Fotografie Zuzany Mináčovej nájdeme na desiatkach filmových plagátov či obalov DVD, roky pôsobila ako fotografka v Slovenskom filme, je autorkou množstva portrétov domácich a zahraničných filmových osobností a jej meno sa spája aj s filmovými festivalmi, najmä s tým v Karlových Varoch. Zuzana Mináčová oslávi v septembri 90. narodeniny. Spoločný text pri tej príležitosti napísali jej bývalá kolegyňa z Koliby, fotografka Judita Csáderová a kurátorka fotografie Zuzana Lapitková. 

„Pracovitá, priateľská, úspešná,“ odpovedá jedna z dlhoročných spolupracovníčok z filmových ateliérov na otázku, ako by Zuzanu Mináčovú charakterizovala. Sama Mináčová dáva pri každej príležitosti najavo, že o žiadne tirády nestojí. Keď jej budeme k jubileu blahoželať, určite nás predbehne a bude zase prvá, kto vytiahne fotoaparát a začne fotografovať, tak ako naposledy, na otvorení svojej výstavy fotografií transparentov, hesiel a holubíc zo socialistického obdobia.

O mladosti fotografky so silným pozitívnym postojom k životu sa dozvedáme cez zábavné, veselé historky. Temné stránky – veď jej roky rozhrania medzi detstvom a dospievaním spadajú do času druhej svetovej vojny – zvyčajne nevyťahovala. Niekedy však presiakli na povrch, napríklad keď pri obede v menze vo Filmových ateliéroch na Kolibe vysvetľovala, prečo má tak rada varené zemiaky (ale aj to rozprávala s úsmevom). Až prednedávnom sme sa o jej zážitkoch z tej doby dozvedeli viac, hlavne z filmu, ktorý nakrútil o nej (a spolu s ňou) syn Maťo. Ako mnohé zo svojho života pri rozprávaní zľahčuje, tak aj spomína, čo u nej rozhodlo pri výbere školy a povolania. ŠUP-ka s fotografickým odborom, ktorú otvárali tak blízko jej bydliska, sa jej priam vnútila, aby tam študovala. Okrem toho vlastnila malý fotoaparát Kodak Box. 

Filmové plagáty vychádzajúce z fotosiek vytvorených aj v spolupráci s kolegami, množstvo zaujímavých portrétov našich aj zahraničných slávnych hercov, hviezd a hviezdičiek, ľudí okolo filmu, hudobníkov a ďalšie výtvarné fotografické diela, niektoré umiestnené v architektúre, dnes dokazujú, že vhodnejší odbor si vybrať nemohla. 

Keď počas brigády skúsila prácu pri filme, bolo rozhodnuté. Okrem odborných predmetov, ktoré jej dali základné znalosti fotografickej technológie, ju škola veľmi nezaujala a nepomohli ani slová pána riaditeľa o kráse študentských rokov. Aj keď ju trochu zarazilo, že tým akoby naznačoval nudu „dospeláckeho“ života, vrhla sa doň s odhodlaním. 

Podľa toho, ako s úsmevom, ba až so smiechom spomínajú na svoje detstvo jej synovia Ján a Matej, a podľa ich životných ciest zvládla aj nie najľahšiu úlohu mamy. Popritom sa stala vedúcou fotografického oddelenia Slovenskej filmovej tvorby. Starala sa o jeho chod a náležité držanie kroku s technologickým rozvojom. Bola tmelom a dušou kolektívu fotooddelenia. Usilovala sa nielen o vlastný odborný rast, ale podnecovala k nemu aj ostatných členov kolektívu. Keď sa niekedy vynorila otázka, či je fotografovanie „na pľaci“ tvorivou činnosťou, zaujímala nekompromisné stanovisko. A podľa neho aj hodnotila výsledky činnosti členov „svojho“ fotooddelenia. Vždy sa ich vedela zastať. Podmienky niekedy neboli ľahké, ale na obdobie práce v tomto kolektíve spomíname všetci veľmi pozitívne.

Hovorí sa, že veselosť je druh odvahy. Nielen jej odbornosť, voľba okamihu, vhodného svetla, ale aj spoločenská povaha, schopnosť upútať v krátkom časovom úseku pozornosť, nadviazať kontakt napriek jazykovým bariéram je to, čo Zuzanu Mináčovú roky viaže s fotografovaním na filmových festivaloch. Tieto danosti často prispievajú nielen k vzniku dobrých fotografií, ale aj k celkovej príjemnej atmosfére pre účastníkov a vďaka nim si vyslúžila uznanie a úctu aj kolektívu mladších kolegov fotografov.

Svojou výtvarnou fotografickou tvorbou patrí Zuzana Mináčová do generácie fotografov, pre ktorých je príznačná odvaha experimentovať a hľadať novátorské prístupy v médiu fotografie, ktoré dovtedy riešilo primárne otázku úprimnosti zachytenia skutočnosti. Presadila sa v 60. rokoch a do slovenskej fotografie uviedla prax prezentovania tvorby v cykloch. Fotografia bola pre ňu od začiatku prostriedkom na vyjadrenie prenesených významov a zachytenie vnútorného pocitu. Opakujúce sa motívy v jej dielach, ako strom, vajce či koňa, možno vnímať ako symboly s konkrétnym posolstvom. V neposlednom rade sú jej štylizované portréty herečiek prejavom veľmi citlivého prístupu k postihnutiu charizmy ženskej osobnosti. Okrem tejto časti diela sa Zuzana Mináčová rovnako zapíše do dejín fotografie a filmu ako filmová fotografka a oficiálna fotografka filmových festivalov, hlavne v Karlových Varoch. V tomto prostredí vytvorila rozsiahly archív významnej dokumentačnej hodnoty.

Judita Csáderová, Zuzana Lapitková
foto: archív SFÚ

Na Ivana Bukovčana zapôsobila kultúrna scéna medzivojnovej Prahy do tej miery, že sa začal venovať písaniu o filme. Postupne sa zdokonaľoval aj v písaní pre film a divadlo a nezriedka dal rovnakej látke podobu scenára i divadelnej hry. Jeden z najplodnejších a najuznávanejších scenáristov a dramatikov povojnovej generácie sa narodil v septembri pred sto rokmi. 

Po vojne sa vyštudovaný právnik venoval aj publicistike, pôsobil ako parlamentný spravodajca a šéfredaktor filiálky Národnej obrody v Prahe. Z pobytu vo viacerých krajinách vojnou zničenej Európy a z ciest s utečencami vydal prvú knihu reportáží Rozpačitý mier (1948). Neskôr k nej pribudla druhá s reportážami z Kuby Kuba bez brady (1963). O jeho talente svedčili už roky predtým tri prvé ceny zo súbehov námetov spoločnosti Nástup. Bukovčanovi sa zväčša darilo vyhýbať tomu, aby sa stal nástrojom propagandy. Útočisko našiel na poli skúmania ľudskej psychiky. Dejiny slovenskej kinematografie pripomínajú, že aj jeho písanie o filme sa v 40. rokoch vymykalo súdobému trendu. Ako jeden z mála hľadal vo filme umenie, nie súlad s propagandou. 

Krátko po nástupe do Československého štátneho filmu v roku 1948, v období, keď sa filmová scenáristika na Slovensku formovala, patril so spolužiakom z prešovského gymnázia Albertom Marenčinom a s niekoľkými ďalšími autormi k osobnostiam, ktoré patrili k jej profesionálnym prvolezcom. Svoje i cudzie námety, ktoré scenáristicky spracovával, podopieral Ivan Bukovčan kvalitnými dialógmi. 

Na začiatku jeho filmografie sú nenáročné, divácky úspešné komédie na vlastné či cudzie námety aj v spolupráci s ďalšími autormi – Čertova stena (r. Václav Wasserman, 1948), budovateľská Katka (r. Ján Kadár, 1949), Rodná zem (r. Karel Mach, 1953) aj Šťastie príde v nedeľu (r. Ján Lacko, 1958). Už v tomto období začal Bukovčan s námetom pracovať opakovane a pretvárať ho aj pre divadlo. Rodná zem sa stala východiskom pre divácky úspech veselohry Surovô drevo (1954), Čertova stena dostala prozaickú podobu ako Zimná rozprávka (1948) a predobrazom Diablovej nevesty (1957) bol prvý slovenský historický veľkofilm Posledná bosorka (1957). Jeho vznik poznačil Bukovčanov spor o povahu snímky s Paľom Bielikom, ktorý chcel scenár upraviť podľa svojich predstáv. Réžiu napokon prevzal Vladimír Bahna. S ním Bukovčan neskôr v pozícii dramaturga spolupracoval na sérii detektívok podľa scenára Jozefa A. Talla. 

Bukovčan sa vyprofiloval na zručného autora, navyše v 60. rokoch sa pre neho ukázalo ako šťastné spojenie s režisérom Stanislavom Barabášom. Spolu s Albertom Marenčinom napísal scenár k jeho celovečernému debutu Pieseň o sivom holubovi (1961), neskôr samostatne aj scenár ďalšej vojnovej snímky, ktorá takisto reviduje schematický pohľad na vojnu a namiesto kolektívneho hrdinu sa zameriava na individuálne charaktery a ich subjektívnu situáciu, Zvony pre bosých (1965). „Odkrývajú subtílne rozmery histórie, ktoré sa ako metaforický odraz krutosti vojny premietajú do intímneho mikrosveta hrdinov,“ napísala o Piesni o sivom holubovi, ocenenej na festivale v Benátkach, Jelena Paštéková a v Dejinách slovenskej kinematografie pripomína, že súčasťou Bukovčanovej voľnej vojnovej trilógie, ktorá vybočuje zo súdobých partizánskych schém, je aj Zbabelec (1961) v réžii Jiřího Weissa s Ladislavom Chudíkom v hlavnej úlohe. Pre Stanislava Barabáša, ktorý potom emigroval, napísal Bukovčan okrem dvoch najsilnejších príbehov vo svojej filmografii aj Tango pre medveďa (1967).

Na začiatku 70. rokov sa Bukovčan spolu s Martinom Hollým postaral o divácke hity desaťročia dobrodružnými tatranskými romancami Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), ku ktorým neskôr pribudla Stratená dolina (r. Martin Ťapák, 1976). Ešte predtým však vytvoril iný triptych, ktorý patrí k vrcholom jeho dramatickej tvorby. Jeho prvá časť Pštrosí večierok (1967) sa v réžii Júliusa Pántika dočkala aj televízneho spracovania. „Zvieraciu“ trilógiu uzatvára hra Zažeň vlka (1970) a jej prostrednou časťou je existenciálne ladená dráma Kým kohút nezaspieva. Na jej začiatku bol koncom 40. rokov námet Ľuda Zúbka. Podľa neho vznikol Bukovčanov nerealizovaný scenár a neskôr spomínaná hra. Ako televízny film ju spracoval Jozef Pálka (1972), ako film pre kiná Martin Ťapák (1986) a medzitým natočil svoju televíznu verziu v emigrácii v Nemecku Vojtěch Jasný (1978). 

Bolo by zaujímavé sledovať, ako by Ivan Bukovčan vkročil do novej éry po roku 1989. Zomrel však predčasne 25. mája 1975 vo veku 53 rokov.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ