František Gyárfáš

informatik a vysokoškolský pedagóg

Filmové kluby u nás boli trochu elitárske inštitúcie. Pripomínali anglické kluby, kam sa chodilo – aspoň podľa našich predstáv – kolektívne mlčať v pohodlných kreslách. Aj do našich filmových klubov sa chodilo mlčať. Ibaže sme sedávali na vŕzgajúcich sedadlách starých kín a mlčali sme, pretože sme pozerali filmy. 

Nechodilo sa na žánre ani na hviezdy. Chodilo sa na režisérov, na nové vlny, na filmy z obskúrnych festivalov. Bavilo nás, že občas nerozumieme, a neodradila nás ani nuda. Cítili sme sa ako estéti a boli sme tak trochu snobi. 

Lenže potom sa všetko zmenilo. V televízii pribudlo kanálov, prišli VHS, DVD, torrenty, YouTube, domáce premietačky. Jednosálové kiná masovo zanikali a nahrádzali ich multiplexy v nákupných centrách, kde boli normou pohodlné kreslá, popkorn a výber z najnovších filmov podľa okamžitej nálady.

Filmové kluby nedokázali držať krok s pohodlím, ponukou ani kvalitou. Ich ekonomické prežitie bolo beznádejné. Zdalo sa, že sa blíži deň, keď posledné klubové kino zhasne. 

Lenže svet sa nevyvíja logicky; neposlúcha ekonómov ani prognostikov. Filmové kluby sú vášeň, spoločné očarenie z tmy, kde sa objavujú staré klenoty a nové trendy. Buñuel, Visconti, Kubrick, Tarkovskij, Peckinpah, Jarmusch, Tarr, Sorrentino. V nich už ani Tarantino, Fincher či Nolan nie sú tovar na jedno použitie, ale legitímne prúdy umeleckého filmu. Tak ako chodíme do múzea na Rembrandta či Moneta, chceme v kine vidieť Lubitscha, Formana či Coppolovcov. 

Do pár zachránených kín a univerzitných ául sa začali hrnúť mladí diváci. Zvedaví na umenie spred svojho narodenia aj objavujúci svojich súčasníkov. Navzdory internetu, ponúkajúcemu všetko, sa stretávali v kinách. Prišla renesancia klubového kina. 

V Bratislave sa dôstojným nositeľom tejto renesancie stalo Kino Lumière. Úspešne zodpovedalo jednoduchú, ale modernú otázku: Nemohlo by pre náročného diváka vzniknúť to, čo ponúka bežné obchodné centrum pre svojich zákazníkov? 

Kino Lumière považujem za malý zázrak. Milovníci dobrých filmov dostali kultivovaný „multiplex“ s pohodlnými kinosálami a kvalitným obrazom aj zvukom. Dokonca tam možno vidieť aj staré celuloidové filmy s nostalgickými škrabancami v obraze. Pribudla kaviareň, na chodbách medzi výstavami plagátov priestor na rozhovor a dôstojné miesto na festivaly. A navyše elitársky princíp za milión: sály nie sú miestom pre popkorn. 

Program Kina Lumière je radosť každého klubistu. Do desať rôznych filmov denne. Cykly, filmová škola, úvody. Filmy nové, spred piatich či päťdesiatich rokov alebo hoci aj mladý Milan Lasica. Dá sa prísť kedykoľvek a vybrať si. Lumière má jediné kritérium: dobré filmy. 

Klobúk dole pred takou inštitúciou. Chvála Slovenskému filmovému ústavu. A ďakujem.