Nežná pozitivita

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Slávnosť v botanickej záhrade (1969) sa umiestnila na 14. priečke a Kino Lumière ju uvedie v nedeľu 11. septembra o 18. h a v utorok 13. septembra o 20.20 h. 

To, čo film priniesol svetu v prvom rade, aspoň podľa režiséra Ela Havettu, nie je možnosť lepšie poznávať realitu, ale možnosť hry, slobody, fantázie. V Slávnosti v botanickej záhrade (1969) síce Havetta v expozícii použije fragment Lumièrovho príchodu vlaku do stanice, ale až potom, ako predeň vloží dobovú kresbu zabávajúcich sa divákov, ktorí sledujú premietanie, a prekryje obraz titulkami. Dôraz sa kladie na „manipuláciu“ a nasledujúce rozprávanie je v prvom rade dedičom Mélièsovej Cesty na Mesiac (1902) a nie až tak bratov Lumièrovcov a ich citovaného  Príchodu vlaku (1895).

Fragmenty zo života Babindola alias Bábela alias Blázinca (filmovej variácie na Havettove rodné Vozokany) otvára domodra tónovaná maľba šiestich zvodných najád, ktoré neskôr spoznávame ako dcéry Márie, ženy dvoch mužov, ktorá s jedným žije a s druhým splodí svojich osem dcér – aby následne veľký detail posmutneného botanika Gašpara alias Harlekýna (Jiří Sýkora, obľúbený herec Juraja Jakubiska) vyvolal zvedavosť, lebo nepoznáme dôvod jeho melanchólie. Tieto dva zábery sa premietajú bez akéhokoľvek ruchu či hudby – akási ouvertúra pred vytiahnutím opony. Až keď sa pri dobovej kresbe divákov sledujúcich projekciu „cinématographe Lumière“ z prelomu storočí spustí orchestrión, vieme, že predstavenie sa začína. A je v úplne opačnom duchu než snové a provokujúco záhadné úvodné zábery.

Tento princíp, neustále popieranie povedaného, súčasné spájanie protikladov, kde biele je súčasťou čierneho, ako u Harlekýna v commedii dellʼarte (čo je jeden zo zdrojov diela), keď je biely kostým Harlekýna opakom čiernej masky na jeho tvári, vedie k interpretačnému bohatstvu Havettovho debutu. V reflexii Jozefa Macka vystúpila do popredia inšpirácia Bachtinovou koncepciou stredovekého karnevalu, Juraj Mojžiš a Katarína Mišíková píšu zasa o „nežnom úlete“ atď. Krčma sa volá U dvoch krčiem, aj keď je len jedna, Mária žije s dvomi mužmi, z ktorých jeden pripomína Hardyho a druhý Laurela, Pierre sa vracia domov, Gašpar sníva o ďalekom svete a nad fontánou pripravovanou na budúci zázrak poletujú opití dedinčania/anjeli atď.

V siedmich kapitolách – Príchodzí, U dvoch krčiem, O Margarite, povrazochodcoch a izbe v kostole, U dvoch krčiem, Daidalos a jeho rod, Vyzvanie do tanca, Veľká inscenácia – sa spustí lavína groteskných bitiek (namiesto slávnych tortových súbojov sa pozeráme najprv na kvetináčovú bitku, potom na bitku s anjelskými krídelkami), nevier, naháňačiek, pitiek atď., prudkých zmien nálad, situácií – všetko len preto, aby v sále zaznel smiech, ibaže nikdy nie bez ironického komentára, hyperbolizácie. Otvárajú cestu k zábave, ktorá spája avantgardu s ľudovou veselohrou (Havetta spolu so scenáristom a priateľom Luborom Dohnalom odkazujú nielen na frašku, nemú filmovú grotesku, ale aj na bábkové divadlo, ktoré Havetta spoznal počas štúdií na umeleckopriemyselnej škole v polovici 50. rokov). Aj pohrebný sprievod s rakvou mŕtvej povrazochodkyne (Zuzana Cigánová) asociuje skôr svadobný sprievod než pochmúrnosť stretnutia so smrťou. V prázdnom opustenom kostole sa s ňou definitívne rozlúčia nie príbuzní, ale štyria hudobníci/tuláci, ktorí jej vtlačia na oči peniaze pre prievozníka na ceste do podsvetia. Akoby sa stala jednou z nich, aj keď predtým sa len vznášala na strechách. Smrť nie je desivá, kamarátku vypravili na cestu. 

Celý princíp Slávnosti v botanickej záhrade je postavený na známom logickom rozpore: keď klamár hovorí, že klame, ako zistíme, či je to pravda, alebo lož? Alebo slovami farárovej Tery, keď sa niečomu verí, tak sa to aj stane – a v podvečer začne nad jazierkom vychádzať slnko, hoci je to nemožné. A klamár nemôže hovoriť pravdu.

Do filmového Babindola – aby vlasy dedinčanov čakajúcich na stanici pôsobivo strapatil vietor, použije sa obrovský ventilátor – sa vráti rodák Pierre (je to domov sa navracajúce Gašparovo staršie alter ego; po francúzsky, v commedie dellʼarte, sa Gašpar povie Pierrot – s istou licenciou máme teda Pierra), ktorý sa rozhodne usporiadať deň „slobody“, popretia reality a vyhlási, že zmení vodu na víno. Aj sa mu to podarí, hoci len pomocou „podvodu“, ale z fontány skutočne tečie miesto vody víno. Rozprávanie sa končí, Pierre zostáva v dedine, ale Gašpar utečie pred vydajachtivou Máriinou dcérou. Odchádza za inými „dobrodružstvami“, za inými vodnými vílami. 

Medzi týmito dvomi krajnosťami sme svedkami eufórie zo života, akoby neexistoval žiaden august 1968, akoby sa nedostali k moci kolaboranti s okupačnou mocnosťou, je tu len hudba, džungľa botanickej záhrady, stále sa obnovujúce túžby, ničím neobmedzovaná fantázia, zázrak, aj keď často len filmový. Keď jedna z dcér ako povrazochodkyňa padá z natiahnutého lana, autori ju spätným chodom kamery zachránia a dievča úspešne dokončí svoju cirkusantskú premiéru. Alebo poletujúci trubkár Vinco (Vincent Šikula, s ktorým Havetta nakrútil nasledujúce Ľalie poľné, 1972), ktorý poprie zemskú príťažlivosť a nasleduje Mimi (Marta Rašlová – podobnú postavu nespútanej mladej ženy hrala v televíznych impresionisticky ladených Sladkých hrách minulého leta, 1969, Juraja Herza) do rajskej záhrady, na ktorú sa premenila botanická záhrada. Vinco a Mimi s anjelskými krídlami sa neocitli na strome, ale hojdajú sa na hojdačkách z lián a Mimi chce Vinca nakŕmiť pomarančom namiesto „jablka poznania“. Ich spoločný pád z hojdačiek na zem, ktorý mení bohatú farebnosť rajskej záhrady na sériu monochromatických, zjavne manipulovaných Warholových popartových variácií, nás opätovne zneistí – nevieme, či bola realitou nebeská hojdačka, pád, obidvoje súčasne, alebo ani jedno. Nedá sa obísť ani ďalšia parafráza na Bibliu, keď jedna z Máriiných dcér pri príprave na divadelné vystúpenie spojené s premenou vody na víno cituje mystifikačný výrok o tom, že „je súdené, aby syn človeka v tridsiatom roku veku svojho prvým zázrakom sa zjavil a slúžil radosti“ (Havetta oslávil tridsiate narodeniny počas nakrúcania). V tom istom čase Gašpar od zlosti radostne demoluje Pierrovu šatňu potom, ako sa mu Pierre vysmieval, že ho odmietli na pytačkách.

Vo svojom debute sa Havetta najväčšmi vzdialil svojej filmárskej dvojičke Jurajovi Jakubiskovi. Namiesto jeho častej brutality, pudovosti, ktorá je desivá a ničí, ale nedá sa od nej odtrhnúť oči ako od všetkého zla, sa Havetta upriamil na čarovanie s pozemským/nebeským rajom, na svet, v ktorom sa nie všetko vyplní, ale nádeje sa netreba nikdy vzdať. Pretože slnko môže vystúpiť na oblohu aj o ôsmej večer. 

Elo Havetta používal v listoch pri podpise ako svoje logo kresbu usmievajúceho sa slniečka – zomrel ako 36-ročný „na normalizáciu“ (Albert Marenčin).

V roku 1965 tvrdil Štefan Uher v Kultúrnom živote, že Slováci nemôžu urobiť dobré komédie, lebo nemajú zmysel pre humor. Havetta jeho tézu o štyri roky vyvrátil.

Václav Macek, filmový historik
foto: archív SFŮ/Vladimír Vavrek