Eva Štefankovičová

režisérka a scenáristka

Kamenný kvietokČarodejník Kara-Mor..., to boli moje prvé stretnutia s filmom. Každú nedeľu ma mama vyobliekala, do jednej ruky mi strčila mladšieho brata, do druhej korunu a poslala nás do kina. Milovala som tieto nedeľné dopoludnia. Voňali dobrodružstvom, kúzlami a v neposlednom rade aj vždy výborným obedom.

Nasledovala puberta a s ňou „choré“ filmy. Tak som ich nazývala. Začala som mať filmové pocity, zážitky, súcitila som s postavami a trpela s nimi. Film Svědomí, ktorý natočil v roku 1948 pán režisér Jiří Krejčík, ma dostal do postele s vysokou horúčkou. Niečo so mnou nebolo v poriadku. Na film som však nezanevrela.

Distribučná politika, ktorá sa v tom čase orientovala predovšetkým na sovietske filmy, nám ich nedokázala dostatočne zhnusiť. Objavili sa medzi nimi aj civilnejšie vojnové opusy, ako Žeriavy tiahnuBalada o vojakovi či ... a rána sú tu tiché. A úžasný dlhometrážny strihový film Obyčajný fašizmus.

Zásadné filmy sa objavili až na prelome 50. a 60. rokov: Nikto ma nemá rádHirošima, moja láskaNa konci s dychomJules a Jim a nezabudnuteľná Sovia rieka. To už som bola filmový divák plný obdivu a lásky ku kinematografii. Ušla som zo štúdia práva, ktoré ma vzácne nebavilo. Kam? No k filmu. Zamestnala som sa v hranom filme na Kolibe ako klapka. Mala som to šťastie, že mi bolo umožnené tráviť hodiny a dni v starom meštianskom pivovare – nie na pive, ale sledovaním filmov. V tom čase tam bol priestor na projekcie Slovenského filmového ústavu, ktorý slúžil ako filmový klub pre zamestnancov a študentov. Niekedy som videla za deň aj päť alebo šesť filmov. Mnohé z nich sa nedostali do širokej distribúcie. Nemôžem povedať, že by som v tom čase úžasných hraných filmov vyslovene vyhľadávala a sledovala dokumentárne filmy, ale dostali sa ku mne. Krátky film dokumentaristu Chrisa Markera Rampa, poskladaný zo statických fotografií, ma zaujal. Dodatočne musím pripustiť, že mohol byť podnetom, keď som sa pokúšala vyrozprávať príbeh vo svojom prvom filme Pozvanie ku streľbe kráľovskej prostredníctvom obrazov namaľovaných na streleckých terčoch, a neskôr aj k filmu Pieseň pre teba, v ktorom používam čiernobiele fotografie.

Bolo mi cťou pracovať na niekoľkých zásadných slovenských filmoch, ako Polnočná omšaBoxer a smrťKým sa skončí táto nocSlávny pesSlávnosť v botanickej záhrade. Nie sú to moje filmy, ale bola som pri tom. Mala som možnosť pracovať s Jiřím Krejčíkom, Petrom Solanom, Elom Havettom. Zbehovia ma odrovnali. Utekala som dolu Kolibou so slzami v očiach a závidela som.

Každý jeden film, ktorý sa ma ľudsky dotkol, ma niekam posunul. Ich súpis by bol dlhý. S určitosťou viem, že v mojich spomienkach majú svoje miesta.