Reportáž z okraja spoločnosti

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Film Zakliata dolina(1966) bol digitalizovaný už v roku 2019, keď sa stal súčasťou kolekcie DVD Slovenský dokumentárny film 60, tento rok si však pripomíname 90. a 100. výročie narodenia dvoch jeho tvorcov, a tak sa k nemu ochotne vraciame.

Štefan Kamenický (1932 – 2009) sa narodil v Cíferi, absolvoval strednú filmovú školu v Čimeliciach a neskôr, už popri zamestnaní v spravodajskom filme, aj štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Cez tento profesijný oblúk môžeme nazerať na celú jeho filmovú tvorbu. Rudolf Urc v Neviditeľných dejinách dokumentaristov charakterizuje Štefana Kamenického ako režiséra-publicistu obdareného zmyslom pre humor, no v tvorbe vážneho a zodpovedného. I keď sa vo viacerých týždenníkových šotoch i v niektorých dokumentárnych filmoch, ktoré Kamenický vytvoril (v 50. rokoch ešte v tesnej spolupráci so Štefanom Uhrom), objavuje filmárska hravosť, duchaplnosť a vtip, prípadne až satirický tón, jeho krátkometrážna reportáž Zakliata dolina reprezentuje v slovenskom non-ficton filme skôr tú trpkú či až zžieravo sociálnokritickú líniu. 

Pod snímkou je ako vedúci výroby podpísaný Arnold Gustáv Adamica (1922 – 2014). Hoci o ňom nemáme veľa biografických informácií – podobne ako o mnohých zástupcoch výkonných i pomocných filmových profesií –, vieme, že produkčne a organizačne pomohol na svet nielen Krivánkovmu celovečernému filmu Deň náš každodenný... (1969), ale najmä takmer 140 krátkym filmom, medzi ktorými nájdeme aj viacero kritických – od Lackovej Pribetskej jari (1956) cez niekoľko filmov Ctibora Kováča až po Kamenického pálčivé sondy do periférie československej spoločnosti.

Štefan Kamenický sa v roku 1966 zameral na tému zabudnutých regiónov, hladových dolín a ich ekonomicky znevýhodnených a sociálne vylúčených obyvateľov hneď dvakrát. Paralelne s prácou na filme Zakliata dolina nakrútil spravodajský šot o životných podmienkach na slovenských kopaniciach, kde dôchodcovia žili z extrémne nízkych dôchodkov. Šot bol zaradený do týždenníka 51/1966 a – ako píše opäť Rudolf Urc – v Prahe vyvolal taký rozruch, že to napokon viedlo k prehodnoteniu dôchodkových výmerov. Mikroanalýzu životnej úrovne obyvateľov vidíme aj v Zakliatej doline, kde dôchodkyňa-vdova z Novej Sedlice dostáva penziu vo výške 17 percent z toho, čo zarobia chlapi v regióne, a len 6,5 percenta z toho, čo zarobia na prácach v českých fabrikách. 

Zakliata dolina v čase zverejnenia šotu o dôchodkoch ešte len čakala na uvedenie v kinách – no napokon sa dočkala len „prepašovania“ na medzinárodný filmový festival v Oberhausene (a oficiálneho uvedenia a ocenenia na festivale v Benátkach, ale i domáceho ocenenia Igric). Namiesto kín však skončila v trezore. Možno aj preto, že svojím vyznením až príliš odkazovala na sociálne angažované a znepokojivé snímky z 30. rokov, akými sú Ivensov a Storckov Borinage či Buñuelova Zem bez chleba, kde pôvodcami strašidelnej chudoby boli či už vykorisťovanie, alebo ľahostajnosť správy krajiny. V socialistickom Československu takéto životné podmienky teda vôbec nemali nastať – a predsa o nich film až kruto svedčil!

V Zakliatej doline sa nič neestetizuje. Kamera Oskara Šághyho až diskomfortne uľpieva pohľadom na zanedbaných, zrobených, postihnutých i prepitých obyvateľoch najvýchodnejšej obce ubliansko-uličskej doliny, nachádzajúcej sa takmer na hranici s Ukrajinou, a na ich schátraných či extrémne chudobných obydliach. Chalupy so slamenými strechami by boli malebným prvkom v krajine, keby neboli jediným domovom dedinčanov odkázaných drieť na malých políčkach, v čase úrody neposielať deti do školy či – v prípade chlapov – odchádzať za prácou do Čiech, kde si konečne dobre zarobia. No o tom, že ani odchod Slovákov za „lepším“ často nebol výletom do ružovej záhrady, svedčí Kamenického neskorší film Zasľúbená zem (1968), na ktorom opäť spolupracoval aj Gustáv Adamica.

Štefan Kamenický nezabudol na ubliansko-uličskú oblasť ani neskôr. V septembri 1989 sa vybral na pracovnú cestu, aby nazbieral materiál o Novej Sedlici na prípadný ďalší film. Zistil, že v obci už slamených striech niet (jedna či dve odvtedy opäť pribudli, ale len ako závan pamäti, folklorizujúci prvok), no oblasť mala stále zanedbanú alebo nemala žiadnu infraštruktúru a drevárskemu priemyslu sa v nej nedarilo. Žiaľ, zlepšiť infraštruktúru a systémovo rozvíjať chudobné, „zakliate“ oblasti Slovenska sa nepodarilo ani za tridsať rokov postkomunistického vývoja. A zďaleka pritom nejde iba o „ďaleký východ“.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ