Dáme si tú námahu?

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy z aktuálneho televízneho vysielania. Dvojka RTVS uvedie v januári film Štefana Uhra Organ (1964). 

Šesťdesiate roky minulého storočia sa aj v domácej kinematografii naplno prejavili kreatívnou energiou a nová vlna sa podpísala nielen pod formálnu stránku filmov, ale priniesla aj tematické posuny. Československá nová vlna, posmelená tendenciami v európskom filme, vznikla ako výraz odporu k propagande, v snahe vymedziť sa voči schematickej socialistickej produkcii a z túžby slobodne zobrazovať pravdu. K dielam, ktoré predznamenali novú vlnu odklonom od dovtedajšieho spôsobu filmového rozprávania, sa u nás radí najmä Slnko v sieti (1962) v réžii Štefana Uhra. 

Hoci tvorcovia novej vlny situovali svoje filmy najmä do súčasnosti, nevyhýbali sa ani histórii a obdobiu druhej svetovej vojny, pri ktorom dovtedy diktovala uhol pohľadu hrozba obvinenia z buržoázneho nacionalizmu a vykonštruovaný politický monsterproces s členmi protifašistického odboja. Ako pripomína Václav Macek v monografii Štefana Uhra, odsúdení sa v čase príprav a nakrúcania Organa vracali z väzenia na základe amnestie a neskôr ich rehabilitovali. Zobrazenie slovenského štátu tak mohlo byť menej čierno-biele a nemuselo skĺznuť do propagandistických klišé.  

Pri tvorbe Organa sa opäť zišiel zohraný tím Slnka v sieti – režisér Štefan Uher, kameraman Stanislav Szomolányi a scenárista Alfonz Bednár. „Raz mi Alfonz Bednár vyprával nápad, základnú myšlienku filmu: vzťah netalentovaného regenschoriho, ktorý akumuloval aj všetku politickú moc v mestečku, k nadanému organistovi. Často sme sa na tú tému rozprávali, skúšali jej možnosti, dosah. Hotový scenár mal vlastnosti Bednárových próz – použijem prirovnanie z prostredia filmu – gotický pilier s oblúkom. Ten pilier je dramatický konflikt a oblúkom filozofia príbehu. A mojím tajným prianím bolo, aby sa film priblížil aj ďalšej vlastnosti gotickej architektúry, že je krásna,“ zaznamenal Uhrovo rozprávanie Večerník. Organ charakterizoval ako skutočne mimoriadne dielo nielen v rámci slovenského, ale i československého  filmu. 

Avšak výsledná podoba filmu kritikov zmiatla. Čakali totiž niečo výrazovo podobné Slnku v sieti. „Pretlmočiť príbehOrgana je veľmi nevďačné. Hlavným hrdinom je mladý poľský hudobník, ktorý sa na úteku pred vojnou uchýli do slovenského kláštora. Ako postava je to veľmi pasívny charakter. Rozvíja sa okolo neho konflikt, ktorý sa ho priamo týka. Sám doň nezasahuje s výnimkou záveru, keď proste opustí dejisko,“ zhrnul obsah filmu brniansky denník Rovnost.

Vo filme znie hudba Johanna Sebastiana Bacha, ktorú špeciálne na tento účel a dosiahnutie synergie upravil skladateľ Ján Zimmer. Václav Macek poukazuje na to, ako sa autori diela riadili rytmickou presnosťou a motívy do filmu zaraďovali ako melódie v polyfonickej fúge.  Hoci recenzentovi Milanovi Polákovi z denníka Pravda monumentalita Bachovej hudby vo filme chýba, vyzdvihuje statickú strohosť a emocionálne a básnicky silné snímanie Szomolányiho kamery. „Popri réžii stala sa teda aj kamera jednou z najväčších hodnôt tohto talentovaného diela slovenskej kinematografie.“Kritickejšie sa vyjadruje k prelínaniu viacerých dejových vrstiev, keď „došlo neraz k oslabeniu až k úplnej absencii motivácie činov, čo v dôsledku plodí dojem, že isté epizódy či sekvencie nie sú do celého diela organicky zakomponované“.

Podobne ako v iných svojich dielach využíva Štefan Uher na zvýraznenie autenticity nehercov. Herecké kreácie pozitívne hodnotí recenzent Jaroslav Boček v časopise Kulturní tvorba, o viacerých predstaviteľoch píše ako o objavoch slovenského filmu. Organ však pre filmové plátno objavil aj Hanu Maciuchovú.

Bohatosť Uhrovho tretieho hraného filmu zhrnul Pavel Branko v Kultúrnom živote v roku 1965 takto: „Organ je dielo novátorské a odvážne, mysliteľsky a spoločensky priebojné, ale vo vycizelovanom výraze natoľko zložité a s takým náročným dešifrovacím kľúčom, že sa nám jeho svet naplno otvorí až pri druhom-treťom stretnutí. Dáme si tu námahu? Zážitok stojí za to.“

Organ (r. Štefan Uher, 1964) Dvojka 27. 1. 

Barbora Gvozdjáková
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš