Kino Lumière oslavuje desať rokov. Verejnosti sa otvorilo 5. septembra 2011, s dramaturgiou zameranou predovšetkým na európsky a slovenský film, s ideou premietať artové snímky a diela, ktoré nie je možné vidieť inde. Tohto zámeru sa jeho dramaturgovia držia dodnes, súčasne kino nezaostáva v tempe technologického rozvoja a premieta vo výnimočnej technickej kvalite. V roku svojho desiateho výročia spúšťa už aj projekcie v rozlíšení 4K. 

Kino s nádychom histórie

Názov kina reprezentuje návrat k podstate kinematografie a zároveň vzdáva hold zakladateľom filmu. Druhý dôvod, prečo padla voľba na slovo Lumière, je ten, že v minulosti niesla pomenovanie Lumière jedna z kinosál tohto priestoru. Kino na Špitálskej 4 v Bratislave malo totiž svoju históriu aj pred znovuotvorením v roku 2011. Štyri kinosály, klubové a kaviarenské priestory boli na tomto mieste, vtedy pomenovanom Filmový klub, otvorené v roku 1976. Kino vtedy patrilo pod Ústredie Slovenského filmu a od začiatku svojej existencie bolo stánkom slovenského filmu a filmárov.

Na túto ideu nadviazal Slovenský filmový ústav (SFÚ), ktorý sa k bývalému Filmovému klubu dostal v roku 1991, keď sa stal samostatnou inštitúciou. Na základe zriaďovacej listiny získal priestory klubu delimitáciou zo Slovenskej filmovej tvorby Bratislava-Koliba. Spočiatku priestory prevádzkovali nájomcovia – spoločnosti StudioTri, Charlieʼs a v prvej dekáde nového storočia IC Centrum. Tá po vypršaní nájomnej zmluvy v roku 2007 užívala priestory bez právneho titulu až do roku 2009, keď bol SFÚ nútený objekt odpojiť od elektrickej energie. Kino bolo možné otvoriť až o dva roky po ukončení súdneho sporu a SFÚ ho konečne začal prevádzkovať vo vlastnej réžii.

Kino Lumière – kino Slovenského filmového ústavu začalo premietať v dvoch kinosálach na prízemí s počtom sedadiel 209 a 85, každá ponúkala denne dve predstavenia. Premietalo sa z 35 mm filmových nosičov so zvukom Dolby stereo. Obe kinosály vtedy prešli len základnou technickou úpravou, aby bolo možné otvoriť ich čo najskôr. Vymenili sa premietacie plátna a sfunkčnili projekčné zariadenia. Kompletnou očistou a údržbou prešli aj sedadlá a celý priestor prízemia. V centre Bratislavy bolo v tom čase len jednosálové kino Mladosť so 120 sedadlami, multiplexy ponúkali primárne komerčnú kinematografiu a chýbal aj dôstojný priestor na organizáciu filmových podujatí, prehliadok a festivalov. 

Program diktuje rozmanitosť

„Zámerom bolo, aby sa Kino Lumière stalo predovšetkým stánkom slovenskej kinematografie ako kedysi. Primárne sa teda snažíme venovať pozornosť súčasnej slovenskej kinematografii a prostredníctvom samostatnej programovej zložky Filmotéky – študijnej sály SFÚ premietame aj významné tituly z dejín slovenskej kinematografie. Dramaturgiu tak tvorí slovenský film, európsky film i svetový film a základným kritériom výberu je presah do umeleckej kinematografie, keďže Lumière je klubové, resp. arthousové kino,“ predstavuje dramaturgiu kina jeho manažérka Zita Hosszúová. 

Dramaturgická koncepcia je podľa Hosszúovej rovnaká celých desať rokov. „Prístup k výberu filmov sa nemení, rozdielne je len to, ako sa pretaví do konkrétneho programovania, čo do značnej miery ovplyvňujú vonkajšie faktory. Jedným z nich bola (a stále je) produkcia filmov v tom-ktorom období z hľadiska kvantity i kvality, druhým bol premietací formát. Prvé tri roky po otvorení sme len postupne digitalizovali a výber filmov ovplyvňovala aj ich dostupnosť v 35 mm formáte. Tieto limity v súčasnej ére digitálneho kina už nepoznáme,“ konštatuje Hosszúová a zároveň upozorňuje, že v kine enormne vzrástol počet predstavení – v súčasnosti sa uvádza v 4 sálach denne spolu 10 až 12 projekcií, teda rozsah programu sa takmer strojnásobil.

Bohatosť programu Kina Lumière je mimoriadna. Kino uvádza premiéry slovenských i zahraničných filmov, diela zo zlatého fondu svetovej i slovenskej kinematografie v podobe tematických cyklov (Očami filmových spravodajcov, Kraťasy z archívu) a výročí, spojených s lektorskými úvodmi či s besedami s tvorcami, prináša aj obnovené premiéry digitálne reštaurovaných filmov. Sústreďuje sa aj na detského a seniorského diváka, uvádza inkluzívne projekcie pre deti s poruchou ADHD, realizuje vzdelávacie projekty Filmový kabinet a Filmový kabinet deťom. Svojich divákov majú aj cykly Music & Film či Príbehy umenia. V kine sa konajú filmové festivaly vrátane medzinárodných aj menšie tematické prehliadky. Kino má aj svoje špecifikum – ako jediné kino na Slovensku premieta denne 35 mm filmy v archívnej kinosále FIAF.

„Snažíme sa o rozmanitý program, aby kino navštevovalo rôznorodé publikum,“ zamýšľa sa nad cieľovou skupinou divákov Hosszúová. „Sú to ľudia, ktorí možno v 90. rokoch vyrástli v kluboch, akými boli Nostalgia či FK 901, no uvádzaním rôznych tematických festivalov pre špecifické skupiny divákov dávame priestor aj iným komunitám či ľuďom s rôznymi záujmami. Súvisí to aj s naším členstvom v sieti Europa Cinemas, v ktorej sa zdôrazňuje diverzita programu a publika.“ Kino Lumière je prvým slovenským kinom, ktoré získalo Cenu slovenských filmových novinárov za dramaturgiu (2013), má aj Cenu Europa Cinemas za najlepšiu dramaturgiu (2014) a ako najlepší klub ho ocenila Asociácia slovenských filmových klubov (2015).

Projekcie v najvyššej technickej kvalite 

Za možnosťou ponúkať rôznorodý program stojí aj nutnosť držať krok s technologickým vývojom. „Ako prvá bola v apríli 2013 digitalizovaná najväčšia kinosála K1, čo nám umožnilo hrať DCP formáty, čiže súčasné digitálne formáty určené pre kiná,“ upresňuje Hosszúová. „V marci 2014 sa digitalizovala kinosála K2, v roku 2015 kinosála K4 a v roku 2016 kinosála K3, kvalita obrazu bola vo všetkých sálach na úrovni 2K. K zmene došlo až teraz, v lete 2021, keď sme aj vďaka podpore AVF obstarali projektor v rozlíšení 4K.“

Priebežne sa v kine realizovalo aj množstvo parciálnych technických úprav, no za najzásadnejšiu na pozdvihnutie kina počas jeho desaťročnej histórie považuje Hosszúová okrem postupnej digitalizácie renováciu v roku 2016. Kino bolo zatvorené tri mesiace, počas ktorých sa vymenili sedadlá a upravila elevácia na zlepšenie podmienok sledovania filmu. „Výsledkom bolo, že od roku 2017 sme premietali v plnom rozsahu kina – v štyroch digitalizovaných sálach – bez prerušenia prevádzky a po prvýkrát sme dosiahli návštevnosť 100 000 divákov. Bol to zlomový rok, odvtedy sa nám darilo udržiavať hranicu návštevnosti nad 100 000 a tento trend narušila až pandémia.“

Celková návštevnosť Kina Lumière sa za desať rokov vyšplhala nad 712 000 divákov na viac než 25 000 projekciách. Predstavenia európskych a slovenských filmov tvoria z celkovej návštevnosti 82 percent: 56-percentné zastúpenie majú európske filmy a 26-percentné filmy slovenské. Rebríček Top 10 za ostatných desať rokov vedie Mladosť (2015) Paola Sorrentina, po nej nasledujú Divoké historky (2014) Damiána Szifrona a Parazit (2019), ktorý nakrútil Joon Ho Bong. Slovenskú špičku návštevnosti tvoria filmy Sviňa (2020) Mariany Čengel Solčanskej a Rudolfa Biermanna, Čiara (2017) Petra Bebjaka a Masaryk (2016) Juliusa Ševčíka. Sviňa a Čiara dokonca figurujú v prvej desiatke najnavštevovanejších filmov. 

Stále je čo zlepšovať

Kino zvládlo aj obdobie pandémie, keď bolo vlani pre epidemickú situáciu zatvorené až 123 dní. Aby zostalo v kontakte s divákmi, spustilo 18. apríla 2020 v čase jarného lockdownu Kino doma – virtuálnu kinosálu Slovenského filmového ústavu. K projektu sa postupne pridali kiná Úsmev (Košice), Iskra (Kežmarok), Akademik (Banská Štiavnica), Fontána (Piešťany) a Tatran (Poprad).

Pred SFÚ ako prevádzkovateľom kina však teraz stoja ďalšie výzvy. Podľa Petra Dubeckého, generálneho riaditeľa SFÚ, je kino „stále niekde na polceste. Vo všetkých kinosálach okrem K2 je potrebné urobiť nové elektrické rozvody. Ďalšou vecou je technické vybavenie všetkých kinosál podľa vzoru sály K2, ktorá jediná je kompletne hotová, aj čo sa týka dizajnu a spôsobu, akým je v nej vyriešená akustika a tlmenie zvukov z okolia, obklady stien, podhľady a osvetlenie. Plánujeme aj úpravu foyer s možnosťou prepojenia s kaviarňou pri spoločenských podujatiach a napokon vybudovanie výťahu na sprístupnenie kinosál K3 a K4 pre imobilných divákov. Od ministerky kultúry Natálie Milanovej máme prísľub akceptovania našej priority, ktorou je dokončenie renovácie Kina Lumière, takže dúfam, že by to mohlo byť hotové v roku 2023, keď budeme oslavovať 60. výročie vzniku SFÚ.“

Simona Nôtová
foto: archív SFÚ

Pozn.: Štatistické údaje zohľadňujú obdobie od 5. 9. 2011 do 30. 6. 2021.

Manažérka Kina Lumière Zita Hosszúová pôsobí v kine Slovenského filmového ústavu od jeho otvorenia. Pre Film.sk porozprávala aj o tom, čím ju prekvapili diváci a čo si sama ako diváčka všimne v inom kine. 

S akými predstavami si do kina pred desiatimi rokmi nastupovala? Aká bola tvoja vízia?

Pilier toho, čo by sme chceli z Kina Lumière vybudovať, sformulovalo na začiatku vedenie SFÚ. Chceli sme vytvoriť filmový stánok, ktorý by bol v rôznych ohľadoch obdobou toho, čím je Slovenské národné divadlo pre divadelníkov a návštevníkov divadla, teda filmový klub otvorený diváckej verejnosti, ale i samotným filmárom. Snažíme sa, aby sa to odzrkadlilo či už v dramaturgii, alebo v prístupe k slovenskej kinematografii, v tom, aké podujatia sa v kine robia, ako aj v tom, ako je celý priestor koncipovaný. Počas prvých mesiacov ba až rokov prevádzky bolo okrem rozbehnutia kina a spustenia činnosti v režime, ktorý by bol úctivý k divákom aj k premietaným filmom, dôležité renovovať zdevastované priestory. Až v roku 2017 začalo kino fungovať v plnom režime, v štyroch zdigitalizovaných a kultivovaných sálach a ustálilo sa jeho personálne zloženie. V podstate od roku 2017 sa vytvoril priestor, aby sme sa plnohodnotne venovali programovej rozmanitosti, ako aj „nadstavbe“ – napríklad práci s detským publikom či znevýhodnenými skupinami obyvateľstva. 

Inšpirovali ste sa aj minulosťou a Filmovým klubom, pre ktorý priestory špeciálne navrhli a od otvorenia v polovici 70. rokov sa tiež vymykal klasickej ponuke iných kín? 

V rôznych archívnych materiáloch som pátrala, ako Filmový klub fungoval v 70. rokoch, akú mal pozíciu v rámci Slovenska a aká atmosféra v ňom vládla. To bolo jedným z odrazových mostíkov a zároveň cieľov, aby sme do centra Bratislavy vrátili miesto, kam si prídu ľudia ulahodiť dobrým filmom. Ďalším cieľom preto bolo upraviť dramaturgiu pre klubového diváka. Dnes sme v programovaní možno otvorenejší – napríklad smerom k žánrovej produkcii či projekciám festivalov rozmanitého zamerania. Ide to ruka v ruke s tým, že kino chce prilákať divákov. Ten, kto sem raz príde napríklad na Jamesa Bonda a zažije atmosféru, ktorá sa líši napríklad od prístupu multiplexov, príde možno aj nabudúce a vyberie si niektorý z artových filmov, ktoré v ponuke neartových kín pravdepodobne nenájde. Hoci sa teda orientujeme na klubové publikum, snažíme sa pre klubový film získať aj nových divákov, pracovať s väčšou diváckou základňou a ponúknuť jej priestor, kam sa príde nadýchať nie vône pukancov, ktoré u nás nepredávame, ale sústredene sa oddať uvažovaniu o filmoch.

O ne sa stará program. Ako vzniká? 

Program na týždeň sa dá, samozrejme, „zbúchať“ aj za hodinu, ale človek pri ňom môže pokojne sedieť dni a špekulovať, ako ho nastaviť, aby bol dostatočne rozmanitý a atraktívny, aby podchytil rôzne možné variácie správania divákov. Nie je to síce veda, ale ak som počas desiatich rokov v kine niečo zistila, tak to, že správanie divákov je absolútne nepredvídateľné. 

Čím ťa diváci zaskočili? 

Veľmi ma prekvapilo napríklad to, že sa nám nepotvrdzuje predpoklad, ako Netflix, HBO a podobné služby odoberajú divákov kinu. Premietame napríklad oscarové snímky, do programu ich zaraďujeme opakovane a napriek tomu, že sú dostupné online, diváci na ne chodia aj v období, ktoré je pre kiná stále veľmi náročné. Podobný záujem bol pred dvomi rokmi o film Roma, takisto dostupný online. Je to pre mňa prekvapivé, ale i veľmi potešujúce zistenie. Keď film zviditeľnia ocenenia ako Oscar či cena z Cannes, nemám obavu ho nasadiť, ani keď je dostupný online. 

Takže ocenenia fungujú? 

Fungujú za predpokladu, že sa o ocenených filmoch píše a ony sa dostanú do všeobecného povedomia. Inak sa stratia a zapadnú. Fungujú aj recenzie, preto je škoda, že nedostávajú v mienkotvorných médiách väčší priestor a neobjavujú sa častejšie. Naopak, mám pocit, že z nich skôr miznú a nahrádzajú ich odporúčania na online obsah alebo jednoduché tipy na filmy a dôslednejšia reflexia je zriedkavejšia. 

Od polovice mája môžu kiná opäť premietať. Majú pre koho?

Návštevnosť za jún alebo júl tvorí zhruba polovicu štandardu, na ktorý sme boli zvyknutí. Návrat je pomalý, ale nie je to katastrofa, že by ľudia vôbec nechodili. Aj vzhľadom na to, že letná ponuka nie je až taká bohatá, si myslím, že trend je vzhľadom na situáciu fajn a v prípade, že by sa nám podarilo vyhnúť ďalším lockdownom, by sa záujem divákov mohol výrazne zlepšiť na jeseň, keď je programová ponuka tradične veľmi bohatá. Samozrejme, nikto z nás nevie, čo bude. 

Čo si všímaš ako diváčka, keď prídeš do iného kina? 

Všímam si organizačné veci – aké majú čítačky vstupeniek, či používajú online systém, alebo trhajú vstupenky ručne, či majú občerstvenie, ako sa správa obsluha, ak ju kino vôbec má a tak ďalej. Je to taká jednoduchá  forma profesionálnej deformácie. Najmä si však všímam priebeh projekcie – či sa pri predstavení uplatňuje nejaká kultúra filmového premietania, či má kino špecifické rituály ako otvorenie opony, zvučka, alebo ani nie. Nevšímam si to však preto, aby som niekoho kritizovala, skôr to vnímam ako inšpiráciu, čo by sme v našom kine mohli zlepšiť. Prípadne si uvedomím, ako mi ako diváčke vyhovuje, že v Kine Lumière ma po zhasnutí svetiel nečaká okrem filmu aj dvadsaťminútovka upútaviek na iné filmy.

Matúš Kvasnička

Programy k desiatemu výročiu otvorenia Kina Lumière (5. 9.) aj filmotékové cykly k storočnici slovenskej kinematografie, ktoré zdržala pandémia, odštartujú v septembri.

Jubilujúce Kino Lumière rozdelilo svoj hlavný narodeninový program do troch dní. V piatok (3. 9.) uvedú exkluzívnu pracovnú predpremiéru slovensko-českého filmu Kryštof (2021) Zdeňka Jiráskeho. Dokumentom Summer of Soul (2021) v réžii frontmana kapely The Roots začne v sobotu (4. 9.) nová sezóna obľúbeného cyklu Music & Film. Snímka s cenou zo Sundance zachytáva „afroamerický Woodstock“ – The Harlem Cultural Festival 1969 a vystúpenia Stevieho Wondera, Niny Simone či formácie Sly and the Family Stone. Unikátny historický záznam akcie pre 300-tisíc ľudí ležal 50 rokov ukrytý v garáži. Music & Film ponúkne v septembri (23. 9.) aj projekciu dokumentu Oasis Knebworth 1996 (r. Jake Scott, 2021) z koncertov kapely Oasis v rámci turné (Whatʼs The Story) Morning Glory?. Narodeninový program uzavrie digitálne reštaurovaná klasika Nebo nad Berlínom(1987) Wima Wendersa,

zo série niekoľkých špeciálnych 4K projekcií významných diel z dejín kinematografie.

Najmladším divákom ponúkne program detských hrdinov vo víťaznej snímke tohtoročnej Ceny mladého publika Európskej filmovej akadémie, nórskej vojnovej dráme Útek cez hranice (r. Johanne Helgeland, 2020). Premietnu aj Pinocchia (r. Matteo Garrone, 2019) s Robertom Benignim v hlavnej úlohe. Diskusie k filmom bude moderovať Martina Mlichová z ASFK, koordinátorka projektu Filmový kabinet deťom. Animované tituly Maškrtné medvedie príbehy (r. Kateřina Karhánková, Alexandra Májová, 2020) a Cez palubu! (r. Filip Pošivač, Barbora Valecká, 2019) spoja s interaktívnym workshopom.

Exkluzívna projekcia nemého filmu Jánošík (1921) bratov Siakeľovcov so živým hudobným sprievodom francúzskeho džezového trubkára Erika Truffaza, gitaristu a skladateľa Davida Kollara a Tomáša Mutinu, ktorý sa postará o hudobné sample, bude 7. 9. 

Práve storočnica od premiéry Jánošíka rámcuje štyri samostatné programové línie cyklu 100 rokov slovenského filmu. Od septembra do júna 2022 predstaví kino postupne diela dvadsiatich slovenských režisérov. Výber sa opiera o knihu Best of Slovak Film 1921–1991 Petera Hamesa. V septembri to budú filmy Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961) a Tango pre medveďa (1966) a Paľa Bielika Štyridsaťštyri (1957) a Vlčie diery (1948). Premietnu sa aj dva pohľady na SNP v dokumentoch Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) a Za slobodu (r. Stanislav Barabáš, 1955), ktoré pracujú s rovnakými zábermi. 

Iný pohľad na históriu domácej tvorby ponúkne ďalšia programová línia Abecedár slovenského filmu (1921 – 2021). Aj menej známe filmy sú rozdelené do tematických hesiel, ktoré ich kurátori uchopili rôznymi spôsobmi. Prvé heslo Absolvent prinesie na plátno pásmo študentov animovanej tvorby FTF VŠMU Kroky, skoky, roky... a posledný zhasne (1995), dokument Hlas 98 (r. Marek Kuboš, 1999) a hraný film Hana a jej bratia (Vladimír Adásek, 2000). Výber zostavila filmová teoretička Katarína Mišíková. Ďalšie heslo Beštia ponúkne krátke filmy 50. a 60. rokov vo výbere filmovej historičky Jeleny Paštékovej.

To, že postava Juraja Jánošíka bola inšpiráciou aj pre prvý celovečerný animovaný film, Kubalovho Zbojníka Jurka (1976), pripomenie v septembri programová línia venovaná slovenskému animovanému filmu. Štvrtá súčasť cyklu k storočnici má hlavičku Digitálne kino a ponúkne krátke digitálne reštaurované filmy z NFA SFÚ.

Jaroslava Jelchová
foto: archív SFÚ / Anton Podstránky