekádach ocitajú pod čoraz silnejšou paľbou argumentov a výčitiek. Sú vraj elitárske, silne subjektívne a obvykle nedobre zdôvodnené. Aj preto sa pozornosť konzumentov presúva na rôzne databázy a sociálne siete, ktoré prinášajú intersubjektívne percentuálne stanovisko v podobe spriemerovaného „názoru“ „verejnosti“ či kritickej obce. Tu však takisto nachádzame výčitku smerujúcu k (len) partikulárnemu vyjadreniu stanoviska určitej skupiny, či už profesijnej, alebo generačnej, alebo rovno k diktatúre normality, ktorá automaticky zaujala priestor opustený kritickou obcou. Myslím si teda, že podľa vyjadrení mnohých kritikov a teoretikov sa musíme zaobísť bez kánonov, pretože sú vylučujúce, ba až autoritatívne.

Zároveň si myslím, ale môžem sa mýliť, že každý myšlienkový smer, ktorý nepracuje na úrovni číreho relativizmu a absolútnej skepsy, produkuje – a to aj nevedome – svoj vlastný kánon, ktorý sa ako zrkadlový obraz premieta do sféry ideí či skôr ideálov. Ak totiž máme nejaké hodnotiace kritériá, podľa ktorých jeden film z nejakého dôvodu vylučujeme a iný prijímame, môžeme na základe nich skonštruovať ideálnu skupinu filmov a tým aj istý kánon. A tak si myslím, že jediné, čo spomínaní kritici odmietajú, je posväcovanie takýchto filmov aurou kánonickej (z ich pohľadu až akejsi náboženskej) dôležitosti. Odmietajú teda naplno prejaviť svoju autoritu vo vzťahu medzi spoločnosťou a filmom a zároveň sa stávajú samozvanými autoritatívnymi strážcami spoločnosti pred autoritou kritikov a verejných intelektuálov. Kritici tak už nechcú mať „moc“ nad spoločnosťou a obracajú sa proti sebe samým ako proti najväčšiemu (potenciálnemu) nepriateľovi, a to za potlesku verejnosti i umelcov, ktorí sa konečne „zbavujú okov“ estetiky a filozofie (prípadne aj spomínaného elitárstva).

Pozrime sa teda na to, čo sa tu odmieta. Na tej najzákladnejšej úrovni funguje každé takéto posväcujúce stanovisko ako tzv. performatív. J. L. Austin ho definuje ako akt, ktorý nielen opisuje, ale aj mení sociálnu realitu – akt je teda totožný s výpoveďou. Najviditeľnejšie je to v úradných rozhodnutiach typu: „Týmto vás vyhlasujem za manželov.“ Niečo podobné sa deje aj v prípade umeleckých diel. Niektorí teoretici, ako napríklad Don Judd, zachádzajú až tak ďaleko, že tvrdia: „Ak sa niečo nazýva umením, tak to aj umením je“. Stačí tu skrátka číry performatívny akt. Lenže ako upozorňuje filozof Henri Maldiney, vykrikovať na ulici „nariaďujem všeobecnú mobilizáciu!“ vám veľmi nepomôže, ak nemáte autoritu. Problematické je to však aj vtedy, keď autoritu máte. Ak umelec posväcuje vlastné umelecké dielo, dostáva so do kolobehu čírej tautológie: umelecké dielo sa stáva umeleckým dielom vďaka tomu, že ho vytvoril umelec, ktorý je umelcom vďaka vytváraniu umeleckých diel a... Aj tu by performatív stál na čírej svojvôli a stratil by akúkoľvek výpovednú silu a význam: nastal by nekonečný kolobeh solipsistického samoposväcovania.

Myslím si teda, že pre samotné umenie je autorita dôležitá a zároveň je dôležitá aj inštitúcia, ktorá má autoritu na tzv. posväcovanie. Či už ide o autoritu festivalu, kina, galérie, alebo len skupiny susedov, vždy je takáto autoritatívna, posväcujúca sila nutná. No ak uznávame existenciu ideálnej skupiny filmov – pri existencii hodnotiacich kritérií – i autoritu inštitúcie – pri posväcovaní umeleckých diel ako umeleckých –, čo nás tak irituje na skutočnom kánonickom posväcovaní? A ak neexistencia autority kritiky smeruje k diktatúre normality (a marketingových kampaní veľkých spoločností), nebolo by lepšie opäť uznať autoritu kritika? Kľúčové je teda nanovo premyslieť, odkiaľ by táto autorita mala prameniť a aký je vzťah autority, umelca a „verejnosti“.