Vrkoče rozpletené krvavé

Osemnásty marcový deň roku Pána 1713. V Liptovskom Svätom Mikuláši svitá. Mrzne, len tak praští. V tichu sa k šibenici pomaly blíži málopočetná procesia. 

Na voze vezú dvadsaťpäťročného Juraja Jánošíka. Ešte pred pár dňami to bol krásny muž. Vysoký a modrooký. Páčil sa ženám. Mal autoritu u mužov. Vedel dobre strieľať. Bol štedrý a veľkorysý. A nebol krutý ako väčšina tých jeho súčasníkov, ktorí si rovnako ako on zvolili kariéru zbojníka. Preto bol v okolí známejší, než by sa patrilo na niekoho, kto v horách zastavuje pocestných a berie si z ich majetku. Preto mu pomáhali aj slušní ľudia. A preto vrchnosť vynaložila také veľké úsilie, aby ho chytila.

Na popravisko ho musia vyniesť. V súlade s vtedajšími zvyklosťami ho pri vypočúvaní podrobili ľahšiemu a potom aj ťažšiemu mučeniu. Má dolámané kosti, vytrhané mäso, vybité zuby, vnútorné zranenia. Trasie sa v horúčke. Aj keby ho neodsúdili na smrť, pravdepodobne by následky „útrpného práva“ neprežil. Lenže oni ho na smrť odsúdili. Za pár krádeží a za vraždu domanižského farára, ktorú nespáchal. Báli sa ho. Nielen toho, kým bol, ale aj toho, kým by mohol byť. Bol to bývalý rákociovský povstalecký vojak, mohol byť nebezpečný pre cisársku vrchnosť a bol široko-ďaleko obľúbený tak, ako sa na zbojníka nehodilo. Mohol byť Rákociho spojkou? Mohol podnecovať rebéliu? Mohol verbovať vojakov a zhromažďovať zbrane? Mohol sa spolčiť s diablom a čarami si zabezpečovať nezraniteľnosť? Tam smerovali otázky jeho sudcov. Možno mohol, ale ťažko povedať, či to aj robil. Opíjal plné krčmy a vytancovával dedinské dievčatá. A z majetku prepadnutých pocestných si bral bizarné veci. Napríklad parochne. Pripomína to viac finalistu speváckej súťaže, ktorý si užíva priazeň fanúšičiek, než vodcu rebelov. 

Jánošík stojí na šibenici. Kat a jeho pomocník ho musia podopierať. Vrkoče má rozpletené, dlhé vlasy zlepené krvou mu vejú vo vetre. Mráz zmierňuje jeho utrpenie. Čítajú mu rozsudok, ale on to nevníma. Díva sa na okolité kopce. Na fľaky snehu. Na oblohu bielu ako čerstvo vypratá plachta. 

Kat uchopí hák. Zavesenie za rebro je zaužívaný trest pre zbojníkov a lupičov. Je to dlhá bolestivá smrť v nepredstaviteľnom utrpení. Jánošík to vie. Vie, že kým sa mu definitívne uľaví, bude to ešte veľmi bolieť.

Nevie však, čo bude s jeho druhmi. Nikoho z nich neprezradil ani pri ťažkom mučení. Na priame otázky odpovedal vyhýbavo, tvrdil, že konkrétnych ľudí nepozná alebo že sú dávno mŕtvi. Nevie, čo bude s Tomášom Uhorčíkom, jeho najbližším priateľom. To jemu Jánošík pred necelými tromi rokmi pomohol ujsť z väzenia v Bytči. To on prehovoril Jánošíka na dráhu zbojníka, aby sa vzápätí oženil a pod menom Martin Mravec sa usadil v Klenovci. To u Tomáša ich vo februári chytili. Tridsať stoličných hajdúchov v noci obkľúčilo chalupu. Šli naisto. Jánošík sa nikdy nedozvie, kto ho zradil. A nedozvie sa ani to, že pri mučení zbytočne tvrdil, že Martin Mravec je slušný človek, ktorý ho len náhodne prichýlil, nevediac, že je zbojníkom. Tomáša Uhorčíka spozná správca bytčianskeho zámku Ugronovič a onedlho ho popravia tiež. Lámaním v kolese. 

Jánošík nevie, čo bude s jeho rodičmi. Nakoniec ho o veľa rokov prežijú. V matrikách sa ešte po dlhšom čase objavia ako krstní rodičia.

Jánošík nevie, čo bude s jeho pokladmi. Niektoré mu ukradnú hneď, po niektorých budú ľudia pátrať dlhé stáročia, a väčšina nikdy neexistovala. Prezradil len jednu skrýšu. „V jedli na cisárskych horách, uprostred grúňa, čo je po pravej ruke, keď sa ide do Klenovca. Naproti tej jedli je buk a ten má v kôre ruku vyťatú.“ Možno tam ešte stále v koreňoch stromov rastie pár jeho ulúpených zlatých.

A Jánošík nevie ani to, že okamihom smrti začne žiť v legende, ktorú si bude každá doba prispôsobovať podľa svojich potrieb, a tak bude jeho život raz výrazom potreby individuálnej slobody, inokedy zas boja za národnú identitu či túžby po spravodlivejšom rozdelení hmotných statkov. Juraj Jánošík sa stane obchodným artiklom, umeleckou inšpiráciou, argumentom pre demagógov aj objektom medzinárodných sporov. 

Teraz však visí napichnutý na háku, chveje sa v predsmrtných kŕčoch. Zomiera narýchlo popravený, bez účasti davu, aby sa predišlo rebélii, bez vzlykajúcich dievčat, bez poslov od cisára a bez okrídleného „keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“. 

Narodil sa na samote nad Terchovou, päť rokov vojenčil, pár mesiacov valasil a od jari do jesene minulého roku zbíjal. Krátky život. Zomiera ako dvadsaťpäťročný lúpežník s charizmou, bývalý vojak, ktorý sa nedokázal zaradiť, dobrý chlapec so zlými kamarátmi, kumpán, čo poplatil celej krčme a rozdával dievčatám v dedine kradnuté šperky. Nevie, že jeho život bude mnohokrát interpretovaný a mučenícka smrť mu zaručí nesmrteľnosť. Môžeme len rozmýšľať, či by o to stál, keby to vtedy vedel, vtedy pred tristo rokmi, keď sa jeho chladnúce telo hompáľalo na háku na popravisku, nad ktorým už krúžili hladné krkavce. 

Keby mal na výber, možno by si zvolil cestu obyčajného života. Života, ktorý sa stratí v dejinách, ale je v ňom viac okamihov všedného ľudského šťastia, takého nezaujímavého pre historikov a takého pekného, keď ho žijeme. Lenže on na výber nemal. Zomrel mladý násilnou smrťou a náš národ si ho vybral ako svojho hrdinu. Vybral si ho ako niekoho, kto za to tak príznačne akosi nemôže, niekoho, kto len nasleduje osud, kto je obyčajný, a predsa zázračný, vyvolený, a predsa odsúdený na smrť, ktorý je nad všetkými, a predsa zakliaty na prehru. Takéhoto sme ho potrebovali, tak sme si ho stvorili.

Taký je osud národných hrdinov. Máloktorý sa ním stáva z vlastného rozhodnutia.

Eva Borušovičová, scenáristka, režisérka, autorka scenára k filmu Jánošík. Pravdivá história (2009)
foto: Marcin Makowski – Jánošík. Pravdivá história (2009)