Július Pántik

Rodičia z neho chceli mať právnika, ale herectvo napokon zvíťazilo.  Od narodenia Júliusa Pántika uplynie v januári sto rokov. 

Pántikove začiatky pred kamerou sa spájajú rovnako s profilujúcou sa slovenskou kinematografiou ako s českou. Aj keď mal punc národného typu, vďaka svojej univerzálnosti dostával veľa ponúk aj od renomovaných českých filmárov. A tak popri filmoch, ako boli Varuj...! (1946, r. M. Frič), budovateľská Priehrada (1950, r. P. Bielik) či Katka (1949, r. J. Kadár), stvárnil charakterovo zaujímavé postavy vo filmoch Františka Čápa Znamení kotvy (1947) a Bílá tma (1948) či vo Frone (1954) režiséra Jiřího Krejčíka. Ten mu zveril negatívnu postavu, v ktorej mohol ukázať aj iné aspekty herectva rovnako presvedčivo ako v dovtedy stvárňovaných úlohách postavených najmä na fyzickom vzhľade a pevných charakteroch. Práca na tomto filme Pántika podľa jeho slov herecky výrazne posunula. „Hrával som dedinských korenistých ľudí. Moji hrdinovia v slovenských filmoch boli z jedného jadra a v tom som mal korčuľovať, kresliť obrázky na jeden motív. Je to ťažké, najmä ak má herec ambície nachádzať vždy nové a nové odtiene,“ povedal Pántik na začiatku 60. rokov v rozhovore s Richardom Blechom. „V tých postavách sa menili iba detaily. Scenáristi a režiséri si zvykli na ,pántikovčinuʻ z javiska i filmov, brali ju často ako samozrejmosť. V posledných rokoch som sa takýmito postavami nasýtil a dnes už odmietam scenáre, ktoré by ma nútili iba do tejto polohy. Otázka výberu je jedna z najdôležitejších v umeleckom vývoji.“

Pántika charakterizovala energickosť, temperament a bol vhodným typom na stvárnenie žiadaných angažovaných hrdinov novej doby, svojím naturelom zapadal do šablóny človeka socialistického realizmu, z ktorej sa však dokázal vymaniť, a od živelného herectva, charakteristického veľkým gestom a hlasným prejavom, sa postupne herecky vyvíjal smerom k civilnejšiemu prejavu a striedmejšiemu štýlu herectva. Z radu budovateľských postáv a funkcionárov, v ktorých však takisto nachádzal priestor na ukázanie svojho majstrovstva, sa našli aj výnimky, keď mohol z tejto šablóny vystúpiť. Vinca Petráša v Havranej ceste (1962, r. M. Hollý) stavia na decentnom hereckom výkone a z civilnej polohy neprejde do teatrálnosti ani klišé. 

Posun vidíme napríklad aj pri stvárňovaní ľudových hrdinov, ktorí rovnako patrili k „povinným charakterom“: od Rodnej zeme (1953, r. J. Mach) cez televízneho Kuba (1965, r. M. Ťapák) až k jednej zo svojich vrcholných rolí v Neveste hôľ (1971, r. M. Ťapák), v ktorej prešiel aj výraznou premenou vzhľadu. Jeho Tavo zostáva dodnes jednou z najpozoruhodnejších figúr v slovenskom filme. „Zažiadaný som bol tej postavy i filmu. Veď čože je to ‚Nevestaʻ – balada, pitva, chorál a čože Tavo – možno kráľ, možno ožran, možno básnik. Báseň o duchu slovenského človeka je to,“ cituje Renáta Lokšová v práci o Pántikovi z dobového rozhovoru v Slovenke. Nemenej herecky výnimočne stvárnená je postava baču Goliana vo filme Očovské pastorále (1973, r. J. Zachar). Aj keď tvorcovia novej vlny vo svojich filmoch hercov z Pántikovej generácie veľmi nevyužívali, napríklad Peter Solan ho obsadil do snímky Kým sa skončí táto noc (1965), v ktorej nechal hercov tvoriť dialógy priamo pred kamerou.

Pántik vo svojich úlohách postupne prirodzene prechádzal k postavám reprezentujúcim múdrosť a skúsenosť. Napokon sa, pre mnohých už navždy, zapísal do povedomia divákov ako dedo Jozef v seriáli pre deti Bambuľkine dobrodružstvá (1982, r. J. Lihosit). Niekoľkokrát sa postavil aj za kameru. V televíznom filme Pštrosí večierok (1969), ktorý režíroval, sa obsadil do pomerne šablónovitej postavy funkcionára. Režíroval aj ďalšie televízne tituly, medzi nimi i rozprávky. 

Herec Július Pántik patrí ku generácii, ktorej talent bol utopený v balaste dobových tendencií. Tie ovládli aj film. Herecké majstrovstvo zostávalo uväznené v šablónovitých postavách budovateľov svetlých zajtrajškov, robotníckych či ľudových hrdinov. Pántikova univerzálnosť a herecká inteligencia sa tak mohli naplno prejaviť iba v niekoľkých filmoch. Jeho filmografia napriek všetkému ukazuje veľký kus poctivej hereckej práce. 

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová – Kým sa skončí táto noc (1965)