Anča zaostrila na tradície, hlavnú cenu má Bodkovaný chlapec, otvorený interpretáciám

Kakao, večerníček, umyť zuby, pusa a spať. To bola večerná tradícia mojej generácie. Sú však legendárne animované večerníčky pred spaním tradíciou aj dnešných detí? Alebo na ne len nostalgicky spomínajú ich rodičia, kým hľadajú rozprávky na tabletoch? Za ktoré tradície má zmysel bojovať a ktoré sa časom ukazujú ako zbytočné či dokonca škodlivé? Dokážeme tradície transformovať na potreby súčasnej spoločnosti a vieme vytvárať nové, ktoré obstoja v hodnotovo sa meniacom svete? Tieto otázky sa vynárali pri sledovaní programu 14. ročníka Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča. Konal sa začiatkom júla netradične online. Diváci a profesionáli sa na ňom však v obmedzenom počte mohli zúčastniť aj osobne.

Otváram počítač, zadávam heslo novinárskej akreditácie. Môj ani nie päťmesačný syn vedľa na posteli práve mláti rukou do leporela v snahe dotknúť sa vykvaseného Pampúšika. Počítače ho zatiaľ veľmi nevzrušujú. Našťastie. Keď však naskočí festivalová zvučka Fest Anče, v ktorej sa nezbedne premávajú kocúry Puf a Muf a nerozluční kamaráti slimák Maťo a škriatok Klinček, s otvorenými ústami zafixuje pohľad na obrazovku. S kratšími prestávkami si pozrieme prvý blok medzinárodnej súťaže. Mám tušenie, že animácie budú u nás obľúbené, a v duchu už snívam, ako spolu o pár rokov brázdime žilinské festivalové kinosály. 

Z pohodlia domova

Tu a teraz – to je veľká sila festivalu, akým je Fest Anča. Tento rok mi však ako čerstvej matke padla online podoba ako uliata. Určite ju ocenili viacerí, ktorí sa zo zdravotných, časových či iných dôvodov rozhodli ostať doma. Malo to svoje výhody – organizátori veľkoryso ponúkli filmy na pol druha týždňa, aj keď fyzicky trvá festival spravidla štyri-päť dní. Ostrieľaný divák si tak stihne pozrieť hádam aj celý program a nemusí stáť pred neriešiteľnou festivalovou voľbou, čo uprednostniť. Ponuka bola aj tento rok pestrá – zachovali sa súťaže, široko tematicky koncipovaná sekcia Fokus, prezentovala sa domáca tvorba, celovečerné filmy, vytiahli sa večerníčky, svoje si našli fanúšikovia experimentálnej animácie a pribudli aj filmy reflektujúce pandémiu. 

Najsilnejším zážitkom festivalu bolo ponoriť sa do šiestich blokov tematickej sekcie, venovanej tradíciám. Autori vybraných animácií sa pozreli z rôznych uhlov na vzorce, ktoré ako spoločnosť či už lokálne, alebo globálne opakujeme: na vzťah k svojej krajine, prírode či viere, na rodové stereotypy, s ktorými dennodenne bojujeme, aj na nový rozmer rozprávok a mýtov. Skladba týchto blokov sa organizátorom vydarila, vznikli rovnocenné skupinky a záver tvorili krátke diskusie s vybranými hosťami. Je však škoda, že vopred nahrané diskusie nešli viac do hĺbky a nereflektovali tému (ekologickú či LGBTI) na základe práve videných filmov. Bolo by totiž zaujímavé filmy nielen vidieť, ale aj o nich diskutovať: keď sa už nedalo naživo pri pive, tak aspoň online.

Pri programe zloženom z desiatok až stoviek filmov divákovi často vznikne subjektívna a jedinečná konštelácia, v ktorej mu zažiari pár diel. U mňa to bola napríklad francúzsko-turecká animácia Nezbednica (Kötü Kiz, r. Ayce Kartal). V nej sa do láskavých spomienok dievčaťa na detstvo, s ktorými je ľahučké sa stotožniť, votkávajú drsné zábery démonov. Tie nakoniec odhalia drsnú skutočnosť, že dievča kedysi znásilnili. Neprehliadnuteľná je atmosféra a animácia maďarskej snímky Superbia (r. Luca Toth), v ktorej sa autorka hrá s tradičným pohľadom na ženy a mužov: ženy vykresľuje ako divošky plné energie a moci, šantiace v divočine, kým mužov ako akýchsi jemnocitných usadlíkov. Stop-motion animáciou vystrihnutého papiera zaujala koprodukcia Južnej Kórey s USA vo filme Znamienko (Jeom, r. Kangmin Kim) o spojení otca so synom cez obrovské znamienko, ktorého sa mladší nositeľ márne snaží zbaviť. Vieme sa vôbec zbaviť „znamienok“ po rodičoch a je každé takéto dedičstvo nutne zlé? Úsmevy na tvári vyvolal švédsky bábkový film Mamy vo vytržení (Moms on Fire, r. Joanna Rytel), ktorý s nadsádzkou, no úprimne a v niektorých končinách aj odvážne hovorí o strastiach žien tesne pred pôrodom, keď sú muži nanič, túžby nenaplnené, deti otravné a bruchá jednoducho priveľké. Filmov, ktoré ponúkli zaujímavú formu i hlbšie zamyslenie nad tradíciami, bolo však viac. 

Večerníčky aj Krvavá pani

S tradíciou sa spájal aj blok legendárnych televíznych večerníčkov, ktoré neboli dostupné v online verzii. Doma sediaci diváci si však mohli vychutnať aspoň celovečerný film Viktora Kubala Krvavá pani, ktorý digitálne reštauroval Slovenský filmový ústav, v sprievode živej hudby. V ponuke boli aj ďalšie dva celovečerné filmy. Čilský klaustrofobický horor Dom vlkov (La casa lobo, r. Joaquín Cociña, Cristóbal León) kontextovo odkazuje na neslávne známy pracovný tábor nacistov v Čile a zaujal autorským prístupom objavujúcim materiály a techniky, ako aj hrou s detailom. Druhým celovečerným filmom bol slovenský dokument Felvidék – Horná zem (r. Vladislava Plančíková-Sarkány, 2014) o historických krivdách a rodinných tajomstvách po druhej svetovej vojne, ktorý neustále prichádza s nápaditými tematickými ilustráciami zobrazovaných situácií. Animovaný dokument je žáner, ktorý sa v posledných rokoch dostáva čoraz viac do popredia, a reflektoval to aj festival zaradením sekcie venovanej práve jemu. Iným typom „dokumentu“ bola zase sekcia Anička v rúšku, ktorá cez ruky animátorov zvečnila netradičnú dobu, v ktorej dnes žijeme.

Zabudnúť nemožno ani na súťažné sekcie. Držiteľom hlavnej ceny Anča Award za najlepší krátky animovaný film sa stal francúzsky Bodkovaný chlapec (Polka-Dot Boy) režisérky Sariny Nihei. Porota okrem zmyslu pre rytmus a schopnosti evokovať rozprávanie v rozprávaní ocenila, že „Bodkovaný chlapec môže mať toľko interpretácií, koľkokrát si ho človek pozrie“. Čestné uznanie za svieži technický prístup, ktorý sa len tak nevidí, získala polystyrénová animácia Sen (Kkum) juhokórejského režiséra Kangmina Kima. Domácu cenu Anča Award za najlepší slovenský animovaný film si odniesla študentka FAMU Eva Matejovičová za titul Azyl (Sanctuary). Na príbehu záchranárky a mikropríbehoch zachránených zvierat porota ocenila silný odkaz, podporený emóciou a humorom. Čestné uznanie udelili snímke Domov, sladký domov minuloročného víťaza Davida Štumpfa, ktorý sa s odstupom a humorom pozerá na časy pandémie. Celkovo sa samostatná súťažná kategória slovenských filmov tento rok zdala kvalitatívne nevyrovnaná a prekvapilo aj zaradenie snímok študentov stredných škôl či dokonca žiaka základnej školy, čo organizátori vysvetlili pandémiou a snahou podchytiť animátorov už v ranom veku.

Z ocenenia Anča Award za najlepší študentský animovaný krátky film sa tešil režisér ruského filmu Nahý(Naked) Kirill Chačaturov. Anča Award za najlepší animovaný videoklip ostala na Slovensku, získal ju Matej Mihályi za klip ku skladbe Osud Prezidenta Lourajdera. Ocenenie Anča Award za najlepší krátky animovaný film pre deti udelili malí diváci filmu Mňami hami… (Om Nom Nom…), ktorý vytvorili japonskí autori Minato Macuda, Haruna Ueno a Tomoko Taiga.

Dva festivaly naraz

„Príprava online festivalu bola veľkou výzvou, lebo takúto formu festivalu sme ešte nikdy nerobili a ani nie je na Slovensku veľmi zaužívaná. Nemali sme osvedčenú prax, o ktorú by sme sa vedeli oprieť. Keď sme začiatkom roka videli, že sa pandemická situácia nezlepšuje, zdalo sa nám to nevyhnutné. Vedeli sme, že musíme festival uskutočniť a pokračovať v tradícii,“ uviedla pre Film.sk riaditeľka festivalu Ivana Sujová. Výzvou bolo pustiť sa na neprebádanie územie, nájsť ideálnu platformu, ale aj spôsob, ako uchopiť festival. Náhle uvoľnenie opatrení nakoniec umožnilo pripraviť aj limitovanú verziu Fest Anča naživo s účasťou publika v Žiline, no malo to svoju cenu: „Ukázalo sa, že robíme vlastne dva festivaly naraz, čo bolo veľmi náročné nielen z hľadiska energie, ale aj čo sa týka samotných personálnych či finančných kapacít festivalu.“

Náročné posledné ročníky festivalu však priniesli aj poznanie, ako veľmi je pre Fest Anču dôležité plánovanie a flexibilita. „Forma festivalu je pre nás kľúčovou otázkou do budúcnosti, chceme využívať offline aj online, ale musíme sa pozrieť na to, kde má čo zmysel,“ priblížila Sujová a prezradila, že na budúci rok chystajú veľké študentské fórum zamerané na strednú a východnú Európu s veľa hosťami a bohatým programom. 

Zuzana Sotáková
foto: Fest Anča

28. Art Film Fest – stručný, ale výstižný

Záver tohtoročného Art Film Festu (23. – 27. júna) sa prekrýval s uzávierkou letného dvojčísla Film.sk, a tak sa až s odstupom času vraciame k tomuto filmovému podujatiu nespravodajským spôsobom. Medzičasom sa stalo všeličo. Niektoré filmy už vstúpili do riadnej distribúcie alebo majú určené termíny domácich distribučných premiér. A smutným postskriptom za festivalom bolo náhle úmrtie jeho dlhoročného prezidenta Milana Lasicu.

Keď Milan Lasica festival slávnostne otváral, bol stručný ako vždy. A „stručný“ bol aj samotný festival, ktorý trval vzhľadom na epidemickú situáciu len päť namiesto obvyklých deviatich dní. Inak sa nedalo – rozhodnutie o tom, že sa tohto roku na rozdiel od vlaňajška konať bude, padlo asi len dva mesiace pred jeho termínom, v čase, keď sa za normálnych okolností už uzatvára program. A skrátenie festivalu bolo nielen časové, ale aj programové. Súťaž krátkych filmov vypadla úplne, súťaž hraných filmov trochu zoštíhlela. A takmer všetky ostatné obvyklé programové sekcie sa „scvrkli“ do pestrej kolekcie nazvanej Panoráma. Napriek všetkému bolo rozhodnutie uskutočniť festival aj za týchto podmienok bezpochyby správne, lebo dvojnásobný výpadok by ho mohol už vážne ohroziť. Mali sme už v nedlhej histórii slovenských filmových festivalov taký, ktorý ohlásil ročnú prestávku a už nikdy sa v danej podobe neobnovil (Medzinárodný festival frankofónnych filmov); MFF Bratislava sa odmlčal už v roku pred covidom a o jeho prípadnom návrate niet ani chýru, ani slychu. A tých festivalov nemáme zasa toľko, aby sme mohli ďalší len tak pustiť k vode.

Počas piatich dní bežalo na AFF takmer všetko tak ako počas „normálneho“ festivalu: premietania, sprievodné podujatia, Hercova misia... Len skúsenejší návštevníci si všimli neúčasť zahraničných hostí, najmä tvorcov súťažných filmov, ktorí ich tu spravidla osobne uvádzajú (osobnú účasť nahradili videopozdravy) a po projekcii sa s nimi dá diskutovať – to tentoraz nebolo. Spomedzi hracích priestorov vypadlo kino Slovan na košickej Hlavnej ulici. V kinách sa sedelo s rúškami a šachovnicovo – len malá daň za to, že vôbec môžeme byť na festivale.

O výsledkoch súťaže už Film.sk informoval v letnom dvojčísle. Súťažná sekcia bola naozaj reprezentatívna – išlo napospol o filmy z vlaňajších Benátok, (neuskutočneného) Cannes a Sundance. Je fajn, že ich aspoň vo forme jednorazových premietaní môžeme vidieť aj na Slovensku. Na druhej strane to vzbudzuje otázku, či by festival ako Art Film Fest nemal mať ambíciu uviesť v súťaži aspoň dva-tri súťažné filmy bez „glejtu“ z významnejších festivalov, objaviť ich kvality tak akosi na vlastnú päsť. Patrilo by sa.

Sekcia Slovenská sezóna má v programe festivalu skôr doplnkový charakter, lebo veď slovenské filmy si môžeme pozrieť hocikedy v našom miestnom kine. Tento rok však nadobudla priam symbolický význam: slovenská kinematografia dala vedieť, že covidová pandémia ju nezastavila, k divákom sa konečne dostali aj filmy, ktorých premiéra sa pre opakované lockdowny v niektorých prípadoch aj viackrát odsúvala. Rovný tucet uvádzaných titulov môže byť zároveň aj námetom na zamyslenie, kde sú z tvorivého hľadiska hranice slovenského filmu, lebo napríklad snímky Krajina ve stínu či Ubal a zmizni sú napriek koprodukciám evidentne české. Ale vznikajú aj „blízke stretnutia tretieho druhu“: divácky vďační Králi videa sú prevažne slovenskou produkciou, no čerpajúcou výlučne z českého prostredia. The Sailor je produkčne slovenský, natočený v angličtine a svojím charakterom medzinárodný. A Věčný Jožo... (Ráž), populárny na Slovensku i v Česku, zaujal v česko-slovenskej koprodukcii českého režiséra Jana Gogolu ml. Koniec koncov, aj takéto mixy robia kinematografiu zaujímavou...

K pozitívam AFF patrí aj to, že to nepreháňa s distribučnými predpremiérami: ak nerátame slovenské tituly, boli iba štyri. Režijný debut nemeckého herca Daniela Brühla Sused a drámu pôvodom ukrajinského režiséra Vadima Perelmana Perzské lekcie má vo svojom portfóliu distribučná spoločnosť Film Europe, hravú francúzsku komédiu Prípitok (r. Laurent Tirard) a koprodukčnú drámu deviatich krajín Quo vadis, Aida? (r. Jasmila Žbanić) pripravuje do distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov.

Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Art Film Fest / Lukáš Klimek

Globálny apetít po animácii

Medzinárodný festival animovaného filmu v Annecy vo Francúzsku je nielen ukážkou toho najnovšieho z animovanej produkcie, ale aj jej oslavou. Dôvodov na oslavu bolo od 14. do 19. júna na 60. ročníku Annecy hneď niekoľko – odložené jubileum najvýznamnejšieho festivalu venovaného výhradne animovanému filmu, návrat k osobným stretnutiam a predovšetkým rastúci dopyt po animácii. 

Filmový festival v Annecy sa považuje za najdôležitejšiu udalosť v animovanom priemysle. Predstavuje nové talenty, predznamenáva trendy a vznikajú tam kľúčové obchodno-distribučné dohody. V tomto ohľade je festival aj barometrom súčasnej situácie v animovanom priemysle, ktorý v dôsledku rastúceho globálneho dopytu po animovanom obsahu aktuálne hlási zaneprázdnenosť štúdií. Na nej sa nemalou mierou podieľajú streamovacie platformy. 

Záujem je nielen o produkciu orientovanú na mladšie ročníky, ale aj o tú pre dospelé publikum. Chvály od začiatku roka sprevádzajú animovaný dokument Flugt (Utiecť) dánskeho režiséra Jonasa Pohera Rasmussena. Svetovú premiéru mal na americkom festivale Sundance, kde získal cenu v kategórii medzinárodných dokumentov. Životopisný film o afganskom utečencovi, ktorý si vybuduje nový život v Dánsku a vyrovnáva sa s vlastnou identitou a minulosťou zaujal aj v Annecy a okrem hlavnej ceny za celovečerný film si odniesol aj špeciálnu cenu za hudbu a cenu Gan Foundation na podporu distribúcie. Rasmussenov film predstavuje hybrid dokumentárneho a 2D animovaného filmu, takzvaný anidoc – dodáva univerzálnosť subjektívnej biografii so spoločenským a s politickým presahom. 

Medzi najočakávanejšie tituly v tohtoročnej súťaži sa zaradil aj celovečerný animovaný debut oceňovanej českej režisérky Michaely Pavlátovej Moje slnko Maad (slovenská premiéra 21. 10.). Film v česko-francúzsko-slovenskej koprodukcii je adaptáciou knihy novinárky Petry Procházkovej Frišta. Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami sleduje Češku Herru, jej manželstvo, ako aj emancipáciu v posttalibanskom Afganistane a na festivale získal Cenu poroty. 

Moje slnko Maad potvrdzuje, že po animovanom filme nie je iba globálny dopyt, ale v globálnom prostredí aj vzniká. Pavlátová viedla tím 30 animátorov a práce na snímke koordinovala medzi Prahou, Bratislavou a ostrovom Réunion. Podobne vznikal aj celovečerný debut maliarky a režisérky Florence Miailhe La traversée (Cez hranicu), na ktorom pracovali animátorky z Francúzska, Nemecka a Česka. V prvej celovečernej animovanej snímke, ktorá vznikla prácnou technikou maľby na sklo, sa Miailhe takisto venuje témam utečenectva a emigrácie, ktoré tento rok v Annecy rezonovali. Za príbeh dvoch súrodencov, ktorí unikajú pred prenasledovaním z východoeurópskej krajiny, si vyslúžila Zvláštne uznanie poroty. 

Z tvorby pre mladšie ročníky sa na festivale predstavil aj český animovaný bábkový film Myši patria do neba (slovenská premiéra 7. 10.), ktorý vznikol v koprodukcii s Francúzskom, Poľskom aj so Slovenskom. Režisérsky tím Denisy Grimmovej a Jana Bubeníčka adaptoval rovnomennú knižnú predlohu Ivy Procházkovej ako netradičnú existencialistickú road movie pre deti. Venuje sa témam smrti, predsudkov, tráum a priateľstva. V snímke Myši patria do neba sa kombinuje tradičná bábková animácia s digitálnymi efektmi a v Česku ide o najväčší projekt natočený technikou stop-motion.

Okrem hotových diel predstavili v Annecy aj pripravované animované filmy, medzi ktorými boli aj dva očakávané slovenské projekty. Celovečerné filmové pásmo režisérky a producentky Kataríny Kerekesovej Websterovci zložené z epizód rovnomenného animovaného seriálu o pavúčej rodine sa chystá na budúci rok a bude obsahovať šesť nových príbehov, v ktorých sa pavúčí svet stretne so svetom ľudí. Stretnutie dvoch svetov reflektuje aj forma, v ktorej sa spája 3D animácia s hraným filmom. 

Producent Peter Badač zo spoločnosti BFILM, ktorý sa koprodukčne podieľal na filme Moje slnko Maad, predstavil v Annecy potenciálnym distribútorom a vysielateľom aj svoj ďalší ambiciózny projekt, 3D animovanú dobrodružnú snímku Tvojazem (pôvodný názov Srdce Veže) v réžii Petra Budinského. Chlapec Riki v nej zachraňuje magický svet Tvojazem, ktorý chce ovládnuť stroj, a zároveň sa musí vyrovnať s rozvodom svojich rodičov v reálnom svete. Tvojazem sa zaraďuje medzi inovatívne domáce počiny; film vzniká v engine Unity, používanom predovšetkým na vývoj videohier. Budinského debut by sa tak mal stať jedným z prvých celovečerných filmov vytvorených takýmto spôsobom. Film bude mať navyše vlastnú mobilnú hru a vzniká aj jeho prequel pre virtuálnu realitu.

Martin Kudláč, filmový publicista
foto: BFILM

Film rozkročený medzi pravdou a lžou

Podobne ako vlani aj tento rok sa termín 23. Letného filmového festivalu 4 živly, ktorý sa konal od 4. do 8. augusta 2021 v Banskej Štiavnici, ukázal ako mimoriadne šťastný. Začiatkom augusta svietilo celé Slovensko na covidovom semafore pre kultúrne podujatia nazeleno: filmové projekcie i sprievodný program festivalu sa pri dodržaní hygienických opatrení mohli konať prakticky bez obmedzení aj v interiéri. Bola to veľká výhoda: počasie bolo totiž vrtkavejšie ako augustová incidencia nových prípadov infekcie.

Podľa vzoru minulého roka, keď bol témou 4 živlov Exit, zvolili organizátori aj tento rok hlavnú tému festivalu tak, aby korešpondovala s aktuálnou spoločenskou atmosférou v krajine. V ére hoaxov, konšpirácií, dezinformácií, skresľovania a dezinterpretácie faktov, ale aj odhaľovania nekalostí všetkého druhu sa téma Pravda a lož javí ako mimoriadne naliehavá. Zo spoločensko-edukačnej perspektívy sa jej zmocnil najmä sprievodný program: výstava v Potulnej galérii sa zamerala na kritické myslenie a rozlišovanie pravdy od lží, v podobnom duchu pokračovala prednáška Vladimíra Šnídla o životnom cykle hoaxov (a ďalšia o hoaxoch na internete pre deti a ich rodičov), tú doplnila diskusia o moci a pravde s filozofom Miroslavom Marcellim. Detský program 4 živlov ponúkal zase herecký workshop, kde si mladí účastníci mohli vyskúšať hru na autenticitu i na predstieranie, naučiť sa vyjadrovať emócie telom i preskakovať z nálady do nálady.

Hlavný program festivalu, teda hrané, dokumentárne aj animované filmy sa témy pravdy a lži zhostili pestrofarebne. Objavili sa tu slávne žánrové filmy s podfukármi, poctivcami i so všetkým možným medzi tým: festival uviedol skvelú noirovú Poistku smrti (1944) Billyho Wildera či ľahšiu a farebnú Šarádu (1963) Stanleyho Donena a nechýbali ani kultové filmy, ako Polanského neonoirová Čínska štvrť (1974) alebo Antonioniho Zväčšenina (1966), tematizujúca neschopnosť dopátrať sa pravdy a vyhodnotiť jedinú, fotografickú stopu. K zmäteniu a interpretačnému blúzneniu divákov viedol aj slovenský film francúzskeho spisovateľa a filmára Alaina Robba-Grilleta Muž, ktorý luže (1968). 

Hranice medzi fikciou a realitou umožňovali testovať a skúmať aj mockumenty. Tohtoročné 4 živly uviedli napríklad slávnych Ropákov (1988) Jana Svěráka i jednu z hudobno-dokumentárnych mystifikácií Petra Zelenku Visací zámek (1993). Na kontrafaktuálnom princípe zase staval ruský dokumentárny film Prví na Mesiaci (2005) Alexeja Fedorčenka, ktorý sa s použitím zdanlivo archívnych materiálov zamýšľal nad obdobím najtvrdšieho stalinizmu v ruských dejinách.

Politickej propagande, ale i dejinám, historickej pamäti a hľadaniu pravdy boli venované aj ďalšie dokumentárne filmy, napríklad slávny japonský film Kazua Haru Cisárova nahá armáda pochoduje ďalej(1987). V pásme krátkych slovenských dokumentov z archívu SFÚ Kino-pravda, kino-lož sa zase objavili filmy, ktoré sa ideologickým požiadavkám podriadili, ale aj také, ktoré dnes už pôsobia ako paródia, prípadne tie, čo si dovolili zdvihnúť iný hlas či ukázať pravdivejší obraz. Alebo aj také, v ktorých sa režisér – ako Jaroslav Pogran vo dvojici filmov Roľníci (1969) a Lazníci (1971) – najskôr odhodlal k úprimnej obžalobe režimu a potom bol donútený od nej uhnúť pokornou sebakritikou. Ako fikčný dokument doby dnes môže pôsobiť aj slávna politická satira Stanleyho Kubricka Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (1964).

Festival si však posvietil aj na politickú a spoločenskú súčasnosť. Uviedol portrét doneckej oblasti v hybridnej vojne (Donbas, r. Sergej Loznica, 2018), portrét poľskej cirkevnej honorácie (Klérus, r. Wojciech Smarzowski, 2018) alebo portrét súčasného putinovského Ruska poskladaný z youtubových videí (Stavebná jama, r. Andrej Griazev, 2020). 

Široký rozptyl žánrov, námetov i pohľadov na tému pravdy a lží dopĺňali intímnejšie ladené príbehy – napríklad katarzné Tajnosti a lži (1996) Mika Leigha, ale aj divácky širokospektrálny Psí ostrov (2018) Wesa Andersona, v ktorom sa takmer zázračne spojili prakticky všetky prvky a motívy hlavnej témy tohtoročných živlov: politika, propaganda, zahmlievanie faktov médiami, pátranie po skrytej alebo stratenej totožnosti a dokonca i hrozba pandemickej zoonózy.

Aktuálny ročník 4 živlov priniesol tradične obohacujúci zážitok nielen pre cinefilov, čo zo sentimentálnosti alebo z čistej lásky nepohrdnú ani filmami, ktoré už päťkrát videli, ale aj pre mladých a detských divákov, ktorí vidia staršie či netradične uchopené filmy prvýkrát, či pre laikov tešiacich sa na lektorské úvody pred projekciou a vlastne pre každého, kto sa rád na filmy pozerá zakaždým z novej perspektívy.

Mária Ferenčuhová