Svetlo a tieň. Otec a syn

Zachytili sme ich na sklonku výrobného plánu, ktorý ich po Nemecku a Orave zaviedol aj do Bratislavy. Filmový štáb pripravovanej drámy Marka Škopa Nech je svetlo sa v marci rozložil v ateliéroch RTVS, kde sme sa boli pozrieť.

Bohato dekorované vežičky zámku Hohenschwangau, ktorý sa vypína nad priezračným jazerom v obklopení Álp. Romantické sídlo niekdajšieho bavorského kráľa z 19. storočia a pod ním stavba, na ktorej po boku nemeckých robotníkov a arabských pomocníkov pracuje Milan. Tesár z Oravy. Otec troch detí. Človek milión, ktorý tak ako drvivá väčšina Slovákov pláva s prúdom. Až kým ho tvrdo nezasiahne život tam, kde by to nečakal. „Film začíname na stavbe, kde sa náš hlavný hrdina s ostatnými robotníkmi pozerá počas Štedrého večera na romantický zámok. Náš film sa začína trochu ako rozprávka, no tá sa dosť skoro zvrtne na dusnú rodinnú drámu,“ uvádza nás do príbehu svojho druhého hraného celovečerného filmu režisér a scenárista Marko Škop. Štyridsaťročný Milan chodí pracovať do Nemecka, aby zabezpečil svoju rodinu. Myslí si, že robí pre nich to najlepšie. Ale táto predstava sa mu začne rúcať, keď sa jeho najstarší, šestnásťročný syn Adam zapletie do šikany a smrti spolužiaka. „Milan začne zisťovať pravdu o tom, čo sa stalo. Dozvedá sa, že jeho syn je členom mládežníckej skupiny, ktorá je indoktrinovaná aj národoveckým hejslováctvom. Popritom zisťuje aj pravdu o sebe samom: že to, čo chcel robiť pre rodinu s tými najlepšími úmyslami, má aj svoju temnú stránku a že jeho neprítomnosť doma pri rodine sa prejavila, že tam chýbal,“ pokračuje Škop. 

Je ráno a my sedíme v ateliéroch RTVS, kde sa pripravuje natáčanie jednej z posledných scén. Odohrávať sa bude na policajnej stanici. V nej sa oproti sebe stretnú Adam (František Beleš), Milan (Milan Ondrík) a jeho manželka (Zuzana Konečná) s vyšetrovateľom (Marek Geišberg). „V centre príbehu je rodina s veľkým problémom, s ktorým sa musí vyrovnať. Téma nacionalizmu či extrémistických mládežníckych skupín je v druhom pláne. Tvorí ďalšiu tematickú vrstvu, no v jadre je to psychologická dráma o rodinných zlyhaniach a starostiach,“ odpovedá Škop na otázku o motívoch, ktoré bude príbeh rozvíjať. „Andrej Zviagincev pomenoval svoj posledný film silným a výstižným názvom Neľubov – Neláska (v slovenskej distribúcii bol pod názvom Bez lásky – pozn. red.). Aj náš hlavný hrdina Milan mal veľmi chladnú výchovu, no on sa snaží byť iný. Chce svojim deťom dať to, čo sám nikdy nedostal, len to nerobí dobrým spôsobom.“ Milan, ktorý sa ako väčšina vymedzoval voči cudziemu a zapadal do xenofóbnej masy, sa odrazu začne stávať vo svojom spoločenstve iným a tým aj nebezpečným. Marko Škop sa inšpiroval jedným prípadom takejto šikany, ktorá sa stala v Bosne, ale najmä príbehmi slovenských gastarbeiterov. „Robil som si rešerše u nás na Orave a v Nemecku, ako títo muži žijú a premýšľajú. Snažil som sa vychytať množstvo mikrodetailov, aby bol ten film uveriteľný v zobrazovaní bežného života. Aby v tom Slováci, ktorí takto pracujú v zahraničí, našli priestor na konfrontáciu, ale aj na prirodzené stotožnenie sa. Do písania scenára vždy vstupujem s konceptom, s niečím, čo by som chcel, a je pre mňa dôležité ofarbiť to reálnymi odtieňmi,“ hovorí Škop. Tvorcovia už majú za sebou nakrúcanie v Nemecku aj v oravskej obci Krušetnica a v okolí Oravskej Lesnej, kde sa vybrali pre povestné záľahy snehu. Táto zima im však nepriala a dva týždne boli „na suchu“, čomu museli prispôsobovať plán nakrúcania. V Bratislave vznikali interiéry a na najbližšie obdobie sú naplánované ešte nejaké dokrútky.

Kým vonku dážď vytrvalo bičuje chodníky, dnu si cestu do „policajnej stanice“ preráža intenzívne svetlo. To bude hrať vo filme, ako prezrádza už jeho názov, dôležitú štylistickú úlohu. „Rozhodli sme sa pracovať s veľmi výrazným kontrastom, so svetlom a tieňom, pretože pred naším hlavným hrdinom sú veci, ktoré sú v tme. Jeho syn sa mu často javí ako tieň, rád by sa ho dotkol, chytil ho, ale preteká mu cez prsty. Sú tam teda tmavé kúty, do ktorých sa dostávajú záblesky spoznania, uvedomenia – lúče svetla,“ vysvetľuje Škop, zatiaľ čo štáb smeruje silné svetlo na stenu vyskladanú z obdĺžnikových sklenených panelov. „Máme tu situáciu, v ktorej sa hráme s tieňom. Rodina vypovedá vo vyšetrovacej miestnosti, pozadím prejde tieň a až potom sa otvoria dvere. Tieň nám vytvorí malé napätie. Snažíme sa vo filme vytvárať také atmosféry, ktoré by mali podporovať buď tenziu, alebo uvoľnenie. Exteriéry nám robili veľké problémy, lebo sme nemali toľko slnečných dní, koľko by sme potrebovali. Niektoré budeme ešte pretáčať,“ objasňuje kameraman Ján Meliš, ešte než si vezme kameru a upriami ju na tvár Milana Ondríka. Ten dostal po hlavnej mužskej úlohe v Škopovom filme Eva Nová opäť režisérovu dôveru. „Keď ja už padám na hubu, Milan je stále tu a stále z neho srší osobná sila, prichádza s podnetmi, rozmýšľa nad tým, záleží mu na tom. Je to bojovník a úžasný herec, som presvedčený, že tie nároky, ktoré na neho kladie ,character driven‘ dráma, dokáže utiahnuť zo všetkých stránok,“ komentuje režisér spoluprácu s Ondríkom, ktorý zase tvrdí: „Keď som dostal prvú verziu scenára, moje telo na ňu zareagovalo emocionálne. Vedel som si predstaviť, že to bude veľmi sústredená a citlivá spolupráca, a taká vlastne aj bola.“ Pre herca je výrazná tak rovina rodiny a jej problémov, ako aj rovina vznikajúceho extrémizmu, aktuálneho pre Slovensko i celú Európu. „Preto sa mi páči to prepojenie, že Milan chodí pracovať do Nemecka. Keď som si čítal scenár, nadchlo ma, že je to o súčasnosti a že to vie vypovedať aj o dobe, ktorú nechceme znovu zažiť,“ zamýšľa sa Ondrík, ktorému robil partnera na pľaci mladý študent konzervatória František Beleš. Aj toho sme našli v maskérni, kde mu práve vytvárali monokel pod okom. „Podľa mňa film mladým ľuďom povie, že nie všetko musí byť také, ako sa zdá.“ Škop na Belešovi oceňuje, že je na svoj vek zrelý a on sa tak môže hrať s detailmi. „Predstaviteľa Adama sme hľadali asi pol roka na kastingoch, predovšetkým na Orave. Keby som obsadil naturščika, bol by v prejave oveľa hrubší. Určite by to bolo zaujímavé, v autorskej estetike dokonca výraznejšie a originálnejšie, ale prišiel by som o mikroprácu s hereckým výrazom. A to by som nechcel, lebo takto máme možnosť hrať sa s vlásočnicami,“ ozrejmuje režisér. Vo filme sa predstaví aj Zuzana Konečná ako Adamova mama, Anikó Vargová a Csongor Kassai ako rodičia šikanovaného chlapca, ktorý spácha samovraždu, či Ľubomír Paulovič, ktorý stvárňuje Milanovho otca. 

Film Nech je svetlo, ktorý produkuje spoločnosť Artileria v spolupráci s RTVS a českou spoločnosťou Negativ, by mal mať premiéru na budúci rok. 

Zuzana Sotáková
foto: Miro Nôta