Čo spustila zdanlivo nevinná lož?

Celovečerný hraný debut Michala Blaška Obeť rozoberá dôsledky zdanlivo nevinnej lži, ktorá rozvíri xenofóbne vášne. Venuje sa aj osobnej zodpovednosti jednotlivca za spoločnosť. Film vznikol v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii. Svetovú premiéru bude mať na festivale v Benátkach, severoamerická premiéra ho čaká v Toronte. Do tunajších kín príde v septembri po uvedení na piešťanskom Cinematiku.

„Hlavnou postavou filmu je Ukrajinka Irina Zyrčenko, ktorá sa v nemocnici dozvedá, že jej syna Igora, ktorý tam leží s vážnymi zraneniami, pravdepodobne napadli a zhodili zo schodov. Obaja žijú v ,problematickejšej‘ časti mesta a Irina tlačí tak na políciu, ako aj na verejnosť, aby sa prípadom zaoberala a nenechala ho zamiesť pod koberec. To sa jej aj podarí,“ hovorí pre Film.sk producent filmu Jakub Viktorín zo spoločnosti nutprodukcia.

Režisér filmu Michal Blaško zaujal už svojou študentskou tvorbou. Za krátky film Atlantída, 2003, ktorý mal svetovú premiéru v Cannes v roku 2017, získal viacero cien vrátane Českého leva a podpísaný je aj pod úspešnou českou minisériou Podezření, ktorá sa predstavila na tohtoročnom Berlinale.

„Veľkou výhodou bolo, že sa nám v mnohom zopakoval tím z minisérie Podezření, ktorú sme dotočili len mesiac pred začiatkom natáčania Obete. Všetci sa navzájom dobre poznali, vládla medzi nami priateľská atmosféra, takže sme sa od začiatku vedeli nastaviť a zladiť veľmi rýchlo, čo je pre mňa veľmi dôležité. Viacero hercov hovorilo ukrajinsky, nevyužívali ani češtinu, ani slovenčinu, polovica filmu je v ukrajinskom jazyku – to bolo pre mňa v niečom nové. Mali sme na pľaci šikovného konzultanta Raula, ktorý rozpráva skvele po ukrajinsky, rusky a slovensky, ten bol pre mňa práve akousi spojkou s hercami, čo, myslím, fungovalo dobre,“ opisuje Blaško. „Natáčali sme v období pandémie covidu-19 a báli sme sa, či film dotočíme. Stresové to bolo hlavne pre celú produkciu, ktorá bola počas celého natáčania aj príprav úplne skvelá. Veľmi som sa chcel vyhnúť núteným zastaveniam natáčania, pretože sme mali obsadených niekoľko nehercov a predovšetkým u nich, keď sa konečne dostanú do postavy a začnú byť s filmom ,organickí‘, je dôležité, aby sa to neprerušovalo a vyťažilo sa z toho čo najviac. Prerušenie mohlo znamenať vypadnutie z celého sústredenia a bolo by to potom náročnejšie. To sa, našťastie, nestalo a v podstate za necelé dva mesiace sme film natočili.“

Film zaujal filmových profesionálov už v čase, keď sa pripravoval. Na medzinárodnom fóre Connecting Cottbus v Nemecku získal v roku 2018 dve ceny. V roku 2019 sa zúčastnil na koprodukčnom fóre When East Meets West v Terste, kde získal prostriedky na postprodukciu. Cenu pre najsľubnejší projekt si odniesol z Budapest Debut Film Forum a v tom istom roku bol aj vo výbere prestížneho Cinéfondation LʼAtelier v Cannes. V Karlových Varoch na Works in Progress ho ocenili v roku 2021. Získal podporu z programu MEDIA, z fondu Eurimages, zo slovenského Audiovizuálneho fondu aj z českých a nemeckých verejných zdrojov.

Obeť (r. Michal Blaško, Slovensko/Česko/Nemecko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 478 203 eur (rozpočet ešte nie je uzavretý) (podpora z Audiovizuálneho fondu: 372 500 eur + podpora audiovizuálneho priemyslu: 62 266 eur, vklad RTVS: 30 000 eur bez DPH + vecné plnenie 1 977,68 eur, podpora z CED MEDIA: 30 000 eur, podpora z Eurimages: 140 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: nutprodukcia

Lyrizovaná próza na veľkom plátne

Filmová adaptácia novely Františka Švantnera Piargy patrí k dlhoočakávaným titulom. Rovnomenný film v réžii Iva Trajkova vznikal zložito a dlho: jednak jeho dokončovanie poznamenala covidová pandémia, jednak ide o výpravný historický film, ktorý stavia na špecifickej poetike predlohy. Svetovú premiéru bude mať na MFF Cinematik v Piešťanoch.

Švantnerova novela Piargy hovorí o tragédii osady v horskom údolí, ktorú krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny celkom zničí lavína. Prírodnej katastrofe predchádzajú citové drámy a vzplanutia, ktoré poznamenávajú vzájomné vzťahy jej obyvateľov. Katastrofu prežijú len dvaja z nich, mladá Johanka a jej muž Klement, s ktorými sa autor v novele delil o úlohu rozprávača, čím vytvoril komplexnú štruktúru rozprávania.

Režisér Ivo Trajkov a scenáristka Jana Skořepová si pri písaní filmového scenára vybrali jednu z troch perspektív, z ktorých je novela rozprávaná – perspektívu Johanky. Celkovú naráciu tým posunuli do nejednoznačnejšej a magickejšej roviny. „Je to veľmi subjektívny pohľad niekoho, kto je vo veľkom šoku a ani nemohol byť pri všetkom, čo sa tam dialo. Do istej miery sú teda niektoré skutočnosti doplnené fantáziou,“ povedal o spracovaní predlohy režisér Ivo Trajkov pre Film.sk počas nakrúcania v roku 2018. Hoci literárna predloha do istej miery zvádza k viacžánrovému uchopeniu – či už v dôsledku unikátneho Švantnerovho štýlu a jazyka, alebo vďaka strašidelným prvkom, ľúbostným motívom i opisu živelnej katastrofy –, tvorcovia námet spracovali v súlade so slovenskou filmovou tradíciou. „Piargy nie sú multižánrovka. Aj keď sa vo filme vyskytnú isté netradičné umelecké alebo mýtizujúce prvky, režisér sa veľmi jasne a pevne držal Švantnerovho príbehu, ktorý je žánrovo čistý. Určite nejde o art film ani o horor či mystifikáciu minulosti. Príbeh je zasadený do prostredia slovenskej dediny a hôr s jasným konaním postáv a logickým vyústením deja,“ ozrejmuje preFilm.sk producent filmu Erik Panák. Film Piargy podľa neho približuje predovšetkým „slovenskú lyrizovanú prózu, ktorá je síce prevedená do stráviteľnejšej filmovej podoby, no stále je výnimočná vďaka jedinečnému stvárneniu príbehu spojeného so slovenskými tradíciami.“

Filmová adaptácia Švantnerovej prózy korešponduje s vlnou znovuobjavovania folklóru, ktorá sa na Slovensku už niekoľko rokov prejavuje súčasne vo výtvarnom umení, v dizajne, v hudbe i v literatúre. „Návrat folklóru vnímam najmä cez hudbu a som tomu veľmi rád. Náš folklór je cenným dedičstvom, ktoré je nutné udržiavať pre ďalšie generácie. Skrýva v sebe potešenie, krásu, tradície a umožňuje identifikáciu. Práve vo filmoch mi však chýba a aj preto sme sa rozhodli pre túto cestu. Ivo Trajkov je český filmár pôvodom z Macedónska. Jeho vnútorná energia a cit pre výtvarnosť spolu s pohľadom kamery Petra Bencsika určite nezatlačili folklórne prvky filmu do úzadia, práve naopak. Sú prítomné v celom filme, pomáhajú mu vyznieť a zdôrazniť hlavne magické momenty, no zároveň nepotláčajú príbeh samotný,“ hovorí Erik Panák, ktorý považuje ústredný motív ľúbostného trojuholníka a ľudských vášní za univerzálny a aktuálny aj dnes, hoci ho tvorcovia spracúvajú historizujúcim spôsobom. Film, ktorý napriek mýtickej a magickej atmosfére zostáva pevne ukotvený v slovenskom spoločensko-historickom kontexte, totiž podľa neho nesie silné posolstvo: „Je to apel na diváka o dôležitosti jednej z najťažších vnútorných možností či schopností človeka – života v pravde voči druhým, ale najmä voči sebe samému.“

Švantnerova novela stojí na kontraste čistého a hriešneho, usporiadaného a impulzívneho. Filmári tieto protiklady stvárnili aj prostredníctvom výrazne výtvarného čiernobieleho vizuálu. Túto voľbu režisér filmu zdôvodňoval aj potrebou autenticity a vyzdvihnutia historického aspektu látky. „To čiernobiele nám stále pripadá autentickejšie ako farby, lebo sme zvyknutí, že archívne zábery z tých rokov sú čiernobiele,“ povedal počas nakrúcania pre Film.sk.

Natáčalo sa na viacerých miestach na Slovensku, ktoré zodpovedajú dedine opísanej vo Švantnerovej próze, napríklad v martinskom Múzeu slovenskej dediny či v osade Rybô (Rybie) pri Starých horách, ktorá sa skutočne nachádza v lavínovom teréne. Film vznikol v slovensko-česko-macedónskej koprodukcii a v hlavných úlohách sa objavia Attila Mokos, Lucia Klein Svoboda, Judit Bárdos, Daniel Fischer, Jana Geišbergová Oľhová či Jana Kvantiková.

Piargy (r. Ivo Trajkov, Slovensko/Česko/Severné Macedónsko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 043 427 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 1 160 210 eur, vklad RTVS: 125 000 eur bez DPH + vecné plnenie 57 625,34 eur) DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Ferenčuhová
foto: ARINA/Mayo Hirc

Inakosť ako moderné bosoráctvo

Druhý celovečerný hraný film Terezy Nvotovej Svetlonoc je situovaný do malej dediny uprostred hôr. Dramatický príbeh čerpá zo slovenských reálií, mýtov a legiend, ale hovorí o všeobecne zrozumiteľných témach, ako strach z neznámeho, predsudky a rôzne formy diskriminácie. Snímka mala svetovú premiéru na MFF v Locarne, kde získala Zlatého leoparda v súťaži Filmári dneška. Do slovenských kín príde v septembri.

„Svetlonoc je film o strachu z inakosti – či už vlastnej, alebo cudzej, z ktorého pramenia mnohé problémy dnešného sveta. Naša ,tradičná‘ spoločnosť odmieta tých, čo sa príliš odlišujú, a tento strach spôsobuje, že často hľadáme jednoduché vysvetlenia vlastných nešťastí a ich konkrétneho vinníka. Prví na rane sú potom tí, čo nezodpovedajú našim predstavám o ,správnostiʻ. Veríme konšpiráciám a odmietame si priznať, že za svoju smolu si môžeme často sami,“ hovorí pre Film.sk režisérka Tereza Nvotová. Svetlonoc je podľa nej aj o hľadaní vnútornej slobody a prijatí seba samého napriek neprijatiu zo strany spoločnosti.

„Mojou motiváciou bola skúsenosť žitia v ženskom tele a neustáleho narážania na rôzne spoločenské normy, ktoré ma nepriamo kastovali do roly, v ktorej som prirodzene nechcela byť. Až konfrontáciou s týmito stereotypmi som prišla na to, čo vlastne chcem a nechcem. Preto ma lákalo otvoriť témy materstva, sexuality, slobody aj v rámci filmového príbehu,“ ozrejmuje Nvotová, ktorá sa v novinke venuje aj istej potrebe návratu k prírode. „Ide o pochopenie, že nie som len samostatná jednotka, ale aj súčasť veľkého celku a bez harmónie s ním nemôžem byť ani v harmónii sama so sebou. Aj preto sme film ukotvili v slovenských horách,“ dodáva režisérka filmu, v ktorom využíva formálne prvky magického realizmu, ale aj hororového žánru a čerpá zo slovenského folklóru, pohanských zvykov, mýtov a povier.

„Hlavná postava Šarlota je tridsaťročná žena, zdravotná sestra, ktorá sa po rokoch vracia na miesto, odkiaľ ako malá za záhadných okolností utiekla. Konfrontuje sa tu nielen s vlastnou traumou z detstva, ale aj s dedinčanmi, v ktorých okamžite vzbudí podozrenie,“ približuje Nvotová. Práve dedinská komunita je v príbehu akýmsi kolektívnym antagonistom. Keď sa Šarlota spriatelí s nespútanou bylinkárkou Mirou a v dedine začnú za nejasných okolností hynúť zvieratá, miestni ich obe obvinia z bosoráctva.

Scenáristka filmu Barbora Námerová sa v úvodnej fáze inšpirovala aj knihou Tatiany BužekovejNepriateľ zvnútra, v ktorej autorka skúma fenomén bosoráctva v niekoľkých obciach na Slovensku. Prekvapilo ju, že je stále živý. Vo filme sú ako bosorky označované ženy-hrdinky, ktoré sa neboja povedať, čo si myslia, a žijú v súlade s prírodou aj samy so sebou. Tvorcovia absolvovali so scenárom workshop Scripteast, kde ho konzultovali s odborníkmi ako scenáristka Wiebke von Carolsfeld alebo producent Meinolf Zurhorst. Projekt úspešne prezentovali aj na koprodukčnom fóre Crossroads v Solúne, na Frontières Finance & Packaging Forum v Karlskrone vo Švédsku a na koprodukčnom trhu MIA v Ríme, kde získal Cenu Eurimages pre najlepší projekt. Film produkovala slovenská spoločnosti BFILM a česká spoločnosť moloko film. Koproducentom je RTVS.

„Väčšina filmu sa odohráva v horských exteriéroch a polovica príbehu sa deje v noci. Náročnosť týchto podmienok mi do istej miery vyhovovala, som presvedčená, že na vznik dobrého filmu je dôležitá istá miera diskomfortu a prekonávania seba samého. Určite som sa naučila veľa o špeciálnych efektoch. Vyskúšala som si nový spôsob práce s kamerou, keďže skoro celý film sme točili z ruky,“ opisuje Nvotová. Na filme spolupracovala s americkým kameramanom Federicom Cescom. Podieľali sa na ňom aj slovenský architekt Tomáš Berka alebo hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák. V hlavných úlohách sa predstavia slovenské herečky Natália Germani a Eva Mores. V ďalších úlohách diváci uvidia Zuzanu Konečnú, Janu Oľhovú, Juliánu Brutovskú, Ivu Bittovú, Mareka Geišberga alebo Noëla Czuczora. Nakrúcalo sa vo Veľkej Fatre pri Ružomberku a v Slovenskom raji.

Svetlonoc (r. Tereza Nvotová, Slovensko/Česko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 719 533 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 450 000 eur, podpora audiovizuálneho priemyslu: 234 766 eur, vklad RTVS: 50 905 eur, podpora z Eurimages: 260 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: moloko film

Avantgardné puzzle, ktoré si vyskladá každý po svojom

Maliar, básnik a rebel Lajos Kassák (1887 – 1967) sa búril proti systému. Túžil ho zmeniť umením. Peripetie vzrušujúcej životnej púte avantgardistu osvetľuje celovečerný slovensko-maďarský dokument Zavýjať po svojom, ktorý tento mesiac prichádza do kín.

„Ak by dnes Kassák vošiel do svojho múzea v Budapešti, zahrešil by a spýtal sa: ,Čo tým chcete povedať?ʻ“ vtipkujú znalci vo finále. Ale vráťme sa na začiatok. Prachovka odstraňuje stopy prachu z busty Lajosa Kassáka, ktorá víta návštevníkov jeho stálej expozície v Nových Zámkoch. Úvodné zábery napovedajú ambíciu tvorcov: vytiahnuť zo zabudnutia výnimočný príbeh svojrázneho tvorcu – samouka, ktorý bol skalopevne presvedčený o sile umenia. Na jeden z jeho textov odkazuje názov dokumentu. 

„V Maďarsku pozná Lajosa Kassáka každý. Každý vie, že písal básne, ktorým nikto nerozumie, a maľoval geometrickú abstrakciu, ktorej takisto nikto nerozumie,“ hovorí o zakladateľovi maďarskej avantgardy režisérka Asia Dér. A na Slovensku? Málokto... Celovečerný dokument ponúka príležitosť zoznámiť sa s človekom, do ktorého života zasiahli ľavicové i pravicové diktatúry, obe svetové vojny aj krvavo potlačené maďarské povstanie v roku 1956. V žiadnej dobe však nemienil zľaviť zo svojich životných a umeleckých princípov.

Chrbtovou kosťou dokumentu je Kassákov život, najmä jeho bohatý a premenlivý myšlienkový svet. Mal sedemnásť, keď odišiel z rodných Nových Zámkov, aby prešiel kus Európy. Spoznal biedu robotníkov, ale stretol sa aj s poprednými umeleckými osobnosťami doby. Za všetkých spomeňme aspoň Guillauma Apollinaira či Pabla Picassa. Putovanie krajinami aj ideovými zvratmi „hrdinu“ sa odvíja chronologicky. Približuje ho množstvo archívnych fotografických i filmových materiálov, reprodukovanie jeho politických i umeleckých myšlienok zatavených do literárnej i výtvarnej tvorby či autobiografie aj jeho autentické dobové výpovede. Líniu chronologického pátrania po stopách a medzníkoch existencie nevšedného muža oživujú pohľady súčasníkov – historika, sociológa a kunsthistoričky, ktorí sa štúdiu života a tvorby Lajosa Kassáka venujú roky a obohacujú jeho príbeh o zaujímavé postrehy. Vtipne napríklad rozoberajú, aký by mal vzťah k súčasným sociálnym sieťam – vraj by ich s nadšením využíval.

„Kassák písal v textoch, ktoré by sme dnes nazvali publicistikou, ako vidí život, umenie, politiku, svet okolo seba, a cítila som, že chápem, o čom píše. Jeho myšlienky nezneli ako čosi spred sto či päťdesiatich rokov, sú veľmi aktuálne,“ vysvetľuje režisérka, prečo prijala ponuku producenta Petra Kerekesa nakrútiť dokument o politicky angažovanom mužovi, ktorý experimentoval v poézii i vo výtvarnom umení. Po prvý raz sa tak pustila do projektu, ktorého nebola autorkou. Pod námet a scenár sa podpísali László Jakubecz a Gábor Czímer. A prečo producent oslovil práve Asiu Dér? „Páčil sa mi jej film Príbehy mojich matiek. A aj mentálna podobnosť režisérky s Kassákom. Aj ona sa narodila na Slovensku, má slovenské občianstvo, ale pôsobí najmä v Maďarsku,“ spomína Peter Kerekes.

Do nosnej línie dokumentu vstupujú aj ďalšie odbočky, stretnutia s predstaviteľmi súčasnej nezávislej umeleckej scény, ktorí túžia žiť a tvoriť bez kompromisov. Niektorí možno Kassáka ani nepoznajú, ale ťažia ich podobné problémy – hoci pocit neslobody a nepochopenie. „Každý mladý nezávislý umelec chce urobiť niečo originálne. Vytrhnúť svet zo zabehaných koľají a prebudiť ľudí, aby sa po novom pozreli na svoj život. Bolo to veľmi dôležité pre Kassáka, ale hoci aj pre Allena Ginsberga, ktorý napísal poému Kvílenie, aj pre ďalších amerických beatnikov,“ odkrýva režisérka nečakané paralely. V dramatickom živote a bohatom diele večného rebela a zakladateľa maďarskej avantgardy objavila nesmierne veľa vrstiev. A preniesla ich do filmu, v ktorom dominujú subjektívne aspekty. „Keďže má veľa vrstiev a línií, vychádza z toho avantgardné puzzle. A vyžaduje aktívneho diváka, aby si ho vyskladal sám v sebe,“ sumarizuje Asia Dér.

Zavýjať po svojom (r. Asia Dér, Slovensko/Maďarsko 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 173 411,64 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 36 000 eur, podpora fondu KULT MINOR: 65 000 eur, vklad RTVS: 24 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE:DCP, mp4

Jena Opoldusová, filmová publicistka
foto: Peter Kerekes

Takí nenápadní hrdinovia

Slovenská dokumentárna tvorba si pravidelne vyberá témy, ktorými zapĺňa biele alebo doposiaľ málo popísané miesta z našej dávnejšej či menej dávnej histórie. Na príbeh kresťanského disentu na Slovensku na pozadí dejín 20. storočia sa pozrie dlhometrážny dokument Slobodní s podtitulom Priateľstvo, ktoré zmenilo Slovensko. Snímka prichádza do kín v septembri a podľa tvorcov je zároveň príbehom hľadania vnútornej osobnej slobody, ktorú simožno zachovať v každom režime a za každých okolností. 

Podľa slov režiséra Slavomíra Zrebného vznikol nápad nakrútiť tento film ešte počas jeho štúdia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. „Hľadal som príbeh, ktorému by som sa venoval po škole. Narazil som na príbeh Silva Krčméryho a Vlada Jukla. Bol som prekvapený, že sa o nich takmer nič nevie, a pritom to boli osobnosti svetového formátu. Takí nenápadní hrdinovia,“ spomína na počiatky svojej práce režisér. Nadchlo ho spoločenstvo Rodina, ktoré v 40. rokoch založil chorvátsky kňaz profesor Kolakovič a ktoré inšpirovalo aj Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, neskôr významné osobnosti slovenskej katolíckej podzemnej cirkvi. Kritickí boli už voči slovenskému štátu a zapojili sa aj do Slovenského národného povstania. Vo väzení si odsedeli dlhých štrnásť rokov, čo ich však vôbec neodradilo, aby vo svojich aktivitách pokračovali – rozširovanie správ z domova prostredníctvom rádia Slobodná Európa, pašovanie zakázanej literatúry, vydávanie samizdatov... Stali sa aj hlavnými iniciátormi sviečkovej manifestácie 25. marca 1988, ktorá sa považuje za jedno z najodvážnejších vystúpení verejnosti za náboženské a občianske práva a slobody. Na sviečkovej manifestácii, ktorá sa skončila brutálnym zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšej tajnej služby), sa zúčastnili tisícky ľudí. Väčšina z organizátorov sa o necelé dva roky, v novembri 1989, zapojila aj do nežnej revolúcie. 

„Generáli tajnej cirkvi“ (ako Jukla s Krčmérym často označovali) vytvorili komplexnú sieť spoločenstiev, v ktorých sa účastníci, najmä veriaci, cítili bezpečne. V jednotlivých spoločenstvách, tzv. krúžkoch, otvorene prežívali svoju vieru, slobodne formulovali myšlienky a vzájomne sa vzdelávali, aby boli schopní a pripravení viesť podzemnú cirkev. 

Tvorcovia v dokumente spochybňujú špekulácie, že by motivácie Jukla s Krčmérym boli v prvom rade politické. Pôvodne sa podľa svedectiev nechceli stať opozíciou či disentom. Slavomír Zrebný vo svojom dokumente prezentuje, že Krčméry s Juklom chceli svoju vieru žiť najmä autenticky a tomu podriaďovali celú svoju činnosť. Všetky aktivity primárne vykonávali ako službu ľuďom žijúcim okolo nich vo vtedajšom Československu. „Nadšenie a túžbu človeka pokladám za niečo ako zázrak. A najmä tú, ktorá nie je chvíľková, ale dlhodobá, ,verná‘ a osvedčená celým životom, ktorá prináša výsledky a inšpiruje ľudí,“ napísal režisér v explikácii pre Audiovizuálny fond. Fascinovali ho jednotlivci, ktorí sa spájali do komunity a ako dobrovoľníci sa nadchli pre spoločnú vec, aby zmenili svet okolo seba. Zrebného zaujímala ich motivácia a kládol si otázky: „Prečo to všetko robili? Aký to pre nich malo význam? Čím to je, že boli ochotní sa prakticky vzdať svojho voľného času a naplno sa vložiť do týchto aktivít? Čím to je, že boli ochotní nechať sa kvôli ich viere prenasledovať a zatvárať do väzenia? Aký je rozdiel medzi naivitou a hrdinstvom?“

Film Slobodní vznikol v koprodukcii Ústavu pamäti národa, RTVS a spoločnosti gotthardt film. O kresťanskom disente v ňom hovoria Vladimír Krčméry, František Mikloško, František Neupauer, Miroslav Klobučník či Juliana Gubišová.

Slobodní (r. Slavomír Zrebný, Slovensko, 2022) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 87 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 9 000 eur, vklad RTVS: 24 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4 

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: gotthardt film

Malí ľudia pod tlakom veľkých dejín

Divákov vracia do doby okolo roku 1968, ale dilemy jeho hrdinov sú nadčasové. Druhý celovečerný film českej režisérky a scenáristky Beaty Parkanovej Slovo hovorí o drobných rozhodnutiach, ktoré majú veľkú váhu. Po premiére v hlavnej súťaži na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, kde Slovo získalo dve ceny, vstupuje do našej kinodistribúcie.

„Keď niekomu dáš slovo, tak s ním uzavrieš tú najväčšiu zmluvu, preto musíš dobre zvážiť, kým niekomu niečo sľúbiš, ale keď to už urobíš, nesmieš sa tomu už spreneveriť, poprieť to,“ prezrádza hlavný motív filmu už jeho trailer. Slovo sleduje manželov Václava a Věru, ktorí si vzájomne sľúbili, že budú stáť pri sebe v časoch dobrých aj zlých. Dali si slovo, že budú správne žiť, budú mať pevné postoje a neprekročia určité morálne a spoločenské hranice. Doba a okolie ich však vystavujú skúškam; Václav odmieta vstúpiť do komunistickej strany a tlak, ktorému je vystavený po auguste 1968, ho doženie až do psychiatrického ústavu. Dodržať slovo je pre nich stále zložitejšie. „Obidvaja sú v podstate slušní a dobrí ľudia z menšieho mesta. Okolie skúša ich morálne nastavenie a oni sa napriek všetkému snažia dodržať slovo, ktoré dali jeden druhému, ale aj celej rodine a každý sám sebe. Myslím, že väčšie alebo menšie dilemy, či dodržať slovo, alebo robiť ústupky v mene rozličných výhod alebo skrátka len pod tlakom, riešia ľudia stále. Film zachytáva tému, ktorá sa týka každého z nás,“ hovorí v tlačových materiáloch k filmu režisérka Beata Parkanová. „Slovo je preto nadčasový film, ktorý ukazuje, že človek vo všetkých obdobiach a situáciách robí rozhodnutia, ktorých dôsledky často nedokáže predvídať. Kladie otázku, podľa akých kritérií sa majú tieto rozhodnutia robiť.“

Predobraz postáv Věry a Václava našla Parkanová vo svojich starých rodičoch a príbeh ich slova spracovala do scenára. „Nemôžem povedať, že by som si cielene písala na lístočky, kto bude v deji ako zaobchádzať so svojím slovom, a potom to dávala dokopy. Píšem tak, že sa snažím plne si uvedomiť tému, ktorú spracúvam, a potom sa do nej hádam dostanem a dúfam, že ,toʻ v tom scenári je. Píšem scenár a hovorím si – je to tam, nie je to tam? Dám ho niekomu prečítať a pýtam sa – je to tam? Pre mňa to zostáva trochu tajomstvom. Páči sa mi, že Slovo nie je moralita, ale že sa pýta, ako to kto so vzťahom k svojim slovám má. Každý vám síce povie – ja nikdy neklamem, ja slovo dodržiavam, ale to býva klamstvo, to sú ochranné nánosy. Ten film chce sledovať každodennosť, v ktorej sa o tú hranicu dodržania slova neustále obtierame. Dúfam, že sa mi to podarilo,“ povedala Parkanová pre český časopis Reflex.

Slovo získalo v Karlových Varoch cenu za réžiu a za herecký výkon Martina Fingera. „Scenár ma zaujal hneď po prvom prečítaní. Beatina drobnokresba všedných a zdanlivo nenápadných činností a prehovorov postáv, ktoré všetci poznáme z vlastných životov, ma neprestáva udivovať. V jej príbehoch sa veľké drámy odohrávajú skôr skryto a v tichosti, ale o to viac s citlivým divákom zamávajú,“ povedal o filme počas nakrúcania Martin Finger. Jeho manželku hrá Gabriela Mikulková, intímna dráma sa však opiera aj o ďalšie postavy, ktoré stvárnili Boleslav Polívka, Vladimír Polívka, Ondřej Sokol, Jenovéfa Boková, Petra Hřebíčková, Taťána Medvecká, Ján Jackuliak či Marek Geišberg. „Chceli sme, aby aj tú najmenšiu rolu hral skvelý a skúsený herec. V tomto príbehu je každá situácia dôležitá a vďaka všetkým hercom získajú všetky drobné momenty na sile a reálnosti,“ uviedli producenti Vojtěch Frič a Maroš Hečko. Nakrúcanie prebiehalo v Česku, na Slovensku i pri mori v Poľsku. Okrem slovenských hercov sa na filme podieľali aj slovenskí tvorcovia, ako kameraman Tomáš Juríček či zvukár Viktor Krivosudský. 

Slovo (r. Beata Parkanová, Česko/Slovensko/Poľsko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 200 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 43 000 eur, vklad RTVS: 50 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Bontonfilm

Z biznismena Indián

S milimetrovou presnosťou strieľa z luku, manželka ho nespoznáva a vo firme si myslia, že sa zbláznil. Nový česko-slovensko-poľský film Indián prinesie v septembri na plátna príbeh nekompromisného biznismena, do ktorého počas pracovnej cesty vstúpil duch pôvodného obyvateľa Severnej Ameriky. 

„Prvou myšlienkou bolo urobiť bláznivú komédiu, to sme však rýchlo zavrhli a rozhodli sme sa vyprodukovať komédiu s hodnotou, ktorá bude mať hlbšiu myšlienku a ktorej posolstvo bude reflektovať dnešnú dobu,“približuje autor námetu, spoluscenárista a producent Patrizio Gente. V minulosti sa podpísal pod celovečerný animovaný film Parralel, teraz je podľa neho výsledkom snímka, ktorá prinesie situačný humor i zamyslenia nad podstatou premeny. Jej hybným motorom je náčelník Biely jeleň, ktorý sa ocitá v hlave vorkoholického obchodníka Ondreja a snaží sa mu ukázať, že jeho život je plný klamstiev a pretvárky. „Indiánov sme si do príbehu vybrali preto, lebo mali zásady, ktorých sa držali, a hodnoty, ktoré neporušovali. A dodržiaval to každý kmeň, rok po roku, generáciu po generácii,“ vysvetľuje Gente. V hlavnej úlohe sa predstaví Karel Roden a vo filme mu spoločnosť robí plejáda známych hercov, ako Vica Kerekes, Martin Myšička, Daniel Olbrychski, Juraj Kemka, Lukáš Latinák a ďalší. „Ako sme film vytvárali a kládli vedľa seba osobnosti, ktoré by v ňom mohli hrať, dostali sme spontánny nápad pridať doň aj poľských hercov. Myslím, že to bolo skvelé rozhodnutie, pretože aj z poľskej strany sa nám podarilo získať skvelých a známych hercov,“ myslí si Gente. 

Réžie sa chopil Tomáš Svoboda, ktorý s Gentem pracoval aj na scenári. „Mám rád takéto fantazijné a bláznivé veci tak v divadle, ako aj vo filme. Takže som sa toho ujal a postupne sme spoločne vytvorili filmovú poviedku, ktorú sme potom prepísali do scenára a s tým šli do televízie. Film sme počas koronakrízy pripravovali na trikrát, ale nakoniec sa nám ho podarilo natočiť,“ hovorí Svoboda, ktorý vo filme debutoval snímkou Hodinový manžel a neskôr priniesol do kín viacero diváckych komédií. „Mám rád humor, a myslím si, že v Indiánovi je humor, ktorý sa hrá s vážnou tvárou. Vtipné by mali byť situácie a nie to, keď sa herci smejú, pochechtávajú a žmurkajú do kamery, aká je to veľká zábava. Zároveň sú tie situácie pomerne vykĺbené. Do toho finančníka vstúpi duch indiánskeho náčelníka a problémy s ním nebude mať len on, ale aj jeho spoločnosť, rodina, deti, takže ten humor je hlavne situačný. Zároveň sa vo filme dotýkame náboženstva, takže by ten humor mal byť aj duchaplný. Je toho veľa. Mám jednoducho rád, keď je komédia bez prívlastkov ako bláznivá alebo podobne. Len, aby bola proste vtipná,“ dodáva Svoboda.

Spoluproducent filmu Vlado Kriško dodáva, že ich ovplyvnila zlatá éra československej komédie a diela ako Což takhle dát si špenát či Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách. Herec Juraj Kemka k tomu dodáva: „Myslím si, že sa to celé podarilo. Podľa mňa sa komédia točí veľmi ťažko, ak má byť dobrá a máme sa na rôznych situáciách úprimne zasmiať. Veľmi často sa však na humor tlačí. Čím vážnejšie a realistickejšie sa nejaká vtipná situácia natočí, tým lepší je výsledok. Preto je také ťažké z toho ten humor dostať.“

Indián ( r. Tomáš Svoboda, Česko/Slovensko/Poľsko, 2022 )
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 008 200 eur 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Magic Box