Najbližšou z mnohých profesií, ktoré ovládal, mu bola profesia humoristu. Či išlo o divadlo, film, literárnu, alebo textársku tvorbu, spájal ich humor. Milan Lasica bol výnimočný nielen rozptylom aktivít, ktoré napriek tomu nerozmenil na drobné, ale aj tým, ako žil. Nevdojak to vystihol v texte pre Hanu Hegerovú: Keď život zas vyzve ma: / „Tak konečne účtuj a zaplať dane“, / v ten deň chcem povedať: / „Žil(a) som správne.“

Milan Lasica  (3. 2. 1940 – 18. 7. 2021)

Ľudskú vážnosť a smiešnosť nachádzal v každej vete

Keď sme sa pred skúškou s Milanom Lasicom stretli a čakali na ostatných, miestnosť bola plná ticha. Vtedy spomenul, aký film si pustil včera. Mám pocit, že takmer každý deň sa ponáral do sveta filmu. Odtiaľ asi pramenilo aj jeho herectvo. V každej situácii vo filme či v divadle to bol on. Postavu, ktorú predstavoval, vždy hľadal v sebe. Keď hral Cyrana, ako diváci sme videli, že ten bájny Cyrano bol ako Lasica a že Lasica je vlastne Cyrano. 

Pred kamerou, ale aj na javisku žil a nič nehral, rozmýšľal a nehral, že rozmýšľa. Ľudskú vážnosť a zároveň smiešnosť prekvapivo nachádzal v každej vete a v každom ľudskom konaní. Akoby jeho humor pramenil v bolesti a odtiaľ chrlil oslobodzujúci smiech. Humor autorskej dvojice Lasica a Satinský je zázračne aktuálny stále. Dali si na tom záležať, aby ich podobenstvá nevyšumeli hneď na druhý deň. 

Rád spomínam na jeho Optimistu z Dňa radosti, ktorý veril, že sa to nemôže podariť, a na Julovho Pesimistu, ktorý neveril, že by sa to mohlo nepodariť. Niekto už dávno povedal, že oni dvaja znamenajú pre Slovensko to, čo elektrifikácia pre Rusko. Milan Lasica s povzdychom vravel, že dnes je v médiách veľa smiechu, ale málo humoru. Vedel však byť aj ostrý. Pamätám si, ako razantne vyhnal jedného slovenského spisovateľa, ktorý za ním prišiel s nápadom, aby podpísal petíciu za zrušenie sankcií proti Rusku po okupácii Krymu: „Dobre sme my vedeli, čo je to ruská okupácia, nech odídu z Krymu, dajú pokoj Ukrajincom a nebude treba nič podpisovať!“ Nedá mi nespomenúť jeho anjela strážneho, manželku Magdu, ktorá sa o neho veľmi starala.

Ako sám hovoril, „neozvučuje“ každú svoju myšlienku. Náš rozhovor pred skúškami vždy plynul ako šachová partia. Som vďačný za spolupráce, na ktorých som sa mohol zúčastniť. Raz, keď sme vyšli spolu pred Štúdio L+S, pokrútil hlavou a povedal, aké je to zvláštne, akoby bol jeho život zrastený s touto budovou. Tu na Mládežníckych popoludniach ešte ako študenti s Julom začínali. Tu sa narodila dvojica Lasica a Satinský. Sem chodil do Tatra revue za hudobníkmi. Tu začali po dlhom zákaze znovu vystupovať. Tu sa mu splnil sen každého divadelníka – mať svoje vlastné divadlo. Jednoducho celý život sa motal okolo tejto budovy a nakoniec sa v nej aj jeho život uzavrel.

Juraj Nvota, režisér

 

Prívetivo mrzutý so živou iskrou v očiach

Celé jedno desaťročie, koncom 70. a v 80. rokoch, som stretával Milana Lasicu v divadle Nová scéna. Bol som dramaturgom činohry, tak som sa často potuloval v zákulisí počas predstavení, v ktorých Milan hral. Občas sme sa ocitli za jedným stolom na posedení po premiére, sem-tam nazrel aj k nám do dramaturgie, aby dohodol veci s Jarom Filipom. Za celé tie dlhé roky sme spolu prehodili len pár viet, tak mi z toho času zostal v pamäti ako mĺkvy muž, mierne zachmúrený, prívetivo mrzutý, ale so živou iskrou v očiach a s nepreniknuteľným tajomstvom za čiernou briadkou. Julo Satinský bol vtedy v mojich očiach, naopak, bodrý, nezadržateľný rozprávač a vtipný glosátor. Pre deti členov súboru to bol ujo Klobása, ktorý na Veľkú noc ukryl v lese na Kolibe vajíčka a potom ich spolu s deťmi hľadal a rozprával im veselé historky. 

Lasica a Satinský boli v našom kultúrnom priestore dve navzájom opačné a doplňujúce sa sily, tak ako to ustanovil v dávnej čínskej filozofii koncept jin a jang. Julo tvoril tu svetlú časť a Milan tú tmavšiu, temnejšiu. A tak ako vo vesmíre tvorí temná energia tú podstatnú a určujúcu časť, ktorá dáva zmysel, rýchlosť a smer rozpínaniu každej živej a neživej časti vesmíru, tak je pre mňa Milan Lasica podobnou záhadnou, neuchopiteľnou, smerodajnou, ale doposiaľ v plnej miere nepreskúmanou energiou, už navždy pulzujúcou v našom kultúrnom priestore.

Pred pár rokmi sme sa niekoľko týždňov stretávali pri nakrúcaní filmu Agáva. Tam som mal možnosť spoznať ďalšie jeho vzácne vlastnosti – profesionálnu pripravenosť v ovládaní textu a presnú interpretáciu jeho významu, maximálnu sústredenosť na prácu, rešpekt k hereckým kolegom i k práci ostatných členov tvorivého štábu.

Milan Lasica zanechal originálnu stopu vo všetkých žánroch, v ktorých sa tvorivo a pritom s neopakovateľným šarmom pohyboval. On určoval charakter, zmysel a smer kvalitnému humoru. Pre mňa však navždy zostal mĺkvym mužom, mierne zachmúreným, prívetivo mrzutým, ale so živou iskrou v očiach a s nepreniknuteľným tajomstvom za šedivou briadkou.

Ondrej Šulaj, scenárista a režisér

 

Vždy zanechal pointu

Na hodiny hereckej tvorby nás chodili navštevovať aj poslucháči dramaturgie. V prvom semestri sme dostali zadanie, etudu na tému Turgenev – vyznanie lásky. Zvolila som danú okolnosť – vyznanie pri potoku. Partner mi chcel pobozkať ruku a ja som ho stiahla do potoka. Pamätám si Milanovu reakciu, jeho smiech. Odobril ma ako herečku.

Neskôr bol mojím partnerom vo viacerých predstaveniach. Posledným boli kultové Mŕtve duše. Za úspechom predstavenia bola aj Milanova dramatizácia a za postavou jeho Čičikova nadčasové Gogoľovo posolstvo. Dialóg s ním bol pre mňa nezabudnuteľný: hravý, neúnavný, ľudsky silný s absolútnym nadhľadom, vždy zanechal pointu.

V tom je jeho majstrovstvo. Ako povedal Miroslav Horníček: Humor nie je sranda. Je to filozofia, svetonázor. Humor sa nedá naučiť. Humorom sa dá poučiť.

Milanova tvorba inteligenciou, satirou, tragikomickosťou človeka, dušou poeta, zanechala budúcim generáciám poučenie – komu, čomu sa dá smiať. Milan stále je a bude s nami.

Nikto z nás neprekročil a myslím si, že ani neprekročí, zenit jeho humoru.

Zita Furková, herečka

 

Humor, nadhľad, noblesa a úprimný obdiv 

Mal jeden sen. Cestovať veľkým zaoceánskym parníkom do Ameriky. Queen Mary 2, večer o ôsmej z prístavu v Hamburgu, zastávka v Southamptone a po desiatich dňoch a deviatich nociach pristáť ráno o 6.30 v New Yorku. A keď, tak prvou triedou s balkónovou kajutou, každý večer sa sviatočne obliecť a pri decentnej hudbe popíjať obľúbený nápoj, potom sa prejsť po hornej palube, pozerať na hviezdne nebo a rozprávať sa o svete, o ľudstve, ktoré sa kamsi ponáhľa, ale cieľ sa stále vzďaľuje. Na rozdiel od tej transatlantickej lode, ktorá dopláva do prístavu. 

Na cestách po Amerike či Kanade sme spolu strávili mnoho dní a týždňov. Najprv aj s Julom, potom sami dvaja. V každom meste, v ktorom vystupovali, som cítil úprimnú lásku, obdiv a úctu k človeku, ktorý v živote urobil nedoceniteľný obrovský kus dobrej, vynikajúcej práce. S humorom jemu vlastným, s nadhľadom vzácnym a neopakovateľným. Tam, v Los Angeles, vo Vancouveri, v San Diegu, všade ho čakali diváci a priali mu jeho úspech a popularitu. Tam. Ako hovorieval Andrzej Wajda, doma môžeš všetko, iba jediné nesmieš – mať úspech. Platí to stále. Aj o Milanovi. 

Neveril som, že tak skoro príde večer, keď sa so svojím publikom rozlúči, s noblesou jemu vlastnou, a odíde za Julom, Andrzejom a mnohými priateľmi. Verím, že potom, ako sa naposledy uklonil a publikum tlieskalo, on už nasadal na loď. Verím, že sen sa mu splnil. Raz budeme plávať spolu, veď sme si to naplánovali a sľúbili.

Peter Hledík, režisér, zakladateľ Art Film Festu

perex: mak
foto: