Možnosti stvárnenia reality a limity hraného filmu

V súčasnosti žije na Slovensku približne 5 450 000 obyvateľov, je tu fungujúci Audiovizuálny fond, naozaj veľa produkčných spoločností, asi 150 kín a 50 filmových klubov, okolo 40 všetkých možných filmových festivalov a prehliadok a viac-menej 10 filmových časopisov a portálov rôznej kvality, jedna samostatná filmová a televízna fakulta, 100 rokov kinematografickej tradície. To všetko vygenerovalo v roku 2021 premiéry štyroch slovenských celovečerných hraných filmov určených pre kiná.

Pokiaľ viem, neexistujú kvantitatívne modely skúmajúce priame usúvzťažnenie a úmernosť uvedených faktov, takže nemôžem povedať, či sú štyri filmy v takejto situácii v tejto krajine veľa, alebo málo. Ale čo sa týka kvality, bol to pre slovenskú kinematografiu úspešný rok. Každý z týchto filmov je však natoľko odlišný, že na takejto malej vzorke sa nedá určiť nejaký prevládajúci trend či tendencia. Nehľadiac na to, všetky štyri filmy majú niečo spoločné: záujem o realitu, niekde zobrazenú viac štylizovane a niekde menej, o zachytenie jej súvislostí. Pomenúvajú (a zároveň reprezentujú) línie hraníc chápania možností interpretácie reality. Teda predstavy, ako sa k realite vyjadrovať hraným filmom. (Poznámka: Bohužiaľ, aj tento rok, tak ako v podstate každý rok, tu chýba experimentálny hraný film, ale to vyplýva okrem iného aj z tej storočnej realistickej tradície. Veľa andalúzskych psov v nej nepobehovalo.)

Hra s divákom

Muža so zajačími ušami nakrútil Martin Šulík. Rozhodne to nie je jeho najhorší film, ale ani najlepší. Ide o film à thèse, vykalkulovanú intelektuálnu hru, v podstate hádanku. Akoby počítal s divákom, ktorý odhalí všetky súvislosti a toto odhalenie mu prinesie príjemný pocit uspokojenia, že sa stal dôstojným partnerom tvorcov. Pretože nielen film robí niečo s divákom, ale aj divák s filmom. Vybalansovať túto hojdačku nie je jednoduché. Autorom Muža so zajačími ušami sa to podarilo. Ani použitie „surreálnych“ prvkov v prísne realistickom zobrazení nijako neruší jednotiacu poetiku diela, pretože je dostatočne motivované, povedzme snovým svetom či svetom predstáv. Ale nakrútené je to celé akosi nudne, lineárne, bez väčších inovácií, bez formálnych ozvláštnení, ktoré Martin Šulík tak brilantne predvádzal vo svojich starších filmoch. Vo výsledku tak ostal zaujímavý intelektuálny konštrukt, ktorý komentuje realitu bez nejakých závažnejších emócií, chladný, čo by neprekážalo, ale nie dostatočne filozoficky prenikavý na to, aby sa stal v pomenúvaní stavu vecí zvlášť výrazným. 

„Vyšší populár“

Správa Petra Bebjaka je úplne iná šálka kávy. Zároveň je to jediný historický film z tohtoročnej kolekcie, navyše inšpirovaný skutočnou udalosťou. Na rozdiel od predchádzajúceho Bebjakovho filmu Čiara (Trhlinu milosrdne vynechajme) Správa funguje. Čiara sa rozpadla na divácky atraktívne, dramatické kúsky, občas klišé, ktoré nepodporovali celok, a celý film akoby sa riadil dajakými fiktívnymi želaniami mainstreamového diváka. Ale Správa drží pokope. Iste, aj v tomto prípade ide o mainstreamový film s relatívne veľkým rozpočtom, ale v podstate je výnimočný. Kedysi pradávno existoval v rámci Československej ľudovej armády Vojenský umelecký súbor – tam vymysleli výborný termín „vyšší populár“. Na Správu sa hodí, táto snímka vyčnieva z komerčne orientovaných žánrových filmov o koncentračných táboroch a o útekoch z nich. Je to tradične urobený, vysoko profesionálne spracovaný štandard – a čím vyčnieva? Tým, že tvorcom sa skvele podarilo vyhnúť akémukoľvek pátosu. Napríklad úplne oddramatizovali záver, čo sa ukázalo ako dobré riešenie. Ide o film atraktívne nakrútený, napínavý, realisticky presvedčivý, pracuje s emóciami, ale nijako sa nepodkladá bežnému diváckemu vkusu. Len záverečná montážna sekvencia s apelom prepojeným s realitou dneška trochu škrípe.

Čas na pružnejšiu terminológiu

Cenzorka Petra Kerekesa je čerešničkou na torte premiér roku 2021. Kerekesov film 66 sezónpovažujem za jeden z najlepších dokumentov nakrútených po roku 1989 a Cenzorka je, zdá sa mi, prirodzeným pokračovaním jeho autorskej cesty. Hlavným motívom je tu osud dôstojníčky väzenskej strážnej služby, vedľajším motívom skutočné príbehy väzenkýň. Dramaturgicky bezchybný, formálne pozoruhodne zobrazený a zároveň len pomocou náznakov čitateľný príbeh rozprávajú tvorcovia nekompromisne, evidentne plne v intencii svojej autorskej predstavy, pomocou neherečiek (no dobre, áno, sú tam aj dve herečky) a paradokumentárnej optiky s mimoriadnym využitím detailov. Obrazy (kamera Martin Kollar) situácií, nasýtené znakovými štruktúrami, sú často tak prekrásne obyčajné, až dosahujú vďaka montáži zaujímavú symboliku. Je to jeden z tých autentických, civilistických filmov, ktorý rozširuje vedomie súvislostí. Dokáže divákovi ukázať pomocou kamery to, čo by sám nikdy vidieť nedokázal a neprecítil. Je zdanlivo jednoduchý paradoxne práve vďaka svojej zložitej vnútornej komplexnosti. 

S takouto paradokumentaristickou poetikou začala v ponovembrovom hranom filme Iveta Grófová filmom Až do mesta Aš, čím v istom zmysle inovatívne a originálne nadviazala na šesťdesiate roky, pokračovali v nej Zuzana Liová, Mátyás Prikler, Jaroslav Vojtek, Juraj Lehotský či Mira Fornay s Mojím psom Killerom a Ivan Ostrochovský s KozomCenzorka definitívne potvrdzuje, že tadeto môže viesť cesta aj na Slovensku. Ak je však dokument záznamom (alebo rekonštrukciou) udalosti, ktorá sa skutočne stala, ak je tvorivým pretvorením skutočnosti, tak je Cenzorka naozaj hraný film? Alebo: Nie je už čas nahradiť tradičnú terminológiu niečím pružnejším?

Divácky populár

Úplne chápem, že na tomto mieste by si čitateľ mohol povzdychnúť nad tým, ako v sledovanej vzorke chýbajú masovo divácky populárne trháky, v ideálnom prípade žánrové, divácky relaxačné akčné filmy či komédie na vyváženie jesenného smútku autorských filmov, orientovaných na depresívnu skutočnosť každodennosti. Odpoveď by mohla znieť, nech si také filmy nakrúca Hollywood. Ale nebola by to úplne dobrá odpoveď, lebo každá zdravá kinematografia by mala mať potenciál vytvárať aj populárne žánre. A my tu máme filmový debut Zuzany Mariankovej Známi neznámi, zrecyklovaný overený model talianskej tragikomédie Úplní cudzinci z roku 2016. Zámerom modelu bolo v žánrovom rámci angažovane pomenovať súčasné sociálne vzťahy. V prípade Známych neznámychide teda o výsostne komerčne orientovanú variáciu. Variáciu, ktorá rezignuje na originálnu interpretáciu reality, ale aspoň sa s ňou v závere pohráva. Sedem ľudí hrá v jednom byte neúprimne hru na úprimnosť, dôležitú úlohu tu majú mobilné telefóny a niekedy to je aj vtipné. Nemá zmysel porovnávať tento film s originálom. Známi neznámi mali ambíciu byť v našom regióne divácky populárnym filmom a to sa podľa čísiel návštevnosti podarilo.

Máme tu teda niekoľko prístupov. Muž so zajačími ušami – konštrukčný princíp, vytvárajúci model reality s cieľom komentovať ju. Správa – priamočiary, štandardne opisný prístup k realite. Cenzorka – observačný princíp. V prípade Známych neznámych ide o intertextovú variáciu, o sprostredkovanú výpoveď o niečom, čo sa za realitu vydáva.

V podstate nič, za čo by sa bolo treba hanbiť. Žiadne falšovanie. Iba jeden plagiát, ale korektne priznaný. To nie je zlé.

Martin Ciel, filmový teoretik
foto: Punkchart films, Garfield film