Pokračovanie obsahu:

Ctibor Štítnický

Šiesteho septembra uplynie sto rokov od narodenia významnej osobnosti slovenského kultúrneho života Ctibora Štítnického, vlastným menom Tibora Dörnera. Rodák zo Štítnika na Gemeri je v umeleckom svete známy predovšetkým vlastnou básnickou tvorbou. Jeho zásluhy v oblasti slovenskej kinematografiie, ktoré sa viažu k jeho pomerne krátkemu pôsobeniu vo funkcii riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby, sú však rovnako podstatné.

V oblasti kultúry sa Štítnický angažoval už ako študent na rodnom Gemeri, kde sa zúčastňoval na recitačných súťažiach a pôsobil v ochotníckom divadle. Pokračovať v týchto činnostiach ho podnietilo aj prostredie hlavného mesta, kde neskôr začal študoval právo, avšak divadelné umenie ho oslovilo natoľko, že štúdium zanechal a prihlásil sa na Dramatickú školu, predchodkyňu VŠMU, kde ho aj prijali. Aj by na ňu bol nastúpil, nebyť turbulentných udalostí v polovici štyridsiatych rokov a Slovenského národného povstania, ktoré zasiahlo do jeho životnej cesty v prelomovej chvíli. Namiesto divadelných štúdií sa tak zapojil do odboja na Gemeri a následne sa uchytil v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici, čo ho neskôr priviedlo k práci pre rozhlas aj v Košiciach a v Bratislave. Prvú básnickú zbierku vydal Štítnický ešte pred koncom vojny, v roku 1943, pod názvom Presýpacie hodiny. Tá zároveň patrí medzi básnikove najlepšie práce, keďže jeho ďalšiu tvorbu ovplyvnila dobová atmosféra a tlak päťdesiatych rokov. Okrem písania autorských textov sa venoval aj prekladu z maďarskej literatúry.

V päťdesiatych a v prvej polovici šesťdesiatych rokov zastával Štítnický niekoľko dôležitých funkcií v kultúrnych inštitúciách – bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život či riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Riaditeľom Slovenskej filmovej tvorby sa stal v roku 1966. Nástup do tejto funkcie pritom nebol žiadnym „logickým“ krokom v nalinkovanej kariére; naopak, podľa spomienok Alberta Marenčina sa Štítnický v tejto pozícii ocitol takpovediac z večera do rána, keď Vasiľovi Biľakovi došla trpezlivosť. Už dlhšie sa mu totiž nepozdával vtedajší riaditeľ Pavel Gejdoš,preto filmárom hovoril, nech si nájdu nového riaditeľa a on im ho schváli. Keď filmári so žiadnym menom neprichádzali, Biľak vybral kandidáta podľa vlastného gusta. Zhrození filmári ho uprosili, nech im dá čas do rána, aby našli vhodnejšieho riaditeľa, a Štítnický ich ponuku prijal.

Štítnického pôsobenie na Kolibe sa zhoduje s obdobím, keď slovenská kinematografia získala vďaka zmene organizačného členenia opäť samostatnosť. „Vydanie nového rukopisu D. Tatarku, A. Bednára alebo niektorého ďalšieho ,ostro sledovaného‘ slovenského spisovateľa vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ nebolo závislé na schválení jeho rukopisu v Prahe (...), ale slovenskej filmovej tvorbe ešte pred rokom schvaľovalo každý scenár, i Tatarkov a Bednárov, ústredie v Prahe a ono rozhodovalo, či sa nový film povolí do distribúcie,“ povedal Štítnický pre Rudé právo.

Prínos Štítnického pôsobenia v Slovenskej filmovej tvorbe najvýstižnejšie opísal Albert Marenčin: „Ctibor Štítnický nebol nikdy služobníkom, bol takpovediac od prírody pánom v tom najširšom slova zmysle – bol pánom svojou veľkorysosťou, svojím slobodným myslením a suverénnym rozhodovaním, svojím sebavedomím, s akým bral na seba plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a napokon aj svojím gavalierskym správaním a stoickým mlčaním, v ktorom prežil posledných tridsať rokov života.“^[1] Služobníkom myslel Marenčin bábku v rukách politického režimu. Štítnický ňou nebol a jeho prínos pre slovenskú kinematografiu spočíva najmä v tom, že sa ako riaditeľ snažil odkloniť od dovtedajšieho dogmatického riadenia slovenského filmu a vytvoriť priestor na čo najväčšiu nezávislosť od štátnej ideológie. Tým v prednormalizačnom období nastavil vhodné podmienky na rozkvet tvorby slovenskej novej vlny a vznik najvýznamnejších diel zlatého fondu domácej kinematografie. Zároveň sa snažil budovať zahraničnú spoluprácu a koprodukcie. Nastupujúca normalizácia však takýto typ riadenia neuvítala a Štítnického snahu o umeleckú voľnosť stopla v roku 1970 jeho odvolaním z funkcie riaditeľa. Filmy putovali do trezoru a Štítnický mal zákaz publikovať až do pádu režimu. Následkom bolo trvalé umlčanie tvorivého ducha a otvorenej, inovatívnej mysle, ktorými Štítnický disponoval. Zomrel v roku 2002.

Denisa Jašová, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Anton Podstranský