Viktor Krivosudský

zvukový majster

Sú filmy, ktoré ma zasiahli ako diváka, a filmy, ktoré ma ovplyvnili ako tvorcu. Ako majster zvuku som vďačný za Jazzového speváka (1927), asi prvý kompletne „zvukový“ film  s dialógmi, hudbou aj ruchmi. Ten mení vizuálne umenie na audiovizuálne, čo položilo základy pre profesiu filmového zvukára. Míľnikom je aj film Apokalypsa (1979). Postupy a prístup Waltera Murcha definujú moderný zvukový dizajn. Využitie priestorovej reprodukcie zvuku, technika „worldizing“ alebo kreatívna práca s ruchmi sú len kvapkou z obrovského Murchovho prínosu. Podstatnou sa stala hlavne forma, ako rozprávať príbeh pomocou zvuku a ísť niekedy až za hranice vizuálu. Práca zvukára je veľmi komplexná. Veľké produkcie bežne spoja prácu množstva profesionálov úzko zameraných na určitú oblasť zvukovej tvorby. Výsledkom bývajú filmy, ktoré sú pre moju prácu v mnohom veľkou inšpiráciou.

Kritický je hneď prvotný záznam zvuku, ktorý sa už nezopakuje. Zoberme si Kráľovu reč (2010) kde počuť majstrovskú prácu lokačných zvukárov. Film kladie dôraz na prácu s hovoreným slovom, dôležitý je každý detail vo výraze herca. Autentický herecký výkon museli zvukári zachytiť aj vo filme 1917 (2019), kde technická náročnosť snímania obrazu aj zvuku prekonáva všetky hranice. Stuart Wilson v tomto filme výrazne posunul mieru toho, čo je v primárnom zázname zvuku možné, hereckú akciu zachytil aj v najnáročnejších záberoch. 

Dobrým záznamom sa práca so zvukom však iba začína. Postprodukcia môže mieru zvukovej štylizácie výrazne posunúť a naplniť tak predstavy filmových tvorcov. Príkladom môže byť surovosť a špinavosť zvukových atmosfér v Jokerovi(2019). Tie vytvárajú špecifickú náladu a sú zásadné v budovaní príbehu. S rovnakou surovosťou pracuje Klub bitkárov(1999). Snaha o maximálnu autenticitu ruchovej zložky sa výrazne podpisuje pod divácky zážitok. Protipólom je prehnaná štylizácia zvuku. Imidžový zvukový dizajn v Sherlockovi Holmesovi: Hra tieňov (2011) na seba púta pozornosť. Zvuková dramaturgia tu masívne a do detailu podporuje obrazovú štylizáciu. Špecifickú prácu so zvukom má aj film Všetko je stratené (2013). Nie sú v ňom dialógy, za ktoré by sa dalo schovať, každý zvuk tak nesie svoj význam. 

Vyjadriť zvukom emócie a vytvoriť pomocou nich nový svet je typické aj pre animovaný film. Do detailu prepracované zvuky tu presne definujú nálady, emócie či charaktery, ktoré sú určujúce pre príbeh a postavy v ňom. Zásadný je pre mňa Wall-E (2008), dielo legendárneho zvukára Bena Burtta, tvorcu ikonických zvukových dizajnov.

Z mojej deformácie, že pri filme sa zameriavam hlavne na zvuk, existujú samozrejme výnimky. Whiplash (2014) ma strhol témou a výkonom J. K. Simmonsa, Kasíno (1995) Scorseseho rozprávačským talentom. Zo slovenských filmov je pre mňa zásadný a z mnohých stránok najlepší Boxer a smrť (1962) Petra Solana.