Alexander Strelinger

Desiateho júla 2022 vo veku nedožitých 88 rokov zomrel kameraman, fotograf a pedagóg Alexander Strelinger. Do slovenského dokumentárneho filmu vstúpil na začiatku 60. rokov a jeho vizuálnu podobu spoluutváral niekoľko desaťročí. Získané skúsenosti i svoj tvorivý pohľad na viditeľný svet ochotne odovzdával budúcim dokumentaristom a kameramanom na bratislavskej VŠMU. Do konca života bol aktívnym fotografom – posledná výstava jeho fotografií Elementy a hry za okenným rámombola v Stredoeurópskom dome fotografie od septembra do decembra 2021.

Alexander Strelinger vniesol do slovenského dokumentárneho filmu vizuálnu sviežosť a výtvarnosť. Mal fotografický cit pre situácie a pre konkrétnosť, ale aj pre to, čo sa takmer zdráhal nazvať abstraktnosťou. Intenzívne vnímal vzťahy medzi rôznorodými prvkami, vďaka ktorým sa v jeho záberoch zjavujú občas až básnické spojenia. Tvrdieval, že obrazy nevytvára, neštylizuje, „len“ ich prijíma a zachytáva kamerou. 

Je podpísaný pod viac ako 130 dokumentárnymi filmami pre kiná či televíznymi filmami a pod desiatkou krátkych hraných snímok. Jeho filmografiu pritom tvoria veľmi rôznorodé filmy – od bezkomentárovej poémy o pretváraní prírody a krajiny Koniec ticha (1961) v réžii Jozefa Zachara cez množstvo cenných filmov o umení – najmä výtvarnom, ale aj fotografickom, básnickom či hudobnom – až po zásadné spoločenské reportáže a dokumenty rokov 1968 až 1969, akými boli kolektívne dokumenty Čas ktorý žijeme, Čierne dni alebo Tryzna. Spolupracoval s Dušanom Hanákom, s Vladom Kubenkom, s Martinom Slivkom, s Dušanom Trančíkom či s Petrom Solanom, keď ho v 70. rokoch presídlili do dokumentárneho filmu, ako aj s dramaturgom Rudolfom Urcom, ktorý mu venoval kapitolu v Neviditeľných dejinách dokumentaristov.

Alexander Strelinger o sebe hovorieval, že je plachý a nevýbojný a práve preto si vraj vybral dokumentárny film. Zároveň preňho však vždy platilo, že dokumentárna kamera bola jeho nástrojom pozorovania, poznávania, ale i hľadania pravdy; pri nakrúcaní musel občas prejaviť dávku duchaprítomnosti, ľudskej či rovno občianskej odvahy – ako keď v auguste 1968 filmoval z okna na poschodí banky na Námestí SNP sovietsku inváziu a začali naňho strieľať: presunul sa do vedľajšej budovy a nakrúcal ďalej. Ako kameraman si vyslúžil uznanie nielen starších odborníkov a svojich rovesníkov, ale aj strednej a mladšej generácie filmových historikov. 

Azda najväčšej úcte sa však tešil od svojich študentov, dnes úspešných slovenských filmárov. „Učil nás ,vidieť‘,“ píše o jeho prístupe Mišo Suchý, filmár a pedagóg, ktorý dlhodobo pôsobí v USA. „Pamätné boli jeho ,pošmáčka‘ – diapozitívy na zadané témy a ich následné analýzy. Bol to spôsob hľadania, ako sa dostať pod povrch videného. V rámci seminárov nás viedol, aby sme tieto ,pošmáčka‘ – jeho slovami – ,rozžuvali, obhájili a navzájom si na nich zgustli‘.“

V podobnom duchu naňho spomína Marek Kuboš: „Sášo bol najlepší pedagóg, akého som stretol. Hodiny obrazového seminára s ním boli ako malé omše: hĺbavé, motivačné, spravodlivé, vzrušujúce, ľudské... Učil s predpokladom, že pravda, ktorú si objaví človek sám, má oveľa väčšiu silu ako pravda dodaná druhými.“

Nešlo však len o konkrétne pedagogické postupy Alexandra Strelingera, ako pripomína Marek Šulík: „Pán Strelinger bol jemný a láskyplný človek. Bol tvorivý, radostný, ale aj dôsledný a náročný. Myslím si, že ako študenti sme sa pri ňom cítili dobre – akceptovaní a vítaní. Nemal konkrétne pedagogické stratégie, ktoré takéto pocity vyvolávali, bolo to predovšetkým jeho autoritou, niečím, čo by som nazval mäkkou silou.“

Odišiel skvelý fotograf a filmár, vzácny a vnímavý človek. 

Ďakujeme Vám za všetko, pán Strelinger.

Mária Ferenčuhová
foto: Kamil Varga