Preteky o vlastný život

V živote má dve vášne – rýchle autá a lásku zo školských čias, ktorá mu po nevydarenom manželstve vrátila chuť do života. Päťdesiatnik Jaroslav je hrdina nového filmu režiséra Mira Rema Láska pod kapotou. V auguste mal premiéru v hlavnej súťaži festivalu v Karlových Varoch (víťazi boli známi až po uzávierke tohto čísla) a v septembri vstupuje do slovenskej distribúcie. 

„Označiť filmára Mira Rema za dokumentaristu by bolo nemiestne zjednodušenie. Spôsob, akým tento výrazný talent slovenského filmu predstavuje jedného či viacerých protagonistov, je vo svojej komplexnosti a hĺbke výnimočný nielen v domácom kontexte,“ píše v katalógu umelecký riaditeľ festivalu v Karlových Varoch Karel Och. „Remov Jaroslav, bývalý baník, ktorý vždy sníval o kariére automobilového pretekára, sympaticky rozšafným spôsobom reprezentuje nielen pôvaby a zápasy, predovšetkým ekonomické, juhovýchodnej Moravy, ale aj stále zjavnejšiu sociálno-politickú priepasť medzi veľkomestom a vidiekom. Láska pod kapotouje nebývalo charizmatický portrét muža bojujúceho s traumami minulosti, ktorý sa s odzbrojujúcou priamočiarosťou upína k nádeji na šťastie a dôstojný život po boku novej partnerky.“ 

Jitka je najstaršou autokrosovou jazdkyňou v Českej republike, Jaroslav, zakladateľ automotoklubu Drakkar, sa jej stará o auto a pomáha jej s prípravou na preteky. Spoznali sa ešte na základnej škole, no ich cesty sa potom rozišli. Obaja okúsili chuť nešťastného manželstva, aby sa ich životy po desaťročiach opäť preťali. Prišla príležitosť začať odznova. A práve osobné intímne roviny ich životov dopĺňajú ich profesijnú dráhu na štyroch kolesách v kreatívnom dokumente Láska pod kapotou. „Jaroslav s Jitkou nás zaujali svojou energiou, štýlom komunikácie i komplikovaným životným príbehom, no aj ,smrteľnými‘ dávkami frustrácie. Spolu so scenáristom Jurom Šlaukom sme hľadali filmový príbeh s klasickou jednoduchou výstavbou deja, so silnou témou a s výrazným konfliktom. Hľadali sme život opreteky a pomerne rýchlo sme našli preteky o vlastný život. Prekvapilo nás, ako rýchlo to šlo. Sme už starí psi – keď zavetríme dobrú tému, nestratíme stopu. Hľadali sme ľudí, s ktorými dokážeme prekonať problém divácky často neatraktívneho dokumentárneho prístupu pri zobrazovaní silných tém. Chceli sme sa ponoriť viac do žánru, nech sa ľudia pri rozmýšľaní o tom, v akej situácii tu spoločne žijeme, v kinách i zasmejú,“ približuje pre Film.sk samotný režisér. Podľa jeho slov sa chceli uvoľniť z klasického dokumentu, preto urobili žánrový film. So Šlaukom premýšľali, čo ďalej po filmoch Richard Müller: Nespoznaný a Cooltúra. „Mali sme už dosť celebrít. Stačilo nám tohto sveta kus, a tak sme sa vrátili do detských čias, do sveta počítačových hier, ktoré nás doviedli až k hlavným postavám Lásky pod kapotou. Šlo to ako po masle, mali sme šťastie.“ Jaroslav, ktorý si na ich prvé stretnutie priviedol aj Jitku, im okamžite padol do oka. Bola to postava so silným konfliktom a z jeho života sršali neriešiteľné situácie, v ktorých sa neocitne len tak hocikto. 

„Nakrúcanie bola otvorená partia. Film dokáže poskytnúť priestor na autentickú výpoveď, ak sa ho postavy chopia s dôverou. Pre oboch, Jitku i Jaroslava, tento film znamenal šancu ukázať, že po mnohých životných prehrách ešte nepatria do starého železa a nevzdávajú sa. Jitka a Jaroslav prešli v živote mnohými ťažkými skúškami. Mnohé z nich ešte bolia a bolieť pravdepodobne i budú, a tak pre nich azda odhaľovanie ich súkromného života pri nakrúcaní nebolo až také náročné,“ spomína Remo a pokračuje: „Náš vzťah sa postupom času prirodzene prehlboval. Vďaka vzájomnému rešpektu sme sa k sebe dostali veľmi blízko, naozaj sme sa zblížili. Veľa sme sa aj nasmiali. Napriek naozaj nepríjemným témam budem na toto nakrúcanie rád spomínať. Podobne to, myslím, vnímajú aj ostatní členovia štábu. Veľmi ma potešilo, že film prijali i samotní aktéri, to som už dlho nezažil.“

Ako už naznačil umelecký riaditeľ karlovarského festivalu, Miro Remo kreslí viacvrstvový portrét, kde hrá svoju úlohu aj slovensko-české pohraničie a prerod spoločnosti po revolúcii v novembri ʼ89. „Väčšina ľudí, čo štrngali kľúčmi na námestiach, je rozčarovaná z ponovembrového vývoja. Ak ste bohatí, pochopiteľne, nadávate menej, no nezabúdajte, že tu nie ste sami. Nožnice trpkých sklamaní sú už priveľmi roztiahnuté a ani tie najdlhšie prsty nedokážu otupiť ostrie frustrovanej, čoraz odhodlanejšej masy, ktorá sa usiluje z tejto pasce vymaniť. Môže nás to veľmi bolieť. Nečudujme sa; v stave, keď jedna dezilúzia strieda druhú, môže nadobro zmiznúť už i tak zdevastovaný ideál Novembra ʼ89. Nájsť k sebe cestu je veľkou výzvou týchto dní,“ poznamenáva Miro Remo, ktorý nakrúcal Lásku pod kapotou štyri roky, pre pandémiu o rok dlhšie, než plánoval. Vynútený časový posun však vnímal ako šancu dôsledne „vyšperkovať“ film „ako rotvajlera chystajúceho sa na súťaž dravých plemien“.

Pozastaviť sa treba aj pri samotnom procese nakrúcania, ktoré si vyžiadalo množstvo techniky. Filmári hľadali spôsob, ako čo najlepšie zachytiť plynutie pretekov a ich najatraktívnejšie momenty. „Boli dni, keď celkový počet akčných kamier presahoval desať. Z hľadiska tunajšej dokumentaristiky to nie je celkom bežné. Vo svete, ktorý ma baví, sa však experimentuje viac. Na filme spolupracovala skoro desiatka kameramanov, talentovaný výkvet súčasnej mladej generácie. Chcel by som im za ich nasadenie i tu ešte raz poďakovať. Mnohé som sa od nich naučil, a keď nemohli, sám som pokračoval v práci, ktorej základy položili. Urobili sme i veľké množstvo autentických zvukových nahrávok, ktoré neskôr poslúžili aj pri výrobe hudby do filmu. Preteky sa nakrúcali za účasti viacerých štábov, aby nám neunikli zásadné momenty na dráhe života, ale i tak unikli. Nuž, človek je človek. Boli sme super tím,“ uzatvára Remo.

Láska pod kapotou (r. Miro Remo, Slovensko/Česko, 2021)
Celkový rozpočet filmu: cca 150 000 eur  (podpora Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur, vklad RTVS: 15 000 eur)
Distribučné nosiče a distribúcia: DCP, VOD (HD video, 4K video)

Zuzana Sotáková
foto: Filmtopia

Triumf vôle aj politická dráma

Životopisný film o jednom z najväčších športových hrdinov bývalého Československa sa mal k divákom dostať už vlani. Tvorcovia napokon premiéru preložili. Chceli, aby diváci videli film v lete, v kine a v čase olympiády. Tú pandémia „preložila“ až na tento rok, rovnako ako karlovarský festival, ktorý koncom augusta, krátko po skončení hier v Tokiu, otvorila svetová premiéra Zátopka v réžii Davida Ondříčka. Teraz prichádza aj do slovenských kín.

Dana a Emil Zátopkovci zhrnuli svoje spomienky a športové úspechy v knihe, ktorá vyšla v roku 1960. Dana Zátopková na ňu v roku 2016 nadviazala ďalšou. Opisuje aj normalizačné osudy dvojice a zahŕňa denníkové zápisky jej manžela, ktorý zomrel v roku 2000. Medzi prvých čitateľov memoárov patril režisér David Ondříček. Rukopis čítal u športovkyne doma v požičaných papučiach po Zátopkovi. Ešte predtým, než Dana Zátopková vlani v marci zomrela vo veku 97 rokov, s ňou film konzultoval nielen Ondříček, ale aj jej filmová predstaviteľka Martha Issová. Emila Zátopka hrá Václav Neužil. Obaja prešli na tunajšie pomery pomerne neobvyklou komplexnou prípravou na svoje postavy. „To, ako ďaleko dohodím, nie je až také dôležité ako to, aby bola technika hodu uveriteľná,“ povedala o tréningu na postavu oštepárky Issová. Neužil schudol kvôli filmu sedem kilogramov a okrem behu si musel osvojiť aj typické Zátopkove pohyby či rečový prejav.

Nákladná dobová snímka, v ktorej použili zhruba 750 historicky verných kostýmov, z toho 400 zhotovených špeciálne pre film, získala podporu od českého Štátneho fondu kinematografie až na tretí pokus. Na štadiónoch v Londýne a Helsinkách, ktoré boli pred desaťročiami svedkami Zátopkových olympijských úspechov, sa nakrúcať nedalo. Po úpravách architekta Jana Vlasáka ich pred kamerou Štěpána Kučeru plnohodnotne nahradil brniansky štadión Za Lužánkami. Dobové reálie, kostýmy aj architektonické úpravy sa podpísali pod rozpočet cca 4,5 milióna eur a Zátopek tak patrí k najdrahším českým snímkam. 

Osud Emila Zátopka spracoval David Ondříček už v roku 2016 v dokumentárnom filme. Rozprávanie o vytrvalostnom bežcovi, ktorý ako prvý na svete zabehol 10 kilometrov pod 29 minút, no ešte predtým ohúril svet výkonom na olympiáde v Londýne a o štyri roky neskôr v Helsinkách, teraz dostalo podobu životopisnej drámy – športovej, politickej aj rodinnej. Jej vrcholom sú Letné olympijské hry v Helsinkách v roku 1952. Na ne Zátopek takmer necestoval. Zastal sa totiž kolegu s nevhodným kádrovým profilom – v období, keď v komunistickom Československu zúrili tvrdé politické procesy. Do Helsínk napokon odcestovali obaja – Zátopek ako obhajca londýnskeho zlata. Z Helsínk doniesol ďalšie tri zlaté medaily, jeho žena Dana k nim pridala ešte jednu. „Viem, že treba priniesť nový pohľad na Zátopka a jeho dobu. Nie je možné vyhnúť sa politickým témam. Politika hrala v Zátopkovom živote podstatnú rolu. Žil v neskutočne zložitej dobe a nie vždy sa v nej orientoval. Aj to chceme ukázať,“ vysvetľoval režisér v explikácii pre slovenský Audiovizuálny fond, ktorý film takisto podporil. Slovenskými koproducentmi Zátopka sú AZYL Production a Rozhlas a televízia Slovenska. Na Slovensku sa robila aj časť postprodukcie a v snímke účinkuje niekoľko slovenských hercov – Milan Mikulčík, Peter Nádasdi či Peter Kočiš.

S prípravami filmu začal Ondříček už pred šiestimi rokmi. A ešte oveľa skôr vznikol nápad nakrútiť ho. V roku 2007 s ním prišiel hudobník Jan P. Muchow. Ako skladateľ spolupracoval s Ondříčkom na všetkých piatich hraných filmoch pre kiná od kultových generačných výpovedí so scenáristickou účasťou Petra Zelenku Šeptej (1996) a Samotáři (2000) až po noir detektívku V tieni (2012), ktorá získala deväť Českých levov. Pri šiestom filme pribudla Muchowovi aj úloha Ondříčkovho spoluscenáristu. Vo finále pomohla dvojici aj príbehu Alice Nellis. 

„Film Zátopek je príbeh outsidera, chlapca s piskľavým hláskom, ktorého si plietli s dievčatkom, ,nedochôdčaťa‘, ako mu hovorievala mamička, a v podstate nie veľmi talentovaného športovca. Zároveň je to príbeh človeka s ohromnou vôľou a túžbou vyhrávať, tvrdošijného a nezlomného, ktorý sa stal legendou. Osamelého, zamysleného bežca a zároveň veselého táraja, ktorý túžil po obdive. Atléta s obrovskou túžbou poraziť súperov a potom im láskyplne venovať zlatú medailu,“zhrnul režisér David Ondříček. 

Zátopek (r. David Ondříček, Česko/Slovensko, 2021)
Celkový rozpočet filmu: 4 512 652 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 65 239 eur, vklad RTVS: 130 460 eur) Distribučné nosiče: DCP

Matúš Kvasnička
foto: Lucky Man Films

Dcéra a otec – iná svorka

Obaja sú pre svoje okolie živly. On nedávno vyšiel z väzenia, ona ho vyhľadá aj napriek zákazu starých rodičov, ktorí ju vychovávajú. Spája ich spoločná DNA, ale v ich vzťahu je sedemročná diera. Mladá maďarská režisérka Hajni Kis natočila film o strate, zbližovaní sa a komplikovaných rodinných vzťahoch. Jej dlhometrážny debut Iná svorka vznikol v slovenskej koprodukcii a vo svetovej premiére ho uviedol Medzinárodný filmový festival Karlove Vary v súťaži Na východ od západu. 

Tibor sa po návrate z väzenia zamestná ako vyhadzovač v nočnom klube. Jeho život na slobode je len rutinou, ktorá má však od existenčnej stability ďaleko. Borí sa s finančnými problémami a vinou svojej povahy je neustále v konflikte s okolím. Na život „pred väzením“ sa snaží zabudnúť, ale minulosť ho doženie v podobe jeho dvanásťročnej dcéry Niki. Otec a dcéra sa nevideli dlhé roky, a tak musia hľadať cestu, ako začať odznovu. Charizmatickú dvojicu spája i rozdeľuje prchká povaha aj problematická minulosť. 

„Ideu filmu o vzťahu medzi otcom a dcérou v sebe nosím už roky a trvalo dlho, kým mi napadol príbeh, na ktorom ju môžem úprimne a presne ilustrovať. Sama som ako malé dievča mala s otcom komplikovaný vzťah. Keď som mala desať rokov, odišiel na niekoľko rokov do väzenia. Ani predtým nebol náš vzťah ideálny, ale keď otec vyšiel z väzenia a znovu tak vstúpil do môjho života, skomplikoval sa ešte viac,“ priblížila režisérka inšpiráciu k svojmu dlhometrážnemu debutu v explikácii k filmu. „Vo filme by som rada vyrozprávala podobný príbeh o vzťahu medzi otcom a dcérou, ktorý je rovnako komplikovaný a mnohovrstevný. Keď znovu začnú spoločný život, aj keď len na chvíľu, Nika a Gyuri dospievajú a stávajú sa chápavejšími napriek tomu, že napokon musia jeden druhého opäť stratiť,“ pokračuje Hajni Kis. Podľa nej je film určený najmä tým, ktorí „niekedy v živote pociťovali hnev voči rodičom alebo blízkej rodine a chceli by odpúšťať, zblížiť sa alebo nájsť zmier v konfliktoch, ktoré sa tak často zdajú celkom zbytočné.“ Režisérka, ktorá sa podpísala aj pod scenár, chce diváka „upozorniť na vzájomnú previazanosť dvoch postáv, ktoré sa nečakane znovu zblížia“, a zároveň by chcela, aby „pocítil ťarchu, ktorú dievča nesie na svojich pleciach“.

Inú svorku si do súťažnej sekcie venovanej filmom nášho regiónu vybral festival v Karlových Varoch, kde film pred rokom získal cenu Work in Progress TRT Award. Porota ho vtedy označila za vizuálne príťažlivý a ocenila osobitý režijný štýl, prácu s hercami aj nehercami i talent režisérky. O ňom hovoria aj jej krátkometrážne filmy, ktoré uspeli v zahraničí – jej snímka Szép alak bola nominovaná na študentského Oscara a získala viacero ocenení. Podľa slovenského koproducenta Mátyása Priklera zo spoločnosti MPhilms je Kis „zaujímavá hlavne tým, že nakrúca dôležité filmy o dôležitých témach. Okrem iného má veľký cit pre výber (ne)hercov a ich vedenie pred kamerou.“ Aj v dráme Iná svorka siahla po viacerých nehercoch, napríklad hlavnú postavu otca Tibora hrá bývalý narkoman. V snímke sa však objavujú i herci – z tých, ktorí pôsobia na Slovensku, sú to napríklad Éva Bandor, Réka Derzsi, Péter Nádasdi a Xénia Molnár. Najväčším slovenským kreatívnym vkladom do filmu bolo zabezpečenie celej zvukovej časti, ktorú mal na starosti Dušan Kozák so svojim tímom. 

„Som presvedčená, že tento príbeh má veľký potenciál a prinúti divákov vydať sa na cestu k citovej transformácii. Viem, že táto problematika sa dotýka takmer každého z nás, a musíme byť schopní postaviť sa k nej čelom,“ dodala na záver režisérka filmu.

Iná svorka (r. Hajni Kis, Maďarsko/Slovensko, 2021)
Celkový rozpočet filmu: 370 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 60 000 eur)
Distribučné nosiče: DCP a iné digitálne nosiče

Zuzana Sotáková
foto: ASFK

Romanca, v ktorej kráča láska ruka v ruke s bolesťou

Príbeh lásky podaný neromantickým spôsobom. Aj takto charakterizuje svoj najnovší film Chybyčeský režisér Jan Prušinovský. Nakrútil ho v koprodukcii so Slovenskom a diváci si ho môžu pozrieť v kinách už tento mesiac. 

Ema je energická dvadsaťpäťročná predavačka v malom meste, Tomáš tridsaťročný pokrývač v neďalekej dedine. Spoločná noc, od ktorej si ani jeden z nich nič vážne nesľuboval, nečakane prerastie do vzťahu, lásky a spoločného bývania. Ema sa rozhodne novému priateľovi otvoriť a zveriť sa mu so všetkým, čím si v živote prešla. Jeho to však nezaujíma. Riadi sa filozofiou, že majú žiť len tu a teraz. Ale náhodné stretnutie s minulosťou odštartuje sériu udalostí, ktoré obrátia životy oboch naruby. Toľko anotácia k najnovšiemu počinu režiséra, ktorý sa v minulosti pohyboval skôr na komediálnej pôde (Okresný prebor, Most!), no vyskúšal si aj drámu v podobe filmu Kobry a užovky. Ten získal dva České levy (najlepší film a réžia). 

„Vzťahovú romancu som ešte nikdy netočil, navyše som vo svojich príbehoch nikdy nemal dominantnú ženskú postavu. A práve v tom vidím pre seba najväčšiu výzvu. Scenár ma oslovil tým, že ide o komorný, nejednoznačný a priamočiary príbeh, ktorý si uchováva určitú surovosť,“ hovorí režisér a pokračuje: „Vždy som chcel natočiť film o láske. Vyrozprávať príbeh o tom, ako sa dve postavy do seba zamilujú, nie je vôbec jednoduché.“ Scenár ocenila aj Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes, ktorá film koprodukovala. „Režisér Jan Prušinovský je zárukou vzniku kvalitného filmu. Ale v tomto prípade nás naozaj dostal už samotný scenár Romana Vojkůvku. ,Obyčajný‘ ľudský príbeh zo súčasnosti, romanca, ktorá narazí na chybu z minulosti vyplavenú po rokoch modernými technológiami. Do osudov hrdinov zasiahne s obrovskou silou,“ priblížila pre Film.sk.

Aj keď sa tento film sústreďuje na vzťah protagonistov, Prušinovský ho, hoci ide o romancu, nevníma ako romantický. „Chyby nepodávajú príbeh lásky ústredného páru romantizujúcim spôsobom. Skúsili sme zmapovať vznik silného vzťahu, ťažko skúšaného okolnosťami, v ktorom sa puto dvojice vytvára skrz konflikty.“ Tak ako ani v živote nie je nič čierno-biele, ani protagonisti filmu nie sú dobrí alebo zlí. V hlavných úlohách sa predstavia prevažne divadelní herci, pre ktorých ide o prvé veľké filmové postavy – Pavla Gajdošíková je nositeľkou Ceny divadelnej kritiky za rolu Maryše v ostravskom Divadle Petra Bezruča a Jan Jankovský je známy z účinkovania v ústeckom Činohernom štúdiu. 

„Mám rád hercov, ktorí pristupujú k role s vyhranenejším názorom a s režisérom veľa debatujú. Pavla Gajdošíková a Jan Jankovský to spĺňajú,” dodáva Prušinovský. Jednu zo zásadných postáv filmu stvárňuje aj slovenský herec Ivo Gogál. Film sa nakrúcal v reálnych lokáciách v Stredočeskom kraji, no i na Slovensku, a to v Belej a Žiline. 

Chyby (r. Jan Prušinovský, Česko/Slovensko, 2021)
Celkový rozpočet filmu: 881 690 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 105 000 eur)
Distribučné nosiče: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Zuzana Lazarová/PubRes

Prijmite pozvanie na Večierok

Režijný debut českého herca, moderátora a zabávača Michala Suchánka Večierok vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Absurdná konverzačná komédia o stretnutí spolužiakov po rokoch, ktorej predlohou bola Suchánkova rovnomenná divadelná hra, prichádza v septembri do slovenských kín.

Na kolaudáciu rodinného domu manželskej dvojice v podaní Jiřího Langmajera a Tatiany Dykovej sa postupne schádzajú ich bývalí spolužiaci. Nechýba triedna kráska, komik ani melancholik. „Toto stretnutie by sa pravdepodobne nieslo v duchu ľahkého žartovania a nostalgických spomienok, avšak miesto jedného spolužiaka zazvoní podomový predavač a prinesie nečakanú správu o kamarátovi, ktorý už nikdy nedorazí. Účastníci večierka sa za ním spoločne vydávajú autobusom,“ prezrádza synopsa filmu. Jednu z hlavných postáv, neúspešného speváka Pištu Petöfiho si vo filme zahral slovenský hudobník a komik Marián Čekovský. Ďalšie úlohy stvárnili Karel Roden, Nela Boudová, Marek Taclík, Matěj Dadák a Miroslav Vladyka.

„Do réžie celovečerného filmu som sa pustil z dvoch zásadných dôvodov. Prvým bola efektivita práce. S autorom scenára sa poznám už od narodenia a nemusel mi teda dlho vysvetľovať tvorivé pochody, pre iných často nepochopiteľné. Druhým zásadným dôvodom bola nechuť obliekať si každé ráno kostým. Takže musím poďakovať hercom, ktorí to ,vzali na seba‘. A ospravedlniť sa tým, ktorí v divadelnej verzii hrali, ale do filmovej zostavy sa nezmestili,“ vysvetľuje režisér Michal Suchánek. Scenár k filmu vychádza z jeho rovnomennej divadelnej hry, ktorá mala v roku 2013 premiéru v pražskom Divadle Broadway v réžii Ondřeja Sokola a Suchánek v nej stvárnil jednu z hlavných úloh.

Film sa natáčal v lete 2020 v Prahe a okolí. Kameramanom je Milan Chadima, strihačom Šimon Hájek a na filme sa podieľali aj zvukár Jakub Čech, architekt Milan Býček alebo kostýmová výtvarníčka Vladimíra Fomínová. Hudbu zložil Jiří Burian. Večierok je koprodukciou českých spoločností Dawson Films a One Movie a slovenskej spoločnosti Continental Film, ktorá je zároveň jeho slovenským distribútorom.

„Keď sme hľadali námet na ďalší film, chceli sme niečo, čo by divákov v tejto dobe v kinách pobavilo. Z toho jasne vyplynulo, že scenár Michala Suchánka s jeho osobitým humorom je presne to, čo chceme točiť, a že ako umelec je to presne ten autor, ktorého sme si priali mať v tíme. Takisto sme si povedali, že by stálo za to ukázať ho v trochu inom svetle a predstaviť ho ako režiséra,“ uviedli českí producenti Monika Kristl a Daniel Strejc. „Filmom Večierok by sme radi pobavili a potešili seba aj divákov. Vlani v lete sme po prvej vlne covidu mali naozaj šťastie, že sme zosúladili termíny hercov. Film sme natočili a plánovali ho uviesť do kín čo najskôr. Chceli sme divákom priniesť ľahkú komédiu, ktorá poteší a rozosmeje. Presne to v súčasnosti asi všetci potrebujeme. Kiná sa však na jeseň zavreli, a tak si Večierok počkal,“ dodáva Kristl.

„Koprodukcia na projekte Večierok sa uzatvárala ešte v čase pred pandémiou. Vstup do nej sme zvažovali na základe viacerých faktorov. S produkčnou spoločnosťou Dawson Films sme už predtým viackrát spolupracovali, čiže sme poznali ich tvorbu, spôsob komunikácie a vybudovali sme si už vzťah založený na dôvere. Ďalším faktorom bol žáner filmu, ktorý je zaujímavý pre slovenský trh aj z komerčného hľadiska,“ hovorí Lukáš Gira zo slovenskej spoločnosti Continental Film. „Cesta k projektu nebola nijako komplikovaná a bola vcelku rýchla. Veci však skomplikovala a spomalila pandémia. Teraz je film už nachystaný a tešíme sa na jeho uvedenie v kinách na Slovensku.“

Večierok (r. Michal Suchánek, Česko/Slovensko, 2020)
Celkový rozpočet filmu: 19 200 000 eur (cca 752 000 eur) Distribučné nosiče: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: Continental film

Kalkul i obeta

Do akej miery rodičia môžu a mali by nalinkovať budúcnosť svojho dieťaťa? Je v poriadku, ak mu vytýčia životnú dráhu ešte predtým, ako sa narodí? O čom vypovedá snaha o dokonalého potomka? To je iba pár z mnohých otázok, ktoré kladie dokument Každá minúta života českej režisérky Eriky Hníkovej. V septembri príde do slovenských kín. 

Hníková našla hrdinov filmu na Slovensku. Inšpiroval ju príbeh úspešného draftovania osemnásťročného českého hokejistu do NHL. Bol to výsledok systematickej snahy rodičov, aby bol zo syna profesionálny športovec. Hníková sa v tom čase zaoberala otázkou, do akej miery by rodičia mali dopredu dizajnovať život svojich detí, a rozhodla sa, že nájde rodinu, v ktorej by mohla podobný výchovný proces sledovať. Pátranie ju priviedlo do Žiliny k Hanuliakovcom a ich synovi Miškovi. „U Hanuliakovcov je zaujímavá nielen extrémna výchova, extrémne obetovanie sa pre syna, ale aj ich vzájomný vzťah, rodinné zázemie a hodnoty, ktoré vyznávajú,“ povedala režisérka. Hrdinovia jej filmu sa snažia dosiahnuť svoj cieľ metódou komplexnej multirozvojovej výchovy – kamevédy. Pri hľadaní protagonistov filmu zvažovala režisérka niekoľko rodín. Stále však narážala na problém, že žiadna z nich nebola v spôsobe výchovy dostatočne dôsledná. Pri Hanuliakovcoch mala, naopak, pocit, že v dôslednosti sú ešte o krok ďalej než kamevéda. 

„Jedným z dôvodov, prečo som si túto rodinu vybrala, bolo, že som nevedela, čo si mám o ich počínaní myslieť. To ma vlastne iritovalo a chcela som, aby náš film pôsobil na divákov rovnako znepokojujúcim dojmom,“ vysvetlila Hníková v presskite k filmu. Na jednej strane ju zarazilo, ako rodičia smerujú svojho syna k individualizmu a vyznávaniu materiálnych hodnôt, na druhej strane videla, ako sa pre syna obetujú na úkor všetkého ostatného – úplne zabudli na seba, priateľov či koníčky. „Na ich výchove vidím pozitíva aj negatíva a vôbec si nedovolím hodnotiť, čo s nimi a ich synom bude o pár rokov. Hanuliakovci si zakladajú na tom, že v duchu Komenského školy hrou dokážu pre syna pripraviť taký program, v ktorom je šťastný a spokojný a ktorý potom sám od seba aktívne vyhľadáva. To, že ide o veľmi rafinovaný spôsob športovej prípravy, keď Miško získava náskok pred ostatnými deťmi, zostáva akosi v pozadí. Nie je však podprahová manipulácia pre dieťa v istom ohľade horšia ako zreteľný dril?“ pýta sa režisérka. Vo filme divákom nepodsúva svoj názor. „O filme sa bude určite dosť diskutovať, je tam tá ambivalentnosť, takže z tejto stránky je to fajn,“ zhodnotil v presskite výsledok nakrúcania Miškov otec. Sám by do filmu vybral viac športu, výletov aj hier. Podľa neho je Miško všeobecne pripravovaný, aby myslel kriticky, vedel vyriešiť rôzne typy problémov a ovládal cudzie jazyky, takže sa môže uplatniť v akejkoľvek oblasti. 

Každá minúta života je jedným zo štyroch slovenských koprodukčných titulov, ktoré sa tento rok dostali do hlavnej súťažnej sekcie festivalu v Karlových Varoch. Producentom je endorfilm a Jiří Konečný, koproducentom Česká televízia a slovenským koproducentom Ivan Ostrochovský z Punkchart films. Za kamerou stáli Lukáš Milota a Šimon Dvořáček, strihal Josef Krajbich. 

Vo Varoch tento rok prvýkrát súťažia v jednej sekcii hrané aj dokumentárne filmy. „Na väčšine svetových festivalov sú v hlavných súťažiach filmy hrané aj dokumentárne. Pre mňa je veľkou cťou, že náš film Každá minúta života bude uvedený práve v Karlových Varoch v hlavnej súťaži, veľmi sa tam teším,“ povedala režisérka ešte pred festivalom. „Nemám rada rozdeľovanie na hraný a dokumentárny film, hranice sa neustále zotierajú. Baví ma tvorba,“ pokračovala Hníková, ktorá pôvodne uvažovala, že by tému spracovala v hranom filme, no nakoniec sa rozhodla pre dokument. „Vnímam to tak, že film je len jeden. Buď zlý, hlúpy, alebo dobrý, chytrý. A ako diváčke mi je úplne jedno, či je hraný, alebo dokumentárny. Dôležité je, aby nepôsobil ako z umelej hmoty.“

Každá minúta života (r. Erika Hníková, Česko/Slovensko, 2021)
Celkový rozpočet filmu: 274 073 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur)
Distribučné nosiče: DCP, mp4

Matúš Kvasnička
foto: Punkchart films / Film Expanded

Alegória z ukrajinského prímoria

V širšej medzinárodnej koprodukcii, konkrétne ukrajinsko-litovsko-slovenskej, vznikla snímka Predtuchy. Nakrútil ju režisér Viačeslav Kryštofovyč, ktorého pri udeľovaní ukrajinských národných filmových cien pred tromi rokmi poctili čestnou trofejou za prínos ukrajinskej kinematografii. Jeho film mal pôvodne prísť do slovenských kín už skôr, no uvedenie tak ako v mnohých ďalších prípadoch zastavila pandémia. K slovenským divákom sa tak dostáva až teraz v septembri. 

Všetko v živote má svoj čas – to je slogan snímky, ktorej alegorický príbeh sa odohráva v prímorskom mestečku N. Pokojný život v ňom naruší škandál. Súvisí so zosnulým mužom. Iba jeho dvaja najbližší vedia, kde je pochovaný, a s odvolaním sa na jeho poslednú vôľu to odmietajú prezradiť niekomu inému.

To je v skratke rámec filmu Predtuchy. Jeho producentom je ukrajinská Garnet International Media Group Andreja Jermaka, litovská spoločnosť Taura a slovenským koproducentom snímky je Wandal Production Wandy Adamík Hrycovej. 

Podľa Jermaka má alegorický príbeh niekoľko rovín. „Prvá rovina – tá, ktorá je viditeľná – je život a spoločnosť v malom mestečku – tá sa odvíja ako akýsi dramatický súdny proces. Druhou je život Volodymyra, jedného z protagonistov, ktorý však už zomrel. Nie je ho vidno, no cítiť ho viac ako hocikoho z tých, čo na tomto svete ostali. Tretiu rovinu predstavuje morský život a spoločnosť rýb, ktorá je porovnávaná s ľudskou. A napokon je tu rovina času a to, ako odlišne vnímajú jednotliví ľudia jeho plynutie, pričom viditeľné línie sú vlastne zobrazením tohto plynutia,“ vysvetlil Jermak v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond. Pre Jermaka to nie je prvá spolupráca so Slovenskom. S Wandou Adamík Hrycovou už spolupracoval na viacerých projektoch. Producent a vyštudovaný právnik s ňou koncom augusta dokonca pomáhal dostať z Afganistanu generálnu riaditeľku štátneho Afgan Filmu, filmárku a absolventku bratislavskej VŠMU Sahru Karimi. Jermak totiž v súčasnosti pôsobí ako šéf kancelárie ukrajinského prezidenta a podieľal sa na organizovaní ukrajinskej evakuačnej misie z Kábulu. 

Okrem toho však s Adamík Hrycovou spolupracoval na výpravnom seriáli Slovania aj na diváckom hite Čiara. V ňom si zahral ukrajinského bosa Krulla populárny ukrajinský herec Stanislav Boklan, ktorý stvárňuje v Predtuchách jednu z hlavných postáv. Scenáristom filmu je Anatolij Krym, kameramanom Valerij Anisimov, podľa Jermaka jeden z najúspešnejších hlavných kameramanov na Ukrajine. 

Hoci podľa producenta film sprostredkúva publiku problémy a dilemy súčasnej Ukrajiny, zároveň otvára univerzálne otázky, ktorým rozumejú ľudia všade na svete. Ambíciou tvorcov bolo podľa neho vytvoriť „hlboký a intelektuálny film, ktorý prinúti divákov, aby sa bližšie prizreli vlastným životom a aby prehodnotili vlastné rozhodnutia a voľby“.

Predtuchy (r. Viačeslav Kryštofovyč, Ukrajina/Litva/Slovensko, 2020)
Celkový rozpočet filmu: 848 079 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 000 eur)
Distribučné nosiče: DCP

Matúš Kvasnička
foto: itafilm