Údely hrdinov

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. V letnom dvojčísle sme sa pozreli na dokumentárny film Martina Hollého ml. Ľudia na vode (1958) a pri tvorbe tohto režiséra ešte zostaneme. Jeho hraný film Noční jazdci (1981) je už zdigitalizovaný a Slovenský filmový ústav ho v lete vydal na blu-rayi a DVD. 

Hollý, ktorý nedoštudoval FAMU, považoval prácu v dokumentárnom filme za svoju najväčšiu filmársku školu. Keď si ho neskôr vybral režisér Ladislav Helge, prešiel k hranému filmu a robil na Barrandove pomocného režiséra. Sám debutoval v hranom filme snímkou Havrania cesta (1962) v čase, keď sa začínala hlásiť o slovo československá nová vlna. „Vo svojich filmoch som chcel či už tradičnejším, alebo modernejším spôsobom vypovedať o svojej dobe tak trochu ako kronikár. Nikdy som nebol tvorcom autorských filmov. Nevedel by som ani svoj vlastný scenár realizovať, nudilo by ma to, nevedel by som do realizácie vniesť nič nové. Rád sa dávam inšpirovať cudzími myšlienkami, pretavujem ich do svojho videnia,“ povedal Richardovi Blechovi v rozhovore v roku 1994. Časť z neho je súčasťou bookletu k Nočným jazdcom. 

Divácky atraktívny film, myšlienkovo silné dielo

„Spájajú prednosti divácky široko atraktívneho filmu a myšlienkovo silného diela,“ napísali v českej Scéne v recenzii Nočných jazdcov a kvitovali spoluprácu medzi Barrandovom a Kolibou, ktorá „pri zrelej voľbe námetu prináša výrazné diela“. Pre Hollého to bola v krátkom čase už druhá takáto spolupráca. Ak v niektorých dobových recenziách zaznieval kritickejší podtón, väčšinou pramenil v porovnávaní s Hollého predchádzajúcim barrandovským projektom Signum laudis (1980) a jeho úspechom. Snímka si odniesla z festivalu v Karlových Varoch Zvláštnu cenu poroty. 

Zatiaľ čo Signum laudis sa odohráva počas prvej svetovej vojny, dej Nočných jazdcov je zasadený do obdobia krátko po nej, keď vzniklo Československo. Odohráva sa na slovensko-poľských hraniciach, kde doba postavila proti sebe dvoch chlapov. Veliteľovi pohraničnej stráže Edovi Halvovi v podaní Radoslava Brzobohatého je rovnocenným protivníkom vodca pašerákov koní Marek Orban (Michal Dočolomanský). Zákon neporušuje preto, aby si sám prilepšil, ale aby pomohol z biedy celej dedine a zarobil peniaze na hromadnú emigráciu za lepším životom do Ameriky. Westernový pôdorys príbehu zasadili tvorcovia do prostredia Vysokých Tatier. Dôležitú úlohu zohrávajú v snímke kone. „Kôň je hádam najkrajšie zviera. Vojde sa presne do obrazového formátu, ale keď je na ňom jazdec, vznikajú prvé problémy. Kamera musí ísť okamžite ďalej, aby sa tam jazdec vošiel, a pred koňom aj za ním vzniká prázdna plocha. Ak však vznikne súhra medzi jazdcom a koňom, je pôžitok taký obraz snímať,“povedal kameraman filmu František Uldrich v rozhovore pre Květy. Práca s koňmi bola náročná, tréning si vyžadovala napríklad scéna s horiacou colnicou. Stávali sa aj veselé príhody. „Mali sme dvojicu koní, ktoré k sebe mali zvláštny vzťah. Vždy uprostred záberu vybočili doľava a bežali k potoku, kde sa začali pásť a prejavovali si nežnosti,“ spomínal Uldrich na nakrúcanie v Tatrách. Veľká časť filmu sa odohráva v exteriéri a filmári tam našli prostredie, ktoré zodpovedalo príbehu a žánru, no nebolo falošne romantické. Pôsobivosť filmového obrazu podčiarkol Uldrich, ktorý s Hollým nakrútil aj Signum laudis, používaním rôznych filtrov a optík, aby dosiahol neobvyklý pohľad kamery na herca. Recenzenti oceňovali, že kamera je „v zhode so zámermi režiséra a dokonale zachytáva posmutnenú malebnosť kraja, ktorá akoby ovplyvňovala i postoje protagonistov filmu“. 

Chvála znela aj smerom k obsadeniu. Hoci je Hollého tvorba žánrovo i tematicky rôznorodá, jednou z jej charakteristík je precízne obsadenie a práca s hercom, ktorý je pre Hollého „najpôsobivejším nástrojom na oslovenie diváka“. V Nočných jazdcoch mu išlo o to, aby hrdinovia, ktorí stoja proti sebe, boli rovnocenní. „V Dočolomanskom a Brzobohatom som jednoznačne našiel rovnocenných protihráčov. Obaja museli byť chlapi, sršať mužnosťou a v súperení pripúšťať isté pravidlá hry,“povedal režisér v dobovom rozhovore pre Mladú frontu. „Na príbehu svojich hrdinov chcem ukázať prvé krôčiky vzťahu spolužitia našich dvoch národov. (...) Dávam úzkostlivo pozor, aby som veľmi spravodlivo ,fandil‘ obom stranám. Preto som starostlivo vyberal hlavných predstaviteľov. Aby nemali ani jeden jediný hendikep, aby jeden nebol tlstejší, škaredší. A museli to byť chlapi. Šiel som tak ďaleko, že som skreslil uniformy. Financi si vo svojej dobe omotávali nohy, predkolenia; štylizovali sme mundúr tak, aby v ňom herci neboli popri pašerákoch smiešni. Dbal som na to,“ dodal Hollý k hrdinom svojho jedenásteho celovečerného filmu. 

Tibor Vichta – ideálny typ scenáristu

Prvá verzia scenára sa k režisérovi dostala desať rokov pred vznikom filmu a jej českí autori Vít Olmer a Marta Kadlečíková v nej ponúkali najmä dobrodružný príbeh. „Dobrodružný zámer bol iba prvoplánový. Posúval som ho do baladickej polohy. Pôvodným autorom chýbala aj základná znalosť prostredia, reality života v pohraničnej oblasti Tatier v časoch prvej republiky. Preto najprv Tibor Vichta dotvoril scenár do historicky a etnograficky pravdivého obrazu,“ spomínal Hollý v monografii. Práve scenáristu Tibora Vichtu a skladateľa Zdeňka Lišku v nej menuje ako dvoch spolupracovníkov, na ktorých mal šťastie a ktorí sa výrazne podieľali na úspechu jeho filmov. Liška, ktorý zomrel v roku 1983, začal koncom 70. rokov pre zdravotné problémy odmietať prácu. Hollému ešte zložil hudbu k filmu Signum laudis, v Nočných jazdcoch počuť Svetozára Stračinu.

S Tiborom Vichtom sa Hollý spoznal ešte v detstve. Keď išiel neskôr študovať na FAMU, „stiahol“ ho so sebou s víziou, že mu bude písať scenáre a on ich bude nakrúcať. Vichtu spolu s Albertom Marenčinom menuje Pavel Branko v profilovom texte o Martinovi Hollom ako dve kľúčové osobnosti slovenskej scenáristiky a dramaturgie, ktorá „začiatkom 60. rokov prelomila bariéry dogmatizmu spojeného s dutým pátosom“ a „dôstojne tak začlenila slovenský hraný film do hnutia, ktoré prerástlo do vlny celosvetovo známej ako československý filmový zázrak“. Okrem scenárov k snímkam Martina Hollého, ako Jeden deň pre starú paniu (1966), Prípad pre obhajcu (1974) či Smrť šitá na mieru (1979), sa Vichta podpísal aj pod mnohé z filmov Petra Solana vrátane snímky Boxer a smrť (1962), tvoril aj s Dušanom Trančíkom a s inými režisérmi spolupracoval ako dramaturg. Ako uvádza Renáta Šmatláková v Solanovom profile v databáze SK Cinema, Solan považoval Vichtu „za ideálny typ scenáristu, ktorý všetko presne nezafixuje do scenára, vychádza iba zo základnej situácie, načrtne základné obrysy charakterov, napíše dialógy a pritom necháva voľnejšiu ruku režisérovi“. Možno aj to konvenovalo Hollému, ktorý na jednej strane podľa vlastných slov siahal po silných drámach s pevne položenou podstatou príbehu, na druhej strane tvrdil, že aj keď je pre neho scenár „sväté písmo“, on ako režisér je jeho vykladačom.

Pri Nočných jazdcoch upozorňovali dobové recenzie napríklad na to, že Vichtovi vďačí Radoslav Brzobohatý za svoju dovtedy najväčšiu a najlepšiu úlohu (prirodzene, nebrali do úvahy trezorové filmy z konca 60. rokov, ako sú Všichni dobří rodáci Vojtěcha Jasného či Kachyňovo Ucho). Vyzdvihovali však aj scenár samotný alebo Vichtove dialógy, ktoré, ako napísali Zemědělské noviny, patria spolu s hudbou Svetozára Stračinu či vyrovnanými hereckými výkonmi k súčtu kvalít, vďaka ktorým si snímka „zaslúži najväčšiu divácku pozornosť“. A Hollého pozornosť si príbeh získaval vtedy, keď v ňom tragédiu človeka motivovalo prostredie a okolnosti, ktoré hrdinu donútili k jeho údelu. „Láka ma vždy skôr doba či situácia, je jedno, či súčasná, alebo nedávno minulá, a v nej sa nachádzajúci ľudia, dobrí alebo horší, a v nich to, čo ich doviedlo k amorálnosti alebo čo ich, naopak, drží aj v ťažkých okamihoch pri morálnych zásadách,“ povedal Hollý pre Mladú frontu v roku 1981. 

Matúš Kvasnička 
foto: