Vladimír Godár

hudobný skladateľ

Asi to bol sám osud, že sa film stal zázračne rýchlo ťažiskovým umeleckým médiom. Možno to bolo vďaka jeho feminínnej či syntetickej povahe – rozprávanie príbehu dalo priestor aj ďalším umeleckým remeslám a vyžadovalo si rôzne typy umelcov. Rozprávači, herci, výtvarníci i muzikanti si tu našli svoje miesto a spolu sa podieľali na komplexnej umeleckej výpovedi.

Film vnímam už od svojich predškolských rokov a sám sa dnes čudujem, že sfilmované príbehy formovali moje postoje k svetu a neskôr sa podpísali aj na mojom umeleckom kréde. Keď sa spýtali gruzínskeho režiséra Georgija Daneliju, čo je na filme najpodstatnejšie, uvažoval a potom povedal: „Clivá túžba po dobre.“ Je to tá najlepšia definícia (nielen) filmového umenia. Keď hodnotím akýkoľvek artefakt, tak sa celkom iste vo mne ozve. 

Mal som katolícku výchovu, no môj svetonázor väčšmi sformovali hodiny strávené v kine než pri počúvaní kázní. Za základy svojej predstavy o morálke vďačím skôr Gabinovmu Jeanovi Valjeanovi zo sfilmovaných Hugových Bedárov (1958) a fundamentálne ma poznamenali aj vzťahy či konflikty Pierra Bricea (Winnetou), Lexa Barkera (Old Shatterhand), Joza Kovačevića (Veľký vlk) a Herberta Loma (Cornel) z Pokladu na Striebornom jazere (1962). Veľa pre mňa dôležitých filmov – napríklad Lesterov Ťažký deň (1964) s Beatles, Grečnerov titul Drak sa vracia (1968) – som videl spolu s mamou, ktorá bola taká nešťastná zo smrti Gérarda Philipa, že som svoje detské modlitby končieval prosbou „a oživ Gérarda Philipa“. 

Ak myslím na formujúcu silu filmu, musím tu priznať, že práve film mi pomohol zbaviť sa ničivej sily nenávisti, ktorá ovládla moje vedomie po 21. auguste 1968. Táto spaľujúca nenávisť postupne opadla a napokon zmizla, prestal som byť jej otrokom. Zmenu spôsobila nielen ruská hudba, ale najmä pôvodne nenávidená sovietska kinematografia – Ilienkov Biely vták s čiernym znamením (1971), ktorého som videl trikrát sám v kine a dodnes ho považujem za epochálne veľdielo, Tarkovského Andrej Rubľov (1966), Päť večerov (1979) Nikitu Michalkova, StrašidloRolana Bykova (1984), no najmä filmy Georgija Daneliju – spomeniem tu len tie naozaj geniálne: Jeden naviac (1965), Nesmúť (1969), Muž ako sa patrí (1977), Slzy padali (1986) a Kin-dza-dza (1986). 

Ako gesamtkunstwerk som neskôr vnímal nielen Leoneho a Morriconeho film Dobrý, zlý a škaredý (1966), Bressonov A čo ďalej, Baltazár (1966), ale aj Viscontiho a Jarrov Súmrak bohov (1969), Antonioniho Zabriskie Point (1970) s hudbou Pink Floydu, Felliniho a Rotov Amarcord (1973), Wajdovu a Kilarovu Zasľúbenú krajinu (1975) či Reggiov a Glassov film Koyaanisqatsi (1982).

Musím tu priznať aj to, že najväčšie zážitky z filmu mi sprostredkovali také tituly, ktoré naplno prezentovali zhovädilosť kapitalizmu (ktorý u nás voláme – neviem prečo – demokracia) – či už to bola Chaplinova Moderná doba (1936), Kurosawov Dodes’ka-den (1970), Pennov a Bergerov Malý veľký muž (1970), Ashbyho a Kosińského Bol som pri tom (1979), alebo Formanov a Doctorowov Ragtime (1981). Tieto diela neukazujú len kapitalistickú zhovädilosť, ale obsahujú aj už spomínanú „clivú túžbu po dobre“. 

A aby som bol aj trochu súčasnejší: v neskorších rokoch ma naplno zasiahla Tanečnica v tme Larsa von Triera (2000), Zviagincevov Leviatan (2014) i film Ťia Čang-kche Aj hory môžu odísť (2015). A trochu lokálnejší: od puberty som považoval Ivana Vyskočila (nar. 1929) za českého génia (to, že sa s filmom skrížil len marginálne, patrí k charakteristikám českej kultúry) a to isté si myslím aj o Ester Krumbachovej. A doma? Havettove a Šikulove Ľalie poľné (1972) som stihol vidieť ešte pred ich zákazom a stále pre mňa predstavujú tú najdôležitejšiu správu o Slovákoch v 20. storočí. A veľkú pokoru cítim voči Jurajovi Lehotskému a Marekovi Leščákovi, ktorým závidím ich Slepé lásky (2008).

Samozrejme, toto krédo je credo brevis.