Jussi Parikka: 
What is Media Archaeology? 
(Polity, Cambridge 2012, 205 strán) 

Jussi Parikka prináša vo svojej knihe úvod do archeológie médií a analyzuje metodológiu, ktorú možno v jej rámci použiť. Zároveň zasadzuje tento odbor do širšieho kontextu, tvoreného ďalšími trendmi z oblasti mediálnych štúdií, a odkazuje na interdisciplinárne prepojenia medzi umením, technológiou a médiami. Poukazuje pritom najmä na súčasnú kultúrnu situáciu, v ktorej široký záujem o všetko, čo je možné označiť pojmami „vintage“ alebo „retro“, definuje aj náš vzťah k médiám a prináša to renesanciu historických nosičov či starých počítačových hier, znovuzrodených nielen vo virtuálnom priestore, ale aj v rámci opätovne objavených spôsobov konzumácie mediálneho obsahu. Nové médiá totiž podľa Jussiho Parikku síce pomaly menia naše používateľské návyky, staré médiá nás však nikdy celkom neopustili.

Jussi Parikka: 
A Geology of Media  
(University of Minnesota Press, Minneapolis 2015, 206 strán) 

Ďalšia publikácia Jussiho Parikku je záverečnou časťou trilógie venovanej mediálnej ekológii. Parikka, ktorý vo svojom texte odkazuje na diela autorov, ako sú  Wolfgang Ernst, Friedrich Kittler, Siegfried Zielinski či Thomas Elsaesser, sa po knihách Digital Contagions(2007) a Insect Media(2010) zaoberá viac anorganickými objektmi, stále ho však zaujíma najmä vzťah prírody a technológie. Na to, aby sme boli schopní adekvátne porozumieť súčasnej kultúre médií, by sme sa podľa autora mali zamerať okrem iného aj na skutočnosti, ktoré predchádzali ich éru, ako aj na ich materiálnosť v geofyzikálnom zmysle slova. Zaujíma ho tak napríklad ťažba vzácnych kovov, často v oblastiach zmietaných vojnovými konfliktmi, ale aj likvidácia či recyklácia elektroodpadu a jej negatívne následky.

Monika Mikušová

Cenzúra v dobe bez cenzúry

V našom právnom systéme cenzúru nemáme. Ale ako potom nazvať všetky tie pokračujúce legalizované praktiky zasahovania do obsahu či šírenia diela? Cenzúra neostáva len ako nadnesene užívaný pojmový relikt. Funguje bez nadsádzky, má svoje páky akoby všade a stále, rôzne doby, systémy a mocenské štruktúry si ju len prispôsobujú. Martin Palúch v knihe Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989rekapituluje podoby zásahov do existencie dokumentárnych filmov vyrobených na Slovensku po revolúcii.

Po ére participácie komunistickej štátnej cenzúry na represívnom dohľade nad pravdou sa v demokratickom systéme „ochranné“ praktiky nevytratili, len sa diferencovali ich východiská a ciele, povaha a dosah reštrikcií. Tvorivý priestor ovládla kontradikcia dvoch základných ľudských práv – práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti.

Prvá slovenská publikácia o cenzúre tohto obdobia vychádza z autorovej predchádzajúcej monografie Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989, v ktorej svoj teoretický a historický výskum zameral na autorské stratégie. V danej problematike odborne udomácnený Martin Palúch opätovne potvrdzuje svoju precíznosť, dôkladnosť pri bádaní a spracovaní materiálov k téme. Svoje tvrdenia opiera o medializované fakty, rozhovory a polemické interakcie tvorcov. Najmä v početných poznámkach hojne cituje spomienky režisérov, práce svojich kolegov, spravodajské príspevky a ďalšie zdroje.

Úvodné obzretie sa za pôsobením cenzúrnych orgánov a ich mechanizmov v cenzúre filmu riadenej štátom v rokoch 1918 až 1990 je dôležitým podložím analyticky konštruovaného, uceleného a prehľadného systému typov a prejavov cenzúrnych praktík v oblasti nášho dokumentárneho filmu uplynulého štvrťstoročia. Pôsobenie politickej cenzúry v 90. rokoch 20. storočia dokladá aj odstavený Šteckov film z roku 1990Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang. O náboženskú cenzúru po roku 2000 zakopol Hudecov film z roku 2004 Miluj blížneho svojho. Až ku kriminalizácii priviedol investigatívny autorský dokument ako cenzorsky najproblematickejší žáner tvrdošijnú Zuzanu Piussi. Škrt vzniknutým filmom neraz spôsobili ich nespokojní protagonisti, terminologicky označovaní ako sociálni herci – príkladom je Remov film Cooltúraz roku 2016. Podobu korporátnej cenzúry okúsil Dušan Hanák pri filme Papierové hlavy (1995). V osobitných kapitolách sa autor zaoberá aj napätím medzi dokumentaristami a vedením STV po roku 1998, kontroverzným ohlasom strihových dokumentov Povstanie. Slovensko 1939 – 1945(r. V. Štric, 2014) a Garda(r. I. Ostrochovský, 2015) a autocenzúrou, teda preventívnymi samoregulačnými autorskými zásahmi do filmu.

Skúmaným prostredím, nie obsahom, sa z celku knihy vymyká komparatívne uplatnená kapitola o tom, ako sa dokumentárnej filmovej tvorby dotýkajú regulačné mechanizmy v USA. Tam je podobne ako u nás deklarovaná neprípustnosť cenzúry, ale inú skutočnosť odrážajú spory filmového priemyslu s ideologicky orientovanými občianskymi zoskupeniami a podliehanie tvorcov vplyvnej anonymnej ratingovej komisii CARA s jej rodičovskou prizmou.

Publikácia problematiku nevyčerpáva. Neobsahuje napríklad zmienku o dokumente V tieni kráľa Svätopluka(r. J. Julény, 2012), ktorý bol „utajene“, lebo zo strany RTVS zrejme len zmluvne povinne a bez akéhokoľvek avíza uvedený jediný raz v polnočnom čase, nezmieňuje sa ani o medializovanej kauze zastaveného dokumentu Zasľúbená zem, prosím, vystupovať(r. M. Jelok, 2012). Niektorým filmom (napr. Kauza Cervanová) by pristal širší priestor, aj keď ho už našli v predchádzajúcej autorovej knihe. Problematicky vyznievajú komentovania tematicky inovatívnych, ale faktograficky manipulatívne pôsobiacich diel, ktoré dostali verejnoprávnu produkčnú a distribučnú platformu a ktoré súvisia s témou vojnového slovenského štátu, dlhodobo nesúcou výrazné a zásadné postojové rozpory. Diskutabilné tvrdenia sú aj v súhlasne uvádzaných citátoch z publikovanej reflexie k negatívnym ohlasom týchto filmov.

Autorské dokumentárne filmy prenikajú k spoločenským fenoménom, formujú hodnotovú orientáciu a spoločenské vedomie. Preto keď ich láme moc cenzúry, počuť to. Martin Palúch zostavil z ozvien tohto lámania podnetnú filmologickú, historickú aj spoločenskú sondu.

Martin Palúch: Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989

(Občianske združenie Vlna/Drewo a srd, Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, Bratislava, 2017, 168 strán)

Peter Ulman (filmový publicista)