Nechať prázdno vyvolávať myseľ

Snaha opúšťať (či aspoň rozvibrovať) horizonty ustálených vecí, vzťahov a ich významov v súčasnom gréckom filme pretrváva. Jablká v tomto úsilí pokračujú a prezentujú divácky pomerne prístupnú variáciu. Zameriavajú sa pritom na pamäť, jej absenciu. Na šoky, ktoré pamäť privodzuje. 

Na začiatku muž vráža hlavou do steny, úkon sprevádza dutý zvuk. Potom sedí a pozerá sa kdesi mimo rámu. V treťom obraze znova nepohnuto sedí. Rádio informuje o programe Nová identita, ktorý vznikol ako reakcia na množiace sa prípady náhlej amnézie. Muž potom pomaly kráča ulicou. Telo sa mu hýbe strnulo, akoby bolo umŕtvené. Núka sa paralela s takou chôdzou, akú opisuje Maurice Blanchot: „... keď vykročil, mohlo to vyzerať, že ho nenesú vpred nohy, ale jeho túžba nekráčať.“ Napokon muž opäť sedí na posteli v centre pamäti na neurologickej klinike. Prijíma program a s ním i presné inštrukcie, ako ďalej. Najprv má jazdiť na bicykli, neskôr skočiť do bazéna, vnoriť sa do masky kozmonauta, ísť do kina... Tu však treba úvodný odsek textu prerušiť a premyslieť. 

Napísané slúži želanému úmyslu: rámcovo zaznamenáva okamihy ukázané filmom. Ide však, ako bolo naznačené, o grécky film s množstvom znakov tamojšej novej vlny (počnúc dvorným scenáristom až po rámovanie záberov), takže vety akokoľvek presné v tomto kontexte predsa nepôsobia celkom priliehavo. Bude teda dobré skúsiť (aspoň pri prvom obraze filmu) použiť zasvätenejší jazyk: Muž stojí v izbe, je tam aj jeho hlava. Čelo zrazu pristane na stene s takou intenzitou, až náraz spôsobí dutý zvuk. Keďže sa však po náraze nič nestane, hlava úkon zopakuje. Akýsi druhý človek (svet) sa naraz vykláňa z toho prvého. Brzdí jeho pohyb ako na smrť vydesené, zmätené zviera. Rozpája, pristihuje, obnažuje každodenné kauzality. A nerozumie im.

Filmovému príbehu vládne nedôvera v príbeh. Ten je tu explicitne rozkrájaný na sled predpísaných rituálov, ktoré síce, dá sa povedať, k príbehu smerujú, no zároveň odcudzujú jeho prirodzenosť. Samo myslenie a cítenie (hlavné postavy) vystupujú ako procesy umožňujúce identifikovať a pomenovať dianie okolo, no prichádzajú i s vedomím (antagonista), že mená sú priúzke a identita všetko naokolo (iba) ruinuje. Ako konať, napredovať či rozlišovať v tomto chaose neistého iskrenia neurónov? Kto je pán a kto rab? A s Johnom Searlom aj: Ako je možné, že svet, ktorého podstatou je absencia významu, obsahuje významy? 

I keď sa tieto otázky blýskajú vo videnom (viditeľnom), film pred nimi skôr uhýba alebo odpovedá iba útržkovito a (možno až príliš) opatrne. Rezignuje na skutočný náraz do niečoho, čo praská kdesi za omietkou. Čosi o tom hovorí i najzaujímavejší a tristne nedotiahnutý motív filmu: fotografovanie. 

Program totiž káže „zážitok“ ihneď po tom, ako nastal, odfotografovať a fotografiu založiť do albumu. Zviechajúca sa pamäť tak má logicky nadobudnúť oporu. Filmu však uniká ambivalencia takejto opory. Fenomén fotografovania exploatuje, no nerozvíja jeho potenciál. Muž fotografuje v jednej tonalite, plano plní úlohu, úkon kde-tu vyvolá komický efekt, no výsledku (obrazu, fotografii) sa nedostáva náležitej pozornosti. Poskytuje nanajvýš naivnú útechu z reprezentácie, no nikdy nedostane šancu sľúbiť naozajstný dotyk (akokoľvek imaginárny, ukradnutý „násilím metafyziky“). Fotografia je bez sily preniknúť mysľou. Dá sa nad ňou iba uvažovať ako nad otvorenou (ne)možnosťou. 

Podľa Jeana-Luca Nancyho je sprítomnenie psyché v jej úplnosti nemožné: „... myslitelia sa môžu iba zhromaždiť okolonej, produkovať okolo nej svoje vedenie.“ Akokoľvek sa postavy v Jablkách snažia toto vedenie „kriesiť“ (a roznecovať nové, prenikavé), napokon sa s ním (ne)dobrovoľne míňajú. Hovoriť sa tak dá, žiaľ, iba o neproduktívnom fotografovaní. Postavy majú bližšie k mysliteľom, o akých rozpráva Vilém Flusser. Podľa neho fotografa motivuje nie imaginácia či svet, ktorý sníma, ale aparát, ktorý používa. „Fotoaparát je black box. A práve čiernota tohto black boxu je pre fotografa motívom, prečo fotografuje.“ Táto čiernota (mozog ako black box) muža-fotografa púta, on sa však postupne zmieruje s jej nepreniknuteľnosťou a nasleduje iba to, čo mu jej obrys sám vytýči. Čo mu dovolí. Muž sa učí kráčať práve po tejto ceste. 

Volá sa Aris. Svet, v ktorom sa snaží zorientovať, nie je veľmi vľúdny či prepracovaný (bolo zámerom, že bezzubosť programu vyznieva ako výsmech z psychoanalýzy?). Intimitu však zvláda. Do Arisovho myslenia sa totiž vpletá myslenie iného stupňa a naberá na sile. Prichádza odvaha nehľadať význam za nárazom (sýtiť sa nepravdivosťou obrazu), ale priamo v náraze (v cvakaní súkromného aparátu) nachádzať svoju ultimátnu, sebavedomú skrýšu. 

Jablká (Mila, Grécko/Poľsko/Slovinsko, 2020)
RÉŽIA A SCENÁR Christos Nikou KAMERA Bartosz Świniarski STRIH Giorgos Zafeiris HUDBA Alexander Voulgaris HRAJÚ Aris Servetalis, Sofia Georgovassili, Anna Kalaitzidou, Kostas Laskos, Babis Makridis MINUTÁŽ 90 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 7. 2022

Jakub Lenčéš, filmový publicista
foto: ASFK

„Keď si odmyslíte príbeh a osobnosť, fotka ostane...“ 

Nový celovečerný dokument Patrika Lančariča Dežo Hoffmann – fotograf Beatles otvára fotografia mladých Beatles, násobená ich jednotlivými portrétmi. Až potom nasleduje podobizeň autora fotografií Deža Hoffmanna, hlavného hrdinu filmu. I keď Hoffmann fotografoval mnoho ďalších hviezd a celebrít, úkaz Beatles čnie nad všetkými, a tak sa ich sláva preniesla aj na tých, ktorí boli pri nich. Tobôž, keď ich Dežo Hoffmann fotografoval a spoznal ešte v čase liverpoolskych začiatkov, keď boli neznámi.

Patrik Lančarič je hĺbavý, diskurzívny tvorca, takže ani jeho najnovší filmový opus sa nezaoberá len slávou skupiny či jej fotografa. Podobne ako pri skvelých dokumentoch o Marekovi Brezovskom a Miroslavovi Válkovi je pre Lančariča činnosť, práca a osobný život ústrednej postavy úvahovou, až meditatívnou pečaťou  doby, v ktorej pôsobila. Pokiaľ však pri Brezovskom a Válkovi išlo o osoby späté výlučne s domácimi pomermi a režisér svojím precíznym, sýtym, zároveň elegantným, kultivovaným rukopisom rozopäl rozporné, rozbúrené domáce deje, film o exulantovi Hoffmannovi s rovnako komplexným a pôsobivým spracovaním sa do katarzného osobného príbehu uprostred dejín nepreklopil. 

Je  náročné hľadať mieru medzi odkrývaním postavy a bulvárom, medzi podstatou a jej páčivým javom. O tom nakoniec hovorí aj vo filme charakterizovaná úloha agentúrnej fotografie – vystihnúť objekt, ale zároveň držať jej imidž. Dežo Hoffmann to v časoch bigbeatovej explózie skvele uchopil a stal sa majstrom dobovej šoubiznisovej fotografie. V prípade jeho samého sa Patrikovi Lančaričovi dovnútra tejto osobnosti vojsť nepodarilo. A to napriek pozoruhodnému zberu archívnej a výskumnej práce, citácií i vlastných rozhovorov. Pokiaľ Marek Brezovský a Miroslav Válek boli vo filmoch (Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom, 2014, Válek, 2018) takpovediac vyobracaní z rôznych strán, pritom v odstupe od bulváru, a podarilo sa vojsť do ich vnútorných drám, pri Hoffmannovi sa starostlivo aj kreatívne opracovaný materiál do tejto dimenzie nedostal.

Isteže, informácie o postave Deža Hoffmanna boli sprístupnené výborne, historické okolnosti jeho osudu hodné následných zamyslení, ale hĺbka portrétovania, zosilnená napätím, vo filme absentuje. Hrdina dokumentu ako dramatický objekt ostal nedobytný. Pritom nejde len o jeho osobný život, hoci napríklad ľahká povýšenosť voči ženám spojená s konzervatívnym zjavom a ortodoxnou manželkou či mladícka ľavicová minulosť vo vzťahu k službe v nadnárodných a národnosocialistických podnikoch by poskytovali napínavejší prienik k postave. Týka sa to aj aktualizácie ďalších motívov, ako napríklad historky o masírovaní ženských bradaviek pred fotografovaním (čo by dnes oprávnene narazilo na #MeToo obvinenie) alebo väčšieho výtlaku z kolízie medzi Dežom Hoffmannom a Johnom Lennonom. Tá sa zrejme netýkala len financií, ale aj politických rozdielností medzi vojnovou generáciou ozbrojeného odporu a generáciou „kvetinového“ pacifizmu, prípadne syndrómu otvorenej imigrantskej politiky Západu voči Východu obkolesenému mrežami, za ktorými stáli mladí, dychtiac po popovej kultúre, čo sa zo Západu pretisla. 

Nejde o plytké klebetenie či historky spoza chrbta, to je, nakoniec, hlboko pod Lančaričovou úrovňou. Ale postava Deža Hoffmanna v tomto filme zastala na ceste úcty a absolutizovaného rešpektovania. To, čo inak tvorí základ Lančaričovho kultivovaného prístupu k objektom jeho filmového záujmu, ostalo prahom nedobytnosti, ľahko oficióznym obrazom. Rovnako ako Lennonova chladná tvár, cool maska, cez ktorú sa Dežo Hoffmann medziiným vo svojich fotografiách chcel dostať, ostala vo filme aj Hoffmannova kamenná tvár, obohatená síce o dramatický osobný príbeh a výpovede ľudí, ktorí ho mali radi a vážili si ho, avšak bez intímneho, bytostného, strhujúceho dotyku.

Aj jedna z najzaujímavejších výpovedí filmu a podľa všetkého hybný motív režisérovej autorskej výpovede – že v Hoffmannovej postave „pulzujú energie vojny a rokenrolu a v ich strete sa ukrýva tajomstvo jeho ľudského príbehu“ – nakoniec vo filme zaznela explicitne, ako verbálna explikácia. Akoby sám autor filmu cítil, že motív Hoffmannovej novátorskej vitality v centre šoubiznisu, ktorá akoby reinkarnovala z jeho vojnovej autopsie, treba ešte jasne zhrnúť. Akási transformácia jednej životnej energie do druhej, vzkriesenie „nostalgie za minulosťou zmysluplného a vzrušujúceho“ do novej zmysluplnosti a vzrušenia, inovačné pretavenie reportážnej fotografie do šoubiznisovej prezentácie – to všetko však určite sú podnetné úvahy nad tvorivým odkazom Deža Hoffmanna, slovenského exulanta a „outsidera“ v centre celebrít. 

Dežo Hoffmann – fotograf Beatles (Slovensko, 2022) RÉŽIA Patrik Lančarič SCENÁR P. Lančarič, Laura Siváková-Paššová KAMERA Mário Kičák, Štefan Bučka HUDBA Vladimír Martinka STRIH Alena Spustová HRAJÚ Lady Dolores Prevost, David Hoffmann, Paul McCartney, Norman Jopling, Eric Burdon, Cliff Richard, Sandy Shaw, Marián Pauer MINUTÁŽ 90 min. HODNOTENIE  ●●● ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 6. 2022

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: Shutterstock

Toľko bolestí; jediný nesústredený film

Život Björna Andrésena – muža, ktorý získal zo dňa na deň celosvetovú slávu, keď sa ako pätnásťročný chlapec zjavil v úlohe Tadzia v legendárnom filme Smrť v Benátkach Luchina Viscontiho – je natoľko fascinujúci, že by o ňom bolo možné nakrútiť hneď niekoľko celovečerných filmov. Toto konštatovanie sa v prípade snímky Najkrajší chlapec na svete stáva kameňom úrazu.

Za najkrajšieho chlapca na svete označil Björna Andrésena sám Luchino Visconti na slávnostnej premiére Smrti v Benátkach v Londýne. Bezprecedentná sláva, ktorá potom dospievajúceho chlapca prenasledovala na každom kroku, sa tu s odstupom polstoročia reflektuje ako traumatizujúci bod zlomu; film teda môžeme vnímať ako úvahu nad fenoménom detských hviezd, ktorých sa často nikto nepýta na názor; ich rodičia či zákonní zástupcovia vidia v kariére dieťaťa jednoducho príležitosť alebo si do nej projektujú vlastné nenaplnené ambície. Inak to nebolo ani v prípade Björna: on i jeho okolie spätne pomenúvajú, že si (ako celoživotný plachý introvert) nič z tej pozornosti neželal, do všetkého ho však dotlačila jeho stará mama. Pri sledovaní týchto spomienok sa nám nevyhnutne vynárajú príbehy iných notoricky známych detských hercov a ich neskorších problematických dospelých osudov. Björnov príbeh a motivácie v pozadí úspechu do veľkej miery pripomínajú životný pôdorys Macaulaya Culkina. Aj tu sa pozeráme na raketový štart, obrovskú popularitu a následný nezvládnutý život dospelého človeka, ktorý sa nevie zbaviť závislostí, depresií a celej škály ďalších psychických i praktických problémov. Určujúci moment v Björnovom živote navyše nastal ešte pred filmovým konkurzom, v čase, keď mal iba desať rokov - vtedy spáchala samovraždu jeho matka. Film v podstate rámcuje otázka, či by všetko bolo inak, ak by matka žila a on sa neocitol v opatere starej mamy. K tomu sa neskôr pridáva smrť Björnovho vlastného dieťaťa a celé spektrum ďalších bolestných nešťastí, ktoré by vystačilo hneď na niekoľko životov.

Obrovské množstvo životných zlomov, komplikácií, fenoménov a legiend, ktoré obklopujú život Björna Andrésena, pôsobí v prípade filmu Najkrajší chlapec na svete ako dvojsečná zbraň. Na jednej strane majú nespochybniteľný dramatický potenciál, na strane druhej je však zaujímavých momentov toľko, že je prakticky nemožné vybrať z nich iba niektoré a iné, naopak, nespracovať – v dôsledku toho sa vo filme otvára nový tematický okruh prakticky každých pár minút. Snaha režisérskej dvojice (Kristina Lindström a Kristian Petri) nakrútiť čo najkomplexnejší portrét je, samozrejme, pochopiteľná, no škála tém a udalostí je taká rozsiahla, že sa film nedokáže hlbšie koncentrovať na žiadnu z nich a v konečnom dôsledku sa rozpadáva na nesúrodú mozaiku. Sledujeme chlapcovo obsadenie do filmu, obrovskú slávu, kariéru v Japonsku, odštartovanie fenoménu idolov (príznačného pre japonskú popkultúru a dnes už výrazne i popkultúru ďalších východoázijských krajín), jeho vplyv na mangu a anime, problémy s ťažkými depresiami, rodinné zázemie, detektívnu snahu vypátrať, čo presne sa stalo jeho matke, či dnešné aktivity (zachytené je tu napríklad nakrúcanie filmu Slnovrat) a mnoho iného. Hoci si tak vieme poskladať pomerne komplexný obraz života jedného človeka, komplexnosť, žiaľ, neznamená automaticky i hĺbku – v prípade Najkrajšieho chlapca na svete ide skôr o kĺzanie po povrchu. Dovolím si dokonca tvrdiť, že dokumentárne spracovanie života Björna Andrésena by si zaslúžilo celú minisériu: každá časť by sa mohla hlbšie ponoriť do jedného z mnohých aspektov jeho osobnosti a tvorcovia by sa nemuseli neustále ponáhľať k ďalšiemu okruhu.

Najkrajší chlapec na svete je mimoriadne silný a ťažký film. Takým ho však robí silný a ťažký životný príbeh protagonistu, nie kreatívna práca režijnej dvojice či tvorivého štábu. Z filmárskeho hľadiska ide o konvenčné dielo, pripomínajúce priemerný televízny dokument; snahy ozvláštniť ho „umeleckými“ prvkami, reprezentovanými najmä spomalenými dramatickými zábermi Björna kráčajúceho krajinou či rozpadávajúcich sa miestností opustených a zanedbaných budov v konečnom dôsledku pôsobia iba ako rozpačitý gýč. Napokon tak ide o pomerne štandardnú snímku, kombináciu hovoriacich hláv, rozhovorov postáv a (treba povedať, že precízne odvedenej) práce s filmovými aj inými archívmi. Divák si napriek povedanému odnesie z filmu silný zážitok a s veľkou pravdepodobnosťou ním bude hlboko zasiahnutý – za to však tvorcovia nevďačia svojej mimoriadnej filmárskej práci a talentu, ale šťastiu na jedinečného protagonistu.

Najkrajší chlapec na svete (Världens vackraste pojke, Švédsko, 2021) RÉŽIA A SCENÁR Kristina Lindström, Kristian Petri KAMERA Erik Vallsten STRIH Dino Jonsäter, Hanna Lejonqvist HUDBA Filip Leyman, Anna von Hausswolff ÚČINKUJÚ Björn Andrésen, Luchino Visconti (a. z.) MINUTÁŽ 93 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 7. 2022

Michal Tallo, básnik a publicista
foto: Film Europe

Poetická Zuza v záhradách

Technika animácie využívajúca maľbu na sklo je v zahraničí pomerne známa, napríklad z diel Alexandra Petrova, Georgea Schwizgebela či Caroline Leaf. U nás nemá tradíciu ani významnú animátorskú osobnosť. Aktuálne sa k divákom dostáva v česko-slovenskej koprodukcii (minoritnej za Slovensko) Zuza v záhradáchčeskej autorky detských kníh a ilustrátorky Lucie Sunkovej. Adaptáciu rovnomennej knihy Jany Šrámkovej a Andrey Tachezy pripravila scenáristicky, režijne, animačne i výtvarne. 

Technikou nadviazala na svoje predošlé krátke filmy, najmä úspešný Strom (2015). Oba filmy sa sústreďujú najmä na esteticky štylizovaný zážitok diváka z prírodného prostredia. Príbeh a emócie postáv cez film len presvitajú. Ten o Zuze rozpráva o malom dievčatku, ktoré prekonáva svoj strach a uspokojuje vlastnú zvedavosť. Emócie tu však cez filmovú štylistiku presvitajú slabšie. Niektoré zábery sú vo filme navyše. Nejde pritom o sprostredkovanie informácie malému divákovi, ten jednoduchý príbeh ľahko pochopí. Tieto zábery akoby chceli nechať vyznieť emócie z pointy. V tom prípade by však ku katarzii mala viesť tajomnejšia a dramatickejšia štylistika, ktorá by naozaj sprostredkovala strach malého dievčatka. Nesnaží sa o to ani hudba, ktorá stále zostáva na bezstarostnej vlne. 

Filmu nemožno uprieť poetické kúzlo. Zabezpečuje ho technológia maľby na sklo – viskozita (pomalá tekutosť) olejových farieb a svetlo, ktoré takýmito maľbami a skleneným stolom prechádza. Metaforicky, ale aj senzuálne upozorňuje na vlastnosti a funkcie slnečného svetla. Má životodarnú silu (svieti pre všetkých), vytvára farby, ktoré vyrážajú dych, a jeho teplo riadi prírodné živly. Tak ako Strom i Zuza v záhradách je vizuálne krásny film a pôsobí uvoľňujúco, relaxačne. Ak sme všímaví, tak podobne ako pobyt v prírode. 

Zuza v záhradách (Česko/Slovensko, 2021) RÉŽIA A SCENÁR Lucie Sunková STRIH Anna Ryndová KAMERA Jaroslav Fišer HUDBA Aliaksandr Yasinski MINUTÁŽ 13 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 6. 2022

Eva Šošková, filmová teoretička
foto: ASFK

Kde je dnes slovenský Balkán?

Ak by aj slovenská komunita v Srbsku bola donedávna málo známa, vďaka televíznej show Zem spieva či bohatej zastúpenosti v televízii Folklorika je minimálne známa prostredníctvom svojho folklóru. Na vlnu jeho popularity nadväzuje nový slovensko-česko-srbský film Vitaj doma, brate! Tvorcovia okrem toho spájajú svoju víziu s koncepciou akéhosi slovenského Balkánu – exotického sveta, v ktorom sú údajne ešte uchované slovenské tradície spred tristo rokov, aj keď miestami pripomínajú skôr filmy Emira Kusturicu.

Film je autorským – scenáristickým a režijným – konceptom slovenského režiséra usadeného v Prahe Petra Sergea Butka. Ide o režiséra pôsobiaceho tak v divadelnej branži, ako aj v oblasti televíznych dokumentov či produkcie rôznorodých kultúrnych eventov. Butko sa okrem iného presadil ako zakladateľ ochotníckeho divadla Shanti, spolupracoval s rómskymi ochotníkmi a viac ako dvadsaťročná skúsenosť ho spája aj s Divadlom VHV v Báčskom Petrovci, pre ktoré režíroval viacero hier.

Práve herci z tohto divadla spolu so skupinou miestnych hudobníkov a nadšencov vystupujú aj vo filme Vitaj doma, brate! Okrem nich sú do filmu obsadení známi slovenskí, ale aj českí herci či srbský herec Radoje Čupić. Najmä prítomnosť Petry Polnišovej, ktorá vo filme nielen hrá, ale aj je jeho kreatívnou producentkou a podľa Butka ho i zásadne dramaturgicky ovplyvnila, môže byť lákadlom pre isté divácke skupiny. Vo filme hrá prekvapivo civilne a podobne ako ostatní profesionálni herci dobre ladí s miestnymi. Najväčšia neistota – ako budú spolu ladiť rozličné (ne)herecké osobnosti – je tak napodiv pomerne skoro zažehnaná. Ako väčší problém sa totiž javí filmový scenár a režijná koncepcia – akoby sa Butko nevedel rozhodnúť, či má ísť o komédiu, alebo o psychologickú drámu; film prekypuje zbytočnými a nevypointovanými motívmi, balkánskymi i rodovými stereotypmi, občas balansuje na hranici vulgárnosti a dolnozemských Slovákov prezentuje ako bandu opilcov, ktorí sa pri návšteve slovenského premiéra hneď pobijú. Okrem balkánskych obrazov bitiek, nefunkčných starých áut a streľby (asociovanej pre istotu najmä s miestnym Srbom) či neustáleho pripomínania opakujúcich sa vojen však film čerpá aj z Kusturicovho vojvodinského opusu Čierna mačka, biely kocúr (spievanie medzi slnečnicami) a balkánsky patriarchalizmus vyvažuje vzburou miestnych žien, ktoré sa rozhodnú vstúpiť do politiky. Ostatne, ich dominanciu naznačujú aj opakujúce sa obrazy miestnych babičiek v krojoch, typicky sa prevážajúcich po dedine na bicykloch. 

Napriek dobre mysleným nápadom film trpí dramaturgickou a motivickou nevyváženosťou, napriek prísľubu bláznivej komédie má ťažkopádne tempo a donekonečna znejúca a emočne príliš ilustratívne používaná hudba, balansujúca medzi balkánskymi a lyrickými motívmi (Slávo Solovic), pripomína skôr hudbu z podpriemerného televízneho seriálu ako hudbu filmovú. Podobne napriek snahe dodržať miestny jazyk nielen hercom z Hornej zeme vychádzajú z úst vety neprirodzene spisovné.

Zostáva dúfať, že takáto prezentácia dolnozemských Slovákov neodradí divákov od záujmu o ich skutočný život a bohatú kultúru.

Vitaj doma, brate! (Slovensko, Česko, Srbsko, 2022) RÉŽIA A SCENÁR Peter Serge Butko KAMERA Vojtěch Hönig HUDBA Slavo Solovic, Southlanders HRAJÚ Róbert Jakab, Jaroslav Valentík, Miroslav Babiak, Marína Dir, Ján Sklenár, Petra Polnišová, Anna Šišková, Vlado Černý, Martin Hofmann, Radoje Čupič MINUTÁŽ 104 min. HODNOTENIE ●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 8. 2022

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: itafilm