Pokračovanie obsahu:

Keď sú jasné zámery, odrazí sa to na výsledku

„To môže byť o všetkom aj o ničom,“ bola vraj jedna z reakcií na opis jej celovečerného dokumentárneho debutu Čiary v katalógu MFDF Ji.hlava, ktorú zaznamenala režisérka Barbora Sliepková. Keď si však film pozriete, zrejme uznáte, že charakteristika „báseň o realite moderného mestského života“ vyjadruje dosť presne, čo vám táto filmová mestská symfónia ponúkne. Rozhovor s režisérkou filmu, ktorý vlani vyhral hlavnú medzinárodnú sekciu jihlavského festivalu, vznikol deň po premiére filmu v novembri. 

Čo bolo na začiatku filmu Čiary? Z akého prvotného nápadu vychádza?

Keď nám režisérka Lenka Moravčíková-Chovanec počas cvičenia na televíznej dokumentárnej tvorbe vysvetľovala, že v hľadaní tém musíme byť briskní, dostali sme pätnásť minút na to, aby sme vybehli na ulicu pred VŠMU a nafotili reportáž na konkrétnu tému, ktorú v tej chvíli nájdeme. Mňa zaujala téma hraníc, určitých vymedzení, ohraničení – autá zaparkované mimo vyznačeného boxu, čerstvo osadená značka súkromného parkovacieho miesta, hrubá brána vedľa tenkých dvierok... Zamerala som sa teda na tieto ohraničenia. Prácu som doplnila citátmi, ktoré definovali verejný a súkromný priestor. Zároveň som začala čítať viac o rôznych typoch verejných a poloverejných priestorov, veľa som čítala o urbanizme, zajímal ma aj priestor väzenia, právne definície. Z tohto všetkého som si vyabstrahovala Čiary. 

Čiary sledujú niekoľko postáv, protagonistom filmu je však aj mesto – Bratislava. V čom ťa inšpirovala?

Námet Čiar vznikol z príbehov ľudí, ktorých mám rada. Dramaturgička Ingrid Mayerová ma nasmerovala, aby som nepísala o nejakom abstraktnom meste, ale o svojom meste – svojej Bratislave. V nej existujú vedľa seba rôzne časové vrstvy. Postsocialistická Bratislava 90. rokov nesie v sebe aj odtlačky 80. rokov a spolu s ďalšími obdobiami existujú vedľa seba a tvoria vizuál mesta. Bratislava je ako skanzen. Tieto obdobia, jedno popri druhom, udržiava pri živote a veľmi dobre tu vidno jednotlivé časové vrstvy. 

Zaujal ma slogan, ktorý vidí Bratislavu ako mesto hrubých čiar...

Bol to môj pôvodný slogan, ale presvedčili ma, že nie je dobrý.

Vystihuje však to, o čom si hovorila pred chvíľou, že na Bratislavu sa dá pozrieť ako na istý skanzen, bujaro namixovaný z rôznych historických období.

Je to mesto kontrastov. Dokumentujú aj to, ako sa mesto nepoučilo z predchádzajúcich skúseností a zmien, ktorými prešlo. Naša producentka Barbara Janišová Feglová to pekne zhrnula, keď prirovnala Bratislavu k žene, ktorá sa dala dokopy aj s tým, aj s tamtým, potom sa s jedným rozišla, rozišla sa i s druhým, dala sa dokopy s ďalším, ktorý ju však bil... Keď sme s námetom prišli za Barbarou, posmelila nás, aby sme ho začali vyvíjať.

Okruh protagonistov sa počas vývoja zrejme trochu rozšíril. Podľa čoho si ich vyberala? 

V scenári som si vysnívala veľa postáv, ale išlo skôr o isté archetypy: študent, cépečkár, osamelý človek a podobne. Mala som vyhliadnutých niekoľkých konkrétnych ľudí, ktorí sa mi niečím páčili, a vo finále sa do filmu aj dostali. Boli však postavy, ktoré som pôvodne napísala úplne inak. Napríklad realitný agent bol na papieri mladý človek bez záväzkov, nakoniec mi niekto odporučil Miša Hulíka, ktorý už mal ženu a dve malé deti.

Finálna zostava sa skladala postupne. Blanku, ženu na balkóne, poznám odmalička, s jej dcérou Aďou som chodila do školy. Keď som bola štvrtáčka, natočila som s Blankou „cvičný“ krátky film Lodžia o tom, ako jej prerábajú lodžiu. Už tu bola do istej miery témou Petržalka a „klietky“, v ktorých žijeme. Čiary sme postupne strihali, ale stále v nich niečo veľmi chýbalo. A tak som vymýšľala a hľadala niekoho, kto by všetko prepojil. Sú také typy, „vínne mušky“, ktoré stretneš niekde v podniku, sedia a komentujú dianie okolo seba. Nikoho takého som však nevedela nájsť. 

Nakoniec si toto spojivo našla v Danielovi a v spôsobe, akým vníma a glosuje situácie a miesta. Inscenovali ste niektoré scény?

Danka sme oslovili už s tým, že niektoré jeho výstupy budeme možno inscenovať. Do filmu som potrebovala dostať niekoľko obrazov. Uvažovala som, že niektoré Dankove výstupy napíšem, ale nebolo to potrebné. Jediné „inscenovanie“ bolo, že sme ho umiestnili do nejakej situácie, prostredia. To sa robí bežne a boli sme na tom dohodnutí. Porozumel téme, ktorú sme hľadali. Jeho vyjadrenia vo filme sú autentické a vychádzajú z neho. Nie je to úloha, ktorú by som mu napísala. 

Do filmu ti teda dokonale zapadol. Takto jednoducho to však zrejme nefungovalo so všetkými. 

Postáv, ktoré vypadli počas nakrúcania, prípadne sme s nimi ani nezačali nakrúcať, bolo viacero. Bol medzi nimi napríklad malý chlapec, skúšala som nakrúcať aj s LGBTI aktivistkou Hanou Fábry. Páčili sa mi prechádzky teplou Bratislavou, ktoré organizovala, a niečo také som chcela do Čiar dostať. Keď sme si sadli na kávu, vždy sme sa dobre porozprávali, ale pred kamerou to nefungovalo. Nie každý človek sa chce vždy a o všetko deliť a úplne sa otvoriť, čomu úplne rozumiem.

Aj o tebe som čítal, že si skôr plachá. Ako plachosť prekonávaš?

Učím sa to. V prvom ročníku som v rámci cvičenia ,postup práce‘ chcela zaznamenať dedka, ktorý sa chystá na cintorín pozrieť babičku. Keď som dostala otázku, s kým to budem točiť, odpovedala som, že, samozrejme, so svojím dedkom. Dostala som však radu, že to nie je dobrá cesta – treba sa prekonať, postaviť sa pred cintorín v Slávičom údolí, „odchytiť“ niekoho, kto tam chodieva, spoznať ho, a natočiť to s ním. Nedávno som to rozprávala kamarátovi a povedal mi, že pre neho som presne ten typ, ktorý niekde stojí a takto striehne. Zrejme som sa už trochu naučila zbližovať sa aj s cudzími ľuďmi. Navyše, ak sú to ľudia, ktorí ma zaujímajú, ide to prirodzene.

Čiary vznikali päť rokov. Čo bolo počas nich pre teba najväčšou výzvou? 

Naučiť sa rozprávať o tom, čo a prečo točím. Učila som sa aj viac robiť so štábom a pohybovať sa v profesionálnom filmovom prostredí. Aj keď nie vždy bol pri nakrúcaní celý štáb. Často som bola iba sama s kameramanom, so zvukárom, s asistentom kamery alebo v podobnej zostave. Päť rokov je, samozrejme, dlhý čas, a tak počas nich padlo aj veľa osobných rozhodnutí a vystriedala som všetky možné dĺžky vlasov. 

Čiary sú poskladané z viacerých mikropríbehov, no napriek tomu pôsobia veľmi kompaktne a fungujú ako celok. Za tým, že film vyznieva a plynie prirodzene, netrčí z neho snaha spájať niečo nasilu, sa asi skrýva dosť veľa práce...

Takýto film nemôže človek robiť sám. Spolupracovala som so skvelými ľudmi a bolo super, že som ich mohla mať pri sebe. Jedným z nich bol strihač Máté Csuport. Keď vidí alebo má pocit, že niečo nefunguje, hneď to povie. Pri niektorých záberoch som mu musela dookola vysvetľovať, prečo ich chcem vo filme mať. Dosť mi pomohol dramaturgický dozor Ingrid Mayerovej, posunul nás aj workshop dok.incubator a dôležitú úlohu zohrala aj Barbara, ktorá ma neustále nútila všetko vysvetľovať. Bola to jej metóda. Stále sa pýtala: Prečo? Prečo sú tam tie postavy? Prečo je tam ten Čupka? Odpoveď, že mi to tak sedí, jej nestačila. Neustále som musela všetko verbalizovať. Tým som si sama ujasňovala vlastné zámery. A keď sú jasné zámery, odrazí sa to na výsledku.

Film je čiernobiely. Vychádza to aj z tvojej záľuby v čiernobielej fotografii? 

Áno, ale aj zo záľuby v podobných čiernobielych filmoch. Ide o hru s materiálom. V čiernobielej fotografii si môžem v rámci záberu isté veci vyabstrahovať, umožňuje dôslednú prácu s kontrastmi a podobne. Film som začínala točiť s Michalom Fulierom, ktorý sa v minulosti venoval práve čiernobielej fotografii, takže v tomto sme mali od začiatku jasno. 

Čiary pracujú aj s rytmom mesta. Ten sa na začiatku pandémie na istý čas zásadne zmenil. Ako si vnímala, keď ulice zo dňa na deň spustli ako v postapokalyptickom sci-fi?

V tom čase som bývala na Baštovej ulici, hneď vedľa Michalskej brány. To, ako pandémia poznačila bežný chod mesta v centre, bolo desivé. Na Baštovú som sa nasťahovala v období istého životného zlomu a točila som si videodenníky. Keď som si ich počas pandémie pozerala, boli to dva úplne rozdielne svety. Historické centrum bolo prázdne a bolo vidno, kto ho používa a kto v ňom žije. V našom dome som ostala iba ja a ešte jeden sused. Všetky ostatné byty totiž fungujú ako krátkodobý prenájom pre turistov. Podobné to bolo aj v iných domoch v historickom centre. Človek tam zrazu zostal sám. Hlavou mi vtedy šli rôzne veci, veľa som premýšľala. Uvedomovala som si, že bývam v dome zo 16. storočia, čo všetko sa na tom mieste udialo... 

Máš strašidelnú historku?

Raz, keď som sa ovešaná taškami vracala z potravín, všimla som si kúsok pred sebou pána s kamerkou na selfie tyči. Pozerala som sa, čo nakrúca, a zistila som, že je to sprievodca a robí virtuálnu prehliadku mesta. Chvíľku som išla pomaličky za ním, ale potom začal rozprávať o duchoch františkánskeho kostola – mníchoch, ktorí sa tam vždy o polnoci schádzajú. Bolo zaujímavé sledovať, čo sa s mestom deje. Ale zároveň mám pocit, že Bratislava sa až tak nechopila šance. Niektoré mestá vo svete využili, že obvyklí „hráči“, napríklad motoristi, zrazu uvoľnili hraciu plochu, a tak sa odhodlali napríklad uzavrieť pre autá niektoré dovtedy prejazdné ulice či bulváre. Uzavreté zostali aj po návrate do „normálu“. U nás som nič také nezaregistrovala. Pravdou však je aj to, že samosprávy u nás počas pandémie suplovali úlohy štátu, a teda mali iné starosti.

Obdobie pandémie v Čiarach nevidno. Neuvažovala si o tom, že by si do filmu zaradila niečo z tej desivej premeny mesta?

Ingrid Mayerová mi poradila, aby som o všetkom písala a nakrúcala to. A tak som si robila zápisky a natáčala som. Neskôr sme uvažovali, či a ako s covidom pracovať, ale nevedela som toto zvláštne obdobie začleniť do filmu tak, aby pasovalo k zvyšku nášho materiálu. Vo finále som rada, že sa Čiary covidom nezaoberajú a pandémia v nich takmer nefiguruje – možno s výnimkou jedného záberu, v ktorom má Danko pod nosom rúško. 

Bol rozdiel v tom, ako reagovali na Čiary bratislavskí diváci, pre ktorých je to film o ich meste, a napríklad diváci v Jihlave? 

Neviem to posúdiť. V Bratislave som počas premiéry nemohla byť na premietaní v kinosále, nazrela som dnu iba na chvíľu. V Jihlave sa ľudia veľmi smiali, dokonca aj v momentoch, ktoré som považovala iba za úsmevné. Dúfam, že aj tu sa diváci občas zasmiali. 

Určite. Napríklad na etude s chameleónom.

Blanka je živel. Jediný človek, ktorý ju donútil, aby desať minút mlčala, bol náš zvukár Michal, inak sa nezastavila. 

Čiary sú tvoj celovečerný debut. Čo si pociťovala, keď si sa dozvedela, že váš film získal v Jihlave hlavnú a dve ďalšie ceny?

To, že sme vyhrali, mi zavolali v noci a hovorím, že sa mi trikrát zastavilo srdce – za každú z cien raz. Keď sme išli autom do Jihlavy, bola som veľmi nervózna z toho, ako ľudia na film zareagujú. Po premietaní mi odľahlo, že všetko dobre dopadlo. Ocenenia z Jihlavy si veľmi vážim. Ťažko sa mi to opisuje, pretože na festival do Jihlavy som ako diváčka chodievala, odkedy ma bavil film. Popri tom, že sme získali ceny, mi v hlave bežalo, čo všetko som tam zažila – masterclass Viktora Kossakovského, režisérku Lailu Pakalninu a jej film Komín - na premietaní sme užasnutí ležali v plnom kine na zemi pod plátnom so spolužiakmi… Pociťovala som obrovské zadosťučinenie, ale aj istú zodpovednosť, že by som možno mohla ešte niekedy niečo nakrútiť. 

A nakrútiš? 

Pred premiérou Čiar som mala dlhšiu pauzu. Nevedela som sa pohnúť a čakala som, aby sa „to udialo“. Film bol síce hotový, ale bez premiéry nebol proces kompletný. Teraz, keď už sa to udialo, hoci medzičasom zatvorili kiná, mám chuť pracovať ďalej a mám rozrobených niekoľko vecí. Jednou z nich je projekt o snoch. Zaujímajú ma – keď spím, vždy sa mi niečo sníva. Dosť si teraz o tejto téme čítam, nedávno som bola na seminári psychiatra Jozefa Hašta o výklade snov v psychoterapii. Hľadám kľúč, ako to všetko filmovo spracovať. Ako prvý na túto tému chystám rozhlasový fíčer pre rádio Devín. Páči sa mi myšlienka spracovať tému snov iba ako audio, bez obrazu. Ten možno nájdem neskôr. Okrem toho ma oslovila Lucia Kašová, aby som s ňou a s Vierou Čákanyovou nakrútila jednu z trojice poviedok do projektu, ktorý pracovne voláme ekologické katastrofy. Ide v ňom o tri najnebezpečnejšie skládky toxického odpadu na Slovensku – Chemko Strážske, Dimitrovku a Predajnú. Každá z nás má „svoju“ skládku a skôr ako o reportáže by malo ísť o eseje na tému ekológie. 

Ktorá skládka pripadla tebe? Bola si sa už na ňu pozrieť?

Budem nakrúcať o Predajnej a skládke, ktorú pani starostka volá „čierne oči“. Sú to vlastne dve gudrónové jazerá – gudrón je vedľajší produkt spracovania ropy. Je to hrozné miesto, ale zároveň má isté zvláštne čaro. Je na vŕšku, rastú tam brezy, všade okolo sú lesy, krásna príroda. Nádherné sú aj samotné jazerá, až kým ich človek nezacíti. Ich hladina je rovná, vlní sa iba málo, sem-tam v nich niečo zabuble, ako ich obsah presakuje ďalej. Všade v jazere sú odpadky. Ktovie, čo všetko tam ľudia hádžu, videla som tam napríklad nejaké hospodárske zviera, trčali mu iba nohy. Brutálne miesto. V prvej verzii námetu nám z toho zatiaľ vyšlo niečo na spôsob Stalkera, uvidíme, čo z toho nakoniec bude.

Matúš Kvasnička
foto: Hitchhiker Cinema