... spomeň si, ak si zabudol, / že v živote vždy všetko príde, / príde, príde / nečakane. 

                                                      (Milan Lasica, z textu piesne Godot nepríde)

Milan Lasica vynikal vo viacerých profesiách zároveň. Tvrdil, že pre všetky z nich bol dôležitý, ak nie prvoradý humor, ktorý sa dá aj vyrobiť, ale keď prirodzene vyplynie, má inú kvalitu. Mal talent aj „vyrobený“ humor podať tak prirodzene, akoby išlo o spontánny nápad, ktorý práve vyplynul. Vedel pomenovať veci, ktoré viseli vo vzduchu. Kornel Földvári nevidel v tvorbe Lasicu a Satinského iba paródiu: „... je to čosi, čo sa týka tých najpodstatnejších ľudských skúseností v nás. A je v tom aj veľký kus smútku, ‚toho‘ smútku, ktorý mení žartovanie na ozajstný humor.“

Keď Milan Lasica získal vlani Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre, vravel, že v oblasti filmu „veľkú brázdu nevyoral“. Vyše stovky filmových a televíznych úloh v jeho filmografii, množstvo televíznych vystúpení aj dlhoročné pôsobenie na poste prezidenta medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest hovoria niečo iné. Navyše, Lasicov zásadný vplyv na (česko)slovenskú kultúru nie je ohraničený len audiovíziou a presahuje aj do sfér, pri ktorých si mnohokrát ani neuvedomujeme, že s kultúrou súvisia. 

Na Slovensku Lasica nemohol po okupácii veľmi nakrúcať, po revolúcii zase nebolo čo. „Bol som smutný, že sa na Slovensku nenakrúcajú filmy. Samozrejme, príčiny som nepoznal hlbšie. Viem, že okolo Koliby, ateliérov sa diali rôzne divné úkazy,“ povedal vlani vo februári v rozhovore pre Film.sk. 

Rôzne divné úkazy sa po revolúcii diali aj okolo priestorov v centre Bratislavy, ktoré od polovice 70. rokov slúžili ako Filmový klub a boli pulzujúcim centrom domáceho filmového diania. Slovenskému filmovému ústavu sa v roku 2011 podarilo škrtnúť otáznik, ktorý nad priestormi visel, a v septembri pred desiatimi rokmi v nich obnoviť prevádzku a otvoriť Kino Lumière – kino Slovenského filmového ústavu, ktorému sa venujeme v téme čísla. 

Ani slovenský film už dávno nie je v kóme a čulo behá po svete. Na jeho celkovú kondíciu sa dá pozrieť aj kriticky, ale množstvo domácich premiér v poslednom období a niekoľko päťhviezdičkových recenzií v aktuálnom čísle Film.sk o nej vysielajú pozitívny signál. 

Akurát Koliba sa z kómy neprebrala. Filmová krajina v blízkosti európskych centier, vysoké hory striedajúce sa s takmer subtropickými oblasťami, zámky, mestá stredovekého charakteru, dobre uchovaná stará architektúra. „A k tomu moderné filmové štúdiá, moderná technika a kvalifikovaní filmoví odborníci,“ zaznamenal v prehľade zahraničnej reflexie slovenskej kinematografie Viliam Jablonický text, ktorý vyšiel v americkom Variety v roku 1970. Slovenskú filmovú krajinu zrejme trochu prikrášlil, no faktom je, že Slovensko v tom období dalo o sebe vedieť viacerými originálnymi dielami. Takým je napríklad film Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. „Podarilo sa mi dosiahnuť čosi, čo je celkom moje a nikomu sa nepodobá. Nie je to pýcha, je to spokojnosť,“ hodnotí svoju tvorbu v rozhovore čísla čoskoro čerstvý deväťdesiatnik. Po Drakovi však ani on nemohol nakrúcať a po revolúcii čakali Kolibu spomínané divné úkazy a skaza. Slovami Eduarda Grečnera: „Privatizácia Koliby bola kultúrnym zločinom, ktorý spáchal zakladateľ štátu. Bude jeho trvalou hanbou, ako ho sám nenapraví.“ 

Matúš Kvasnička, šéfredaktor