Pandémia – druhé kolo

V roku 2021 sme v kinách mohli vidieť dve slovenské minority – dlhometrážny a krátkometrážny animovaný film – a dva majoritne slovenské krátke filmy. Fest Anča a festival študentských filmov Áčko uviedli 11 domácich krátkych filmov s rokom výroby 2021 a televízia odvysielala novú sériu animovaných večerníčkov. Z toho možno vyvodiť, že slovenský animovaný film bez ohľadu na pandémiu zotrváva na svojich tradičných pozíciách čo do kvantity i vzniku v rámci rôznych producentských platforiem.

Miešanie poloprofesionálnych (školských) produkcií s profesionálnymi nie je špecifikom domácej hodnotiacej reflexie a slovenských filmových festivalov či prehliadok, v zahraničí je to podobné. Krátka metráž je finančne (a časovo) dostupná pre filmové školy a ich študentov, ktorí sa zároveň môžu uchádzať o podporu v rôznych fondoch a hľadať si profesionálnych koproducentov. Výsledkom sú často originálne filmy, ako napríklad pred dvomi rokmi česká Dcera (2019), nominovaná na Oscara. Dvere do sveta pre to najlepšie z animovaného filmu má študentská tvorba otvorené dokorán,  hoci kvalita jednotlivých filmov výrazne kolíše. Naznačuje však trendy a vývoj slovenskej animácie, preto je nevyhnutné zahŕňať ju do bilančnej reflexie. 

Za najväčší domáci animovaný filmový projekt minulého roka možno považovať oceňovanú  (Annecy, Guadalajara, Pučchon, nominácia na Zlatý glóbus) minoritnú koprodukciu Moja afganská rodina českej animátorky Michaely Pavlátovej. Jej slovenský koproducent, spoločnosť BFILM Petra Badača, má už v oblasti animovaného filmu renomé. Porevolučná vlna ženského animovaného filmu tak prvýkrát atakovala dlhú metráž. Téma rodinných a partnerských vzťahov prezentovaná zo ženskej perspektívy však otvára najmä problematiku kultúrnych priepastí a stavania privátnych mostov, ktoré súvisia s hľadaním vlastnej identity. Rovnakú tému má aj druhý úspešný minuloročný minoritný projekt v slovenskej koprodukcii nutprodukcie Milý tati. Krátkometrážny film študentky FAMU Diany Cam Van Nguyen nahmatáva kultúrnu priepasť vo vlastnej nukleárnej rodine prisťahovalcov z Vietnamu. Autorka, ktorá sa narodila už v západnom svete, sa vo svojom animovanom dokumentárnom filme snaží pochopiť otcove tradičné hodnoty, ktoré viedli k rozpadu rodiny. 

Hoci aj tretí minuloročný film v našich kinách vytvorila žena, a je to animovaný dokumentárny film o identite, neviaže sa na rodové roly. Snímka Bolo raz jedno more... režisérky Joanny Kożuch v majoritne domácej produkcii spoločnosti BFILM ukazuje na ekologickej katastrofe Aralského mora, ako sa na tvorbe identity podieľa fyzický priestor, v ktorom človek žije. Tému identity Rómov a Nerómov a tému kultúrnych rozdielov sa detskému divákovi snažil sprostredkovať štvrtý film pre kiná – Miro jilo Dávida a Ivana Popovičovcov, a to cez už typickú popovičovskú hru predstáv a asociácií, ktorá sprevádza jednoduchý príbeh dvoch spolužiakov. Tunajšia premiéra veľkej medzinárodnej koprodukcie s účasťou Slovenska Myši patria do neba (2021) sa presunula na tento rok.

Festival animovaného filmu Fest Anča v Žiline bol pre pandemické obmedzenia prvýkrát aj online a jeho hlavná téma Tradície takisto súvisela s identitami, ktoré sa formujú ich udržiavaním alebo popieraním. S témou súznel vizuál festivalu, ktorý pripomínal večerníčky či Filmárika a Filmušku. Televízna animácia formovala národnú identitu viacerých generácií v Česku i na Slovensku, kým dnešné deti s ňou – aj pre dostupnosť zahraničnej animovanej tvorby – už také späté nie sú. Súčasťou nadnárodnej mozaiky, ktorú sledujú, sa však prostredníctvom revitalizovaného večerníčkového formátu stáva aj súčasná slovenská animácia. Koncom roka 2021 mala premiéru už tretia séria dobrodružstiev 3D animovaných pavúkov v seriáli Websterovci (r. Katarína Kerekesová).

Fest Anča uviedla dve pásma slovenských filmov, z toho jedno súťažné. Víťazka súťaže, slovenská študentka FAMU Eva Matejovičová nadviazala na medzinárodný trend animovaných dokumentov snímkou o adopcii zvierat Azyl (2021). Slovenskú animáciu reprezentovali v Žiline výlučne študentské filmy vrátane diel zo stredných a základných umeleckých škôl.

V medzinárodnej súťaži videoklipov zvíťazil slovenský Osud Prezidenta Lourajdera v réžii Mateja Mihályiho. Témou sú aj tradície. Vo filmovom ráme sa stretá výtvarné umenie a výdobytky techniky z rôznych epoch, pričom všetky notoricky známe portréty a sochy majú tvár (masku) mladého muža zo súčasnosti (hudba i jeho oblečenie reprezentujú hiphopovú kultúru). Tradícia je tu teda konfrontovaná s pohľadom súčasnosti, ktorý je iniciovaný pandemickou izoláciou a blúdením po vlastnom dome – fyzickom i mentálnom. Text piesne rozpráva o beznádeji v súčasnosti, ku ktorej viedol vývoj západnej modernej civilizácie so svojimi ekologickými, psychologickými i sociálnymi dôsledkami. Matej Mihályi na videoklipe spolupracoval s Michaelou Mihályi a Davidom Štumpfom, Slovákmi z FAMU a tvorcami víťaznej snímky predchádzajúcej Fest Anče Sh_t Happens. Štumpfov nový film Domov, sladký domov získal v Žiline Čestné uznanie.

Témami ďalších slovenských filmov v súťažnej i nesúťažnej sekcii boli ekológia, humanizmus (aj vo vzťahu k zvieratám), starnutie, domáce násilie, alternatívna história, rodové stereotypy, karanténa, remeslo, vďačnosť, neschopnosť komunikácie. Kvalita filmov bola veľmi nevyrovnaná. Väčšinou film buď zlyhával na amatérskej animácii (úsporné, mechanické pohyby) a neoriginálnom výtvarnom spracovaní, alebo bola animácia zaujímavá, ale téma filmu a rozprávanie boli banálne či nečitateľné. 

Festival študentských filmov Áčko sa konal v októbri, takže uviedol aj filmy, ktoré sa na júlovú Fest Anču nestihli dostať. Dominovali mu najmä animované snímky výrazne ovplyvnené žánrovým filmom. Film Za hrsť omrviniek (r. Juraj Mucha) sa názvom i kompozíciou záberov hlási k westernovej tradícii, avšak okrem názvu a niektorých konvencií nemá s filmom Za hrsť dolárov (1964) Sergia Leoneho nič spoločné. Cenu za vizuálne efekty si odniesla snímka The Gods (r. Lukáš Jankovčín, Tomáš Hotový), realizovaná technikou motion capture. Je trailerom na neexistujúci fantasy film. Kým mizanscéna je skutočne spektakulárna, v pohybe figúr sa odhaľuje umelosť fikčného sveta. Žáner mysteriózneho filmu je pôdorysom animácie Mathias (r. Imrich Kútik) o potrebe odpustenia v rodine, na ktorej možno oceniť snahu o ozvláštnenie rozprávania členením na kapitoly a mozaikovitým sujetom. Najlepším animovaným filmom Áčka sa stal horor Nôž (r. Timotej Lukovič). Dodržaním základných naratívnych konvencií hororu vzbudzoval napätie i zvedavosť, avšak vyvolanie strachu by vyžadovalo expresívnejší filmový štýl. Pridanou hodnotou je však vrstevnatosť Noža. Okrem základnej roviny, sústredenej na vyvolávanie strachu a znechutenia, sa snaží rozvíjať aj vzťahovú rovinu a povahu vzájomnej lásky dcéry a matky. Matka dáva dcére svojou láskou moc napĺňať svet životom a dcéra matke zasa odvahu a silu čeliť zlu. 

Po druhom roku pandémie je na mieste otázka, či animácia nejako reflektuje tento nový životný stav. Do kín sa dostali  najmä profesionálne projekty, ktoré začali vznikať ešte pred pandémiou, preto sa lakmusovým papierikom stáva najmä študentská tvorba, ktorá sa riadi kratším rytmom semestrov a ročníkov. Explicitne zobrazenú pandémiu takmer nevidíme, ale v rovine emócií možno odčítať pocity dezilúzie, strachu a ohrozenia či nevyhnutnej zmeny. To však môže súvisieť najmä s dlhšie trvajúcou ekologickou krízou a krízou liberálnej demokracie, ktoré si mnoho dnešných mladých ľudí vzalo vo svojom životnom pocite za svoje. Tradícia, na ktorú nazeráme spätne cez prizmu dnešného katastrofálneho stavu, sa ukazuje ako slepá. Jej odmietanie či absencia nám zároveň berú pevnú pôdu spod nôh i zmysel existencie. Preto je na mieste budovanie novej tradície, čo však môže byť pre mladých ľudí neznesiteľná záťaž.

Pandémia však priniesla aj pozitíva, napríklad projekt digitálneho vzdelávania SNG Výtvarná rozcvička, do ktorého animovali Ové pictures a Kriss Sagan, alebo distribučný model Kina Fest Anča. To prináša najmä európske animované filmy priamo do škôlok a škôl, aby kultivovalo detského diváka a prostredníctvom sprievodných pedagogických príručiek k filmovým pásmam ho učilo filmovej reči a najmä kritickému porozumeniu komplikovaného sveta okolo nás.

Eva Šošková, filmová teoretička
foto: BFILM, ASFK