Michala Lipková

produktová dizajnérka

Pri písaní tohto textu som si uvedomila, ako málo som posledné roky v kontakte so slovenskou kinematografiou. Život bez televízie v kombinácii s pandemickým výpadkom kín zmenil jednoduché zadanie na problematické lovenie v pamäti.

Prvá asociácia prišla napriek tomu rýchlo – Môj pes Killer (2013) režisérky a scenáristky Miry Fornay. Slovo „obľúbený“ v tomto prípade asi nie je ten najsprávnejší výraz. Autentický, ťažko stráviteľný či znepokojujúci – určite. V jednej recenzii označili oblasť slovensko-moravského pohraničia, v ktorej film vznikal, ako miesto, kde líšky dávajú dobrú noc. Kombinácia zobrazovaných situácií, lokalít a výkonov nehercov ma počas filmu priam teleportovala do obdobia, keď som v tomto prostredí sama vyrastala, a pomohla mi spätne pochopiť spoločenské napätie, ktoré sme nikdy nahlas nepomenovali.

Podobné pocity ako film Miry Fornay vo mne vyvoláva tvorba Tomáša Rafu, ktorý sa od roku 2009 zameriava na krátke dokumentárne videoreportáže z demonštrácií, blokád a protestov bez komentára. Jeho najnovšia iniciatíva Postpravda.sk má ambíciu stať sa edukatívnym nástrojom pre pedagógov a pomôcť pri výučbe občianskej náuky či etiky.

Na záver spomeniem úsmevný, aj keď pôvodne vážne myslený československý seriál Jaroslava Dietla z obdobia socializmu – Inženýrská odysea (1979). Seriál z prostredia vývoja tkáčskych stavov vznikal v období, keď Jobs a Wozniak v Kalifornii skladali svoje prvé počítače. Pre nás neskôr narodených, ktorí sme túto realitu československého R&D nezažili, je to fascinujúci pohľad do dobového zobrazenia našej priemyselnej minulosti.