Karlove Vary položili viac otázok bez odpovedí

Jednou z najčastejšie položených otázok na 56. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary (1. – 9. 7. 2022) bolo, prečo sa viac hovorí o dokumente Kuciak: Vražda novinára amerického režiséra Matta Sarneckého ako o súťažných filmoch. Zrejme pre výsostne aktuálnu tému, ale aj pre samotnú hlavnú súťaž, ktorá bola síce zaujímavá, ale celkovo dosť nudná a nevyrovnaná. 

Viac vzruchu vzbudili aj ocenení hostia: austrálsky herec Geoffrey Rush bezprostrednosťou a šarmom, nezaostal za ním ani americký herec a portorický rodák Benicio del Toro a tretí ocenený Bolek Polívka očaril publikum povestnou originalitou a humorom. To boli vrcholy festivalu.

Bodaj by to bolo Nádejné leto

Festivaly často vyhrávajú kontroverzné alebo šokujúce filmy. V tomto prípade sa to nestalo. Veľkú cenu Krištáľový glóbus získal vo Varoch koprodukčný kanadsko-iránsky film Nádejné leto (Tabestan Ba Omid) iránskej režisérky Sadaf Foroughi. Sympatie však smerovali k izraelskej snímke Amerika Ofira Raula Graizera, ktorá sa sústredila na morálne hodnoty a zodpovednosť človeka za svoje činy. Na Veľkú cenu bola až príliš normálna. Normálny však už nebol boj lekárov s covidom a so zanešváreným zdravotníctvom v bulharskej snímke Okresná nemocnica (Edna provincialna bolnica) trojice režisérov Iliana Meteva, Ivana Čertova a Zlatiny Teneva. Jej kvality si všimla ekumenická porota.

Víťazné Nádejné leto je svojím spôsobom zaujímavý film. To, že sa talentovaný plavec zabudne zapísať na preteky a musí nájsť spôsob, ako sa naučiť plávať aj v mori a tak sa znovu dostať do hry, je len zámienka, aby sa rozohrala rafinovanejšia hra odkrývajúca rozpory v iránskej spoločnosti. Predovšetkým je to potláčanie individuality mladých ľudí, ktorých dirigujú a usmerňujú na každom kroku. Mladí chcú však žiť po svojom a rodičovský diktát je im proti srsti. Film, tak ako všetky snímky, ktoré vznikajú mimo územia Iránu, je kritikou zaostalých zvykov, ale aj režimu. A zároveň naznačuje, že nádejou sú mladí a veci sa menia k lepšiemu. Či je to realita, alebo len zbožné želanie progresívnych filmárov, tvoriacich väčšinou v cudzine, ukáže čas. 

Slovo triumfovalo nad Hranicami lásky

Senzácia sa očakávala od explicitne koncipovanej snímky Hranice lásky o sexuálnej slobode. Režisérom česko-poľskej snímky je Poliak Tomasz Wiński. Film sa pripomínal a propagoval na každom rohu, no zdá sa, že želaný výsledok sa nedostavil. Režisérovi sa Hranice lásky v istých momentoch  vymkli z rúk a už sa nedali napraviť, presne ako vzťah totálne rozbitého manželstva. Nemoralizujeme, téma je aktuálna, len príbehu chýbal hlbší ponor do problematiky. O čo viac sa zmenšovali sympatie k tomuto dielu, o to viac narastali k Slovu Beaty Parkanovej (Cena za réžiu), ktorá vznikla v česko-slovensko-poľskej koprodukcii. Témou je morálna dilema, či sa podriadiť väčšine a prežiť život pokojne, alebo nezľaviť zo svojho názoru i presvedčenia a vystaviť seba aj rodinu šikanovaniu. Hrdina filmu je človek zásadový, udalosti roku 1968 ním otrasú a za žiadnu cenu nie je ochotný ustúpiť. Pochopiteľne, musí rátať s následkami, ale v jeho boji za spravodlivosť ho, našťastie, podporuje manželka. Či je tento človek donkichot, alebo hrdina, musí rozhodnúť divák sám. Martin Finger si za postavu v Slove odniesol cenu za mužský herecký výkon. 

Príbeh zo života

Prekvapením bola cena za ženský herecký výkon udelená ex aequo. Získali je gruzínske herečky Taki Mumladze a Mariam Chundadze za úlohy v gruzínsko-nemeckom koprodukčnom filme Vlastná izba (Čemi otachi, r. Ioseb „Soso“ Bliadze). Koprodukcie spomínam úmyselne pri všetkých filmoch, lebo snímka vyrobená len jednou krajinou je dnes už výnimkou. Vlastná izba predstavuje dve dievčatá, také rozdielne, že viac ani nemôžu byť. Zvedie ich dohromady núdza o podnájom: životaschopná a trochu bláznivá Megi zoberie do podnájmu nesmelú Tinu. Po sklamaní v láske neostáva Tine nič iné, len zostať bývať s Bekou a pomaly sa učiť žiť, presnejšie, postaviť sa na vlastné nohy. Je to proces bolestný, plný prekážok, ale nie nemožný. Sympatický film s príbehom presne odpozorovaným zo života sa na nič sa nehrá a tým aj vyhráva.

Čo teda priniesol karlovarský festival? Priemernú, ale svojím spôsobom tematicky zaujímavú súťaž, dobré filmy mimo hlavného prúdu, ceny, ktoré sa upriamili na aktuálne témy, ale trochu zohľadnili aj súčasnú politickú klímu.

Emília Kincelová, filmová publicistka
foto: Film Servis Festival Karlovy Vary

Veľká sála tlieskala Hanákovi postojačky

Päťdesiat rokov od vzniku trezorového a neskôr oceňovaného dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta (1972) režiséra Dušana Hanáka pripomenula v Karlových Varoch špeciálna projekcia v preplnenej Veľkej sále s kapacitou 1131 divákov. Účastníci projekcie po jej skončení tlieskali prítomnému Dušanovi Hanákovi postojačky.

„V okamihu, keď sme sa s kolegami zo Slovenského filmového ústavu dohodli na uvedení Obrazov starého sveta na tohtoročnom karlovarskom festivale, mi bolo jasné, že si za žiadnu cenu nedám ujsť možnosť pozrieť si jeden zo zásadných titulov histórie československej kinematografie na plátne Veľkej sály hotela Thermal. Za obvyklých okolností je počas hektického festivalového týždňa takmer nemožné sústrediť sa na sledovanie filmu, avšak neobyčajné filmy vyžadujú neobyčajné správanie, tým skôr, keď ich publiku osobne predstaví tvorca, ktorého si veľmi vážime a obdivujeme ho,“ povedal o uvedení filmu pre Film.sk umelecký riaditeľ MFF Karlove Vary Karel Och. „Úchvatná filmová poéma Dušana Hanáka o čistote ľudského pohľadu na svet a o obdivuhodnej vnútornej sile človeka skúšaného nemilosrdným údelom, jeho dôstojnosti a viere vo vyšší zmysel nášho počínania rezonuje obzvlášť silno v dnešnej dobe, keď rany nespôsobuje len osud, ale aj donebavolajúca ľudská hlúposť a pochabosť. Som šťastný, že som v to utorkové poludnie na začiatku júla mohol byť jedným z tisícky dojatých divákov,“ dodal Och.

Karlovarský festival uviedol Hanákov film v sekcii Návraty k prameňom spolu s dielami takých režisérov ako Victor Fleming, John Cassavetes, Martin Scorsese, David Lynch či Jim Jarmusch.

red

Čaro živých stretnutí a sila ďalšej generácie

Zdá sa mi, že toto leto sa ľudia tešili z kultúrnych podujatí viac ako inokedy. Užívali sme si fyzickú prítomnosť, spontánne rozhovory a hlavne možnosť za svojím obľúbeným umením vycestovať. Takým príjemným miestom bol aj medzinárodný festival animovaných filmov Fest Anča. Už pätnástykrát sa odohrával v prvý júlový víkend v Žiline. 

Tohtoročnou témou boli ženy v animácii. Filmy autoriek predstavujú túžbu po svete, v ktorom sú ženy, muži a všetci ostatní na jednej úrovni. Rozoberal sa feminizmus, stereotypy, patriarchát, rod, materstvo či telesnosť. Fest Anča komunikuje s divákmi hravým spôsobom. Cez deň sa môžete v honosnej budove Mestského divadla Žilina rozplynúť v nádherných výtvarnostiach hlbších myšlienok a navečer dopriať už značne unavenej mysli uvoľnenie v podobe absurdných príbehov a nezvyčajných kombinácií farieb na filmovom plátne. V dramaturgickej pestrosti súťažných filmov boli skombinované diela smiešne, vážne, melancholické, absolútne sugestívne a žánrovo rozmanité. 

Patričná pozornosť patrila slovenským animátorkám, a to nielen súčasným. Krstilo sa DVD s výberom tvorby Jaroslavy Havettovej, ktoré vydal Slovenský filmový ústav. Mojím osobným vrcholom festivalu bolo práve posedenie pri káve s pani Havettovou po skončení oficiálneho programu v nezávislom kultúrnom priestore Stanica Žilina-Záriečie, kde sa odohrávali nočné premietania, koncerty a zneli dídžejské sety. So spolužiakmi z Filmovej a televíznej fakulty VŠMU sme si k nej hanblivo prisadli s prosbou o podpis jej DVD. Prvá dáma slovenskej animácie bola veľmi priateľská a otvorená, preto zamýšľaný krátky rozhovor vyústil do niekoľkohodinovej debaty. Pani Havettová sa s nami bavila ako s rovnocennými a nielen o animovanom filme. Zo „staničky“ sme tak spolu odchádzali v neskorých nočných hodinách.

Fest Anča je prestížny a seriózny festival, ale neberie sa príliš vážne. Jeho atmosféru ocenili aj zahraniční návštevníci. Napríklad nadšenci animovaného filmu z Berlína vyzdvihli rozmiestnenie festivalu v historickom centre Žiliny, vďaka ktorému mohli aj spoznať mesto. Takisto vraj ešte nezažili podujatie, kde by si mohli dať v stanovom mestečku (vegánske) raňajky, celý deň pozerať kvalitné snímky z celého sveta, vzdelávať sa o filme na prednáškach a potom sa ešte aj vytancovať na afterpárty. Organizácia Fest Anče bola naozaj bezchybná a tento rok fungovala obzvlášť medzinárodne a v dvojjazyčnom režime. 

Novinkou 15. ročníka bolo Študentské fórum, ktoré sa konalo tri dni pred začiatkom oficiálneho programu. Podnetom na vznik tejto platformy bolo uvedomenie si veľkého rozdielu medzi spôsobmi výučby animácie v krajinách západnej Európy na jednej strane a strednej a východnej Európy na strane druhej. Študenti zo strednej a východnej Európy inklinujú k tradičným, analógovým technikám, zatiaľ čo na Zapáde sa školstvo sústreďuje na technické znalosti, vďaka ktorým majú študenti väčšiu šancu uplatniť sa vo filmovom priemysle. Korene týchto rozdielov sú, samozrejme, v odlišnom kultúrnom a historickom dedičstve, no účastníci Študentského fóra ich nevideli ako problém, ale skôr ako navzájom sa dopĺňajúce kontrasty a fórum im ponúklo skvelý priestor na vymieňanie si poznatkov a skúseností, vďaka ktorému môžu vznikať zaujímavé spolupráce a projekty. Fest Anča hostila v rámci Študentského fóra päť škôl, stretli sa tu študenti, profesori, animátori, producenti a distribútori z FTF VŠMU, islandskej RADE, českej FAMU, maďarskej MOME a Lodžskej filmovej školy v Poľsku.

Študentské filmy dominovali tento rok aj medzi ocenenými. Anča Award pre najlepší krátky film pripadla snímke DING (Vec) nemeckého režiséra Malteho Steina. Vďaka vyspelej filmovej reči sa Stein v oficiálnom výbere festivalu objavuje už niekoľko rokov. Čestné uznanie získal španielsky študentský film En mi pecho de fuego aún queda sitio para templar tu puñal: una historia de amor (Moja horiaca hruď ukrýva dosť miesta na roztavenie tvojho noža: Príbeh lásky) režiséra Pabla Ballarína o romantickom vzťahu medzi Pikachuom a Ashom z Pokémonov, ktorý zaujal skvelou prácou s humorom a vizuálnym štýlom a po premietaní rozvíril veľa debát. Anča Award pre najlepší študentský krátky film patrí francúzskej snímke Maman, il a quoi le chien? (Mama, čo je psovi?). Rozpráva o prebudení sexuality u jedenásťročného dievčaťa a medzinárodná porota ocenila úprimnosť a humor, ktoré pomáhajú univerzálnosti výpovede. O oceneniach rozhodovala medzinárodná porota v zložení Mihai Mitrică, Saša Bach a minuloročná držiteľka ocenenia Anča Award za najlepší animovaný film Sarina Nihei. 

V slovenskej súťaži zvíťazil film Sestry režisérky Andrey Szelesovej z FAMU a špeciálne uznanie získali Zvuky spoza lúky Filipa Diviaka z Ateliéru animovanej tvorby Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne za „dokonalú zmes úžasne nadizajnovaných postáv a vynikajúcej hudby“. To, že si ceny odnieslo niekoľko študentských filmov, dokazuje podľa riaditeľky festivalu Ivany Sujovej silu autorských hlasov nastupujúcej generácie, ale aj jej vyspelé vizuálne vyjadrovanie. 

Ema Nemčovičová, poslucháčka scenáristiky na FTF VŠMU
foto: Sestry, Fest Anča

Chaos v spoločnosti, v umení i v duši jednotlivcov

Po témach Exit (2020) a Pravda a lož (2021), viac či menej priamo reagujúcich na spoločnosť prežívajúcu pandémiu covidu-19, prišiel letný filmový festival 4 živly s témou Chaos, ktorú možno vnímať aj ako reakciu na aktuálne spoločenské otrasy a najmä na vojenskú inváziu Ruska na Ukrajine. Dvadsiaty štvrtý ročník festivalu sa uskutočnil v dňoch 10. až 14. augusta v Banskej Štiavnici.

Program bol opäť vyskladaný zo starších aj z novších filmov vrátane jednej predpremiéry – romantickej gangsterky z juhu Slovenska Čierne na bielom koni (2022) režiséra a scenáristu Rasťa Boroša – a zároveň z hraných, dokumentárnych, experimentálnych i animovaných snímok. Sprievodné podujatia spracúvali tému chaosu v ďalších médiách (hudba, fotografia, poézia), prednášky a diskusie sa jej zase venovali z hľadiska matematiky či spoločenských vied.

Leitmotívom viacerých filmov bol chaos spôsobený vykĺbením spoločenského poriadku pod vplyvom vojnového konfliktu alebo spoločenskej vzbury a ozbrojenej reakcie na ňu. K anamnéze vojny na Ukrajine sa vzťahoval dokument Majdan (2014) Sergeja Loznicu, ale aj hraný ukrajinský film Odraz (2021, r. Valentyn Vasianovyč). Dokument Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali (2022) bol zasa jej jatrivo čerstvým svedectvom.K európskym dejinám o čosi vzdialenejším sa vracal poľský dokumentárny film 1970 (2021, r. Tomasz Wolski) o kruto potlačenej ľudovej vzbure v Poľsku, kde režisér spojil archívne zábery s bábkovou animáciou, aby znázornil perspektívu vtedajších mocných. Ako mrazivo nadčasový sa ukázal film Karabinieri (1963) Jeana-Luca Godarda.

Festival nazeral na tému chaosu aj z iných hľadísk. Dôsledok vykoľajenia pretechnizovanej spoločnosti ukázala dystópia Terryho Gilliama Brazil (1985). Mnoho filmov tematizovalo umelecký chaos – od neohľaduplnej tvorivosti excesívneho mača Joea Giddeona v All That Jazz (1979, r. Bob Fosse) cez konceptuálny chaos zložito štruktúrovaného experimentu Symbiopsychotaxiplazmóza, scéna 1 Williama Greavesa (1968) až po poetický chaos média – znehodnotených filmových materiálov v experimente Decasia (2002) Billa Morrisa. 

No 4 živly načrtli aj chaos v duši človeka žijúceho s vlastnou inakosťou – či už v „campovej“ groteske Vlada Adáska Hana a jej bratia (2001) alebo v príbehu o dospievaní  Láska je láska (2002, r. Lukas Moodysson). Archívne filmy ako zvyčajne sprevádzali lektorské úvody, ktoré mladších pozývali objavovať filmovú klasiku a tých starších zase revidovať filmové zážitky z mladosti.

Mária Ferenčuhová