Kradnutie ľudských okamihov

Základná osnova s náčrtom niekoľkých scén, dialógy, ktoré vznikali priamo pred kamerou, luxusný tatranský nočný bar, niekoľko postáv, jedna noc plná džezu, túžob i sklamaní. Film Kým sa skončí táto noc (1965) režiséra Petra Solana, ktorý Slovenský filmový ústav digitálne reštauroval, vydalo britské vydavateľstvo Second Run ako blu-ray. Okrem toho je spolu s ďalšími snímkami prístupný online na portáli DAFilms.sk. Pre Petra Solana to je online premiéra. 

„To, čo tu Solan hovorí o živote v Československu 60. rokov, je rovnako dôležité a vnímavé ako to, čo hovoria Miloš Forman, Jiří Menzel, Vojtěch Jasný, Věra Chytilová a mnohí ďalší z jeho rovesníkov zvučných mien, ktorí sú dnes právom považovaní za gigantov českej novej vlny,“ napísal v recenzii na blu-ray Kým sa skončí táto noc Mark Cunlife na portáli thegeekshow.co.uk. Priaznivé sú i ďalšie recenzie. Portál bonjourtristesse.net, ktorý sa venuje neanglickým, nezávislým a kultovým filmom, označuje ako najpozoruhodnejšie to, že ani po vyše 45 rokoch nestratilo nič z filmu svoju váhu. „Maličká, jedinečne zachovaná časová kapsula kratučkého obdobia v histórii pôsobí tak pravdivo, akoby film nakrútili iba včera,“ pokračuje autor textu na portáli a nazýva snímku majstrovsky inovatívnym filmovým zážitkom a skrytým klenotom, ktorý si zaslúži väčšiu pozornosť. Podobne to vidí aj David Brook na blueprintreview.co.uk. Film označuje za prehliadanú klasiku a píše, že jednoduchý východiskový koncept nič nemení na opojnom čare miestami i temnej snímky. Podľa Brooka treba pripomenúť aj to, že hoci sa často hovorí o českej novej vlne, jej úplný názov bol československá nová vlna. 

Podobne pozitívne ako teraz v zahraničí prijala film v čase premiéry aj domáca kritika. „Veľkým tromfom tohto filmu je predovšetkým Vichtov scenár, akési libreto, základná osnova, umožňujúca maximálne tvorivé zaangažovanie režiséra, kameramana i hercov, umožňujúca dokonca improvizáciu, čo je už samo osebe v slovenskom filme pozoruhodná skutočnosť,“ napísal v roku 1966 Milan Polák v denníku Pravda. Britský filmový historik Peter Hames, ktorý patrí k znalcom československej kinematografie a je autorom sprievodného textu k britskému blurayovému vydaniu filmu, aj dnes konštatuje, že Solanov experiment je v kontexte slovenskej kinematografie celkom nezvyčajný – rozišiel sa s konvenciami príbehu, s tradičným prístupom k vizuálnemu rozprávaniu aj s motiváciou postáv. „Hoci vznikol v rovnakom čase ako rané diela Miloša Formana z obdobia novej vlny, nekopíruje jeho ,dokumentárny‘ štýl a záujem o prostredie pracujúcej triedy. Solan používa hercov, ktorí vedome ,hrajú‘, ale umiestňuje ich do situácií, v ktorých sú nútení reagovať na nečakané zvraty a okolnosti,“ napísal v booklete Hames.

Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie pripomína, že Solan so scenáristom Tiborom Vichtom nikoho kopírovať nemuseli. Ak recenzent Pravdy hovorí o možnosti improvizácie ako o pozoruhodnej skutočnosti, o niekoľko rokov skôr, keď scenáre prechádzali tortúrou schvaľovania, počas ktorej sa zámienkou na ich zmietnutie zo stola mohli stať nielen vecné pripomienky a výhrady, ale aj či najmä ideologické pohnútky alebo rôzne vzťahovačné (nad)interpretácie, bola improvizácia v tejto oblasti nepredstaviteľná. Vo schvaľovacom procese bol stopnutý aj pôvodný scenár Tibora Vichtu. Vznikol v druhej polovici 50. rokov pod názvom Kým sa skončí tento deň a mal byť samostatným celovečerným debutom Petra Solana. Kým sa scenár dostal do výroby, stihol Solan nakrútiť prvú slovenskú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil (1959) aj vojnovú drámu Boxer a smrť (1962). 

Na nej takisto spolupracoval s Tiborom Vichtom a pod medzinárodný úspech snímky z prostredia koncentračného tábora sa popri predlohe poľského autora Józefa Hena či hereckých výkonoch Štefana Kvietika a Manfreda Kruga podpísala aj hudba Williama Bukového. Na festivale v San Franciscu získal film Zvláštnu cenu Carla Foremana a Bukového hudba Cenu Daria Milhauda. Skladateľ, od ktorého narodenia uplynie v januári 90 rokov, spolupracoval so Solanom aj na snímke Tvár v okne (1963), podpísal sa pod hudbu k Jakubiskovým Kristovým rokom (1967), množstvo príležitostí dostal však najmä v českých filmoch rovnako ako v animovaných seriáloch Pojďte, pane, budeme si hrát (1965) či Krtkova dobrodružství (1963). Medzinárodný ohlas mali aj jeho kompozície pre balet.

Hudba zohráva dôležitú úlohu aj v snímke Kým sa skončí táto noc. „Džezová hudba skladateľov Jaroslava Laifera a Miloša Jurkoviča nie je iba ilustratívnym prvkom, ale jednotlivé dramatické situácie dotvára a umocňuje ich emotívne vyznenie,“ sumarizuje na portáli SK Cinema Renáta Šmatláková. Nemožno vynechať ani prínos kameramana Vincenta Rosinca. V 60. rokoch formoval svojím pohľadom snímky ako Havrania cesta (1962), Každý týždeň sedem dní (1964), Zvony pre bosých (1965) či Drak sa vracia (1967). Pavol Branko v úvode dobovej recenzie vo Filme a divadle píše o Solanovom, Vichtovom a Rosincovom filme a prácu kameramana podčiarkujú aj ďalší recenzenti. „Rosincova kamera nesleduje staticky tváre hovoriacich, skôr okolo nich blúdi, aby odhalila vždy to gesto, výraz tváre, nepatrný pohyb, ktorý pomáha odhaliť, čo je za slovami,“ napísala Agneša Kalinová v Kultúrnom živote. „Myslím, že práve preto volil režisér najsprávnejšiu metódu, ak povzbudzoval hercov k voľnému, takmer improvizovanému dotváraniu dialógu na predom danú tému.“

Civilný prejav protagonistov dosiahli tvorcovia okrem improvizácie, keď herci namiesto predpísaných replík dostali iba tematickú líniu, aj tým, že sa nakrúcalo s využitím kontaktného zvuku a na niekoľko kamier – herci často ani nevedeli, ktorá z nich ich práve sníma. Túto metódu, ako pripomína Václav Macek, nazval Tibor Vichta „kradnutím ľudských okamihov“. Solan do filmu obsadil Mariána Labudu a Stanislava Dančiaka. Obaja v roku premiéry iba absolvovali VŠMU, ale Dančiak už mal s filmovaním zopár skúseností. Dvojicu českých turistiek, ktoré tatranské dobrodružstvo stálo celý rok šetrenia, stvárňujú Jana Gýrová a Jitka Zelenohorská, o rok neskôr známa aj z oscarových Ostře sledovaných vlakov (1966), barmanku hrá Valentína Thielová, zo staršej generácie spomeňme Júliusa Pántika či Viliama Polónyiho. 

Britský blu-ray Kým sa skončí táto noc obsahuje okrem digitálne reštaurovaného filmu aj dva krátke dobové filmy Akcia BL (1959) a Vysoké Tatry (1966), rozhovor Martina Kaňucha a Rastislava Steranku o Solanovej tvorbe a spoločenskom kontexte, v ktorom vznikala, a podrobnejšie aj o nakrúcaní samotnej snímky Kým sa skončí táto noc, pre ktorú je britské vydanie jej blurayovou premiérou. 

Film Kým sa skončí táto noc je od decembra spolu s drámou Boxer a smrť, s poviedkovou satirou Čert nespí (1956), so satirickou tragikomédiou Prípad Barnabáš Kos (1964) a s viacerými krátkymi filmami prístupný aj online na portáli DAFilms.sk. Retrospektívny programový špeciál je prvým online uvedením Solanovej tvorby, všetky filmy sú zo zbierok Slovenského filmového ústavu a boli digitálne reštaurované.

Matúš Kvasnička
foto: SFÚ/Margita Skoumalová

Sedem krátkych a stredometrážnych filmov režiséra Dušana Trančíka prináša výber, ktorý vydal na blu-rayi Slovenský filmový ústav. 

Dušan Trančík zaujal už dvojicou filmov, ktorými končil štúdium strihovej skladby na pražskej FAMU. Jeho Fotografovanie obyvateľov domu (1969), v ktorom predstavuje na pozadí stavby rodinného domu v terchovskej osade členov jednej vidieckej rodiny, zvíťazilo v kategórii hraných a experimentálnych filmov na Dňoch krátkeho filmu v Karlových Varoch, a ako dokladujú Dejiny slovenskej kinematografie, v dobovej diskusii o domácej dokumentárnej a populárnovedeckej tvorbe zaznievalo, že ide o jeden z najvýznamnejších slovenských krátkych filmov posledných rokov, dokonca i v európskom meradle. Podľa Dušana Trančíka je v tejto snímke všetko, čo mu je vlastné. „Mám rád minimalizmus, to znamená vyjadriť sa intenzívne na malej ploche, ísť na koreň veci. A páči sa mi antagonizmus, ktorý v tom filme je. Vidíme ľudí, ako žijú, aké sú ich priority a túžby, ako sa spolu s počasím menia ich rodinné väzby a oni to nazvú socializmom. To je ironický pohľad,“ povedal v nedávnom rozhovore pre Film.sk. Trančík postavil film na jednoduchom princípe a prostredníctvom rovnako jednoduchej skratky vystihol paradoxy a rozpory doby.

Trančíkovým absolventským filmom, tentoraz hraným, je aj stredometrážna Šibenica (1969). Kruté podobenstvo z prostredia rusínskej horskej osady ocenili na 18. medzinárodnom filmovom týždni v Mannheime. V Šibenici sa odráža atmosféra doby naplnenej beznádejou po auguste 1968 a ten pocit umocňuje kamera, ktorá sa ani na chvíľu nezastaví.

Dramaturgom oboch filmov bol Peter Mihálik; spolu s ním a s Vladom Kubenkom sa Trančík podpísal pod dokument Tryzna (1969), ktorý zaznamenával dni po upálení sa Jana Palacha. Nakrúcal sa v Prahe, Brne a Bratislave. „Ja som sa vrátil do Prahy, Mihálik bol v Brne a Kubenko v Bratislave. Ten film si cením najmä pre jeho spravodajskú hodnotu, nie je to dokument, v ktorom by sme chceli niečo umelecky vyjadriť. My sme mapovali udalosti, a keď ten film po rokoch vidím, je vlastne veľmi faktografický, nenamýšľa si výrobu nejakého veľkého nepriateľa ani sa nenafukuje, že by chcel mapovať udalosti po Palachovej smrti subjektívne a poeticky,“ povedal Trančík, podľa ktorého sa v tomto kontexte treba pozerať aj na Šibenicu – alegóriu na okupáciu a znásilnenie národa. „Ten film treba vidieť v kontexte, inak mu ľudia viac-menej prestanú rozumieť.“

Ďalším filmom v kolekcii sú Vrcholky stromov (1972). Tie vznikli, keď režisérovi dali podmienku, že ak chce zostať pri filme, musí nakrútiť film o brigáde socialistickej práce. Aj snímku o výrobe cementu však Trančík spracoval originálne. V kolekcii je aj dokumentárny medailón básnika Jána Smreka Vydýchnuť (1970), ktorý ocenili na Arsfilme v Kroměříži. Stredometrážny hraný Amulet (1975) s hudbou Mariána Vargu predstavuje Milana Kňažka v úlohe herca, ktorý stojí pred úlohou stvárniť smrť povstalca v snímke k 30. výročiu oslobodenia Československa, a v kolekcii nájdu diváci aj Príbeh siedmich majstrov cechu (1973), reklamný film venovaný českému sklu a holandským tulipánom.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ