Vo Viedni rezonovali slovenské filmy (a filmy o Slovensku)

Na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale LET’S CEE vo Viedni (13. – 22. 4.), ktorý sa zameriava na kinematografiu strednej a východnej Európy, Slovensko so svojou filmovou ponukou rozhodne nezaostávalo za ostatnými krajinami. A snímka so slovenskou tematikou si napokon odniesla cenu.

Najvyššie ambície spomedzi hraných filmov mal zrejme Masaryk. Hoci sa neodohráva na Slovensku, rozpráva príbeh Československa, ktoré speje k okupácii nacistickým Nemeckom. Film sa sústreďuje na osobnosť Jana Masaryka a na jeho snahu získať na svoju stranu spojencov. Pre diváka z iného prostredia je to zaujímavá historická výpoveď o udalostiach v Československu roku 1938.

Čiara je dráma/komédia o skupine pašerákov cigariet v slovensko-ukrajinskom pohraničí, odohrávajúca sa krátko pred vstupom Slovenska do Schengenu. Problémom tohto filmu je, že režisér Peter Bebjak sa nevie rozhodnúť, aký príbeh chce vlastne rozprávať. V jednej chvíli jeho dielo v hollywoodskom štýle pripomína grotesku plnú hlupákov a smiechu, v ďalšej ľudia zomierajú ako muchy, sú v ňom temné zvraty a znenazdajky sa objavuje aj vedľajší príbeh o afganskom imigrantovi, ktorý sa snaží v dodávke prekročiť hranicu.

Baba z ľadu je slovenská len vzhľadom na koproducenta a herečku v hlavnej úlohe (Zuzana Kronerová). Film sa odohráva v Prahe a je to také srdečné blahoprianie staršej žene za vymanenie zo submisívnej úlohy starej mamy, zahriaknutie jej požadovačných detí a objavenie nových koníčkov i lásky. Film zároveň odvážne zobrazuje sex medzi starými ľuďmi, čo je pre mnohé krajiny ešte stále tabu.

Špina je celovečerný hraný debut slovenskej filmárky Terezy Nvotovej, a to veľmi vážny debut. Rozpráva príbeh pätnásťročnej Leny, ktorú znásilní jej učiteľ matematiky a ktorú pošlú na psychiatrickú kliniku, keď sa pokúsi o samovraždu. Nvotová si zvolila za východisko postavu na mentálne ubíjajúcej psychiatrickej klinike a dodala tomu niečo jedinečné, čo udržiava záujem diváka. Ukazuje, že k znásilneniam nedochádza iba v temných zákutiach a že obete sa môžu s takýmto činom vyrovnať akýmkoľvek spôsobom, ktorý považujú za vyhovujúci.

Piata loď je jediný detský film z celého festivalového súboru. Vychádza z rovnomennej knihy Moniky Kompaníkovej, no nie je jej úplne vernou adaptáciou. A zápasí s podobnými problémami ako Čiara. Iveta Grófová do snímky neprestáva vkladať ťaživé dospelácke motívy, ktoré nie sú v súlade s radostným a rojčivým detským prístupom, o ktorý sa snaží predovšetkým.

Posledné dva slovenské filmy na festivale boli dokumentárne. Okupácia 1968 je o vpáde ruských, maďarských, nemeckých, poľských a bulharských vojsk do Československa po pražskej jari. Film spája piatich režisérov a každý z nich zobrazuje vo svojom vlastnom segmente veteránov okupácie z uvedených krajín. Na tomto projekte je čarovný tón, ktorý sa líši od príbehu k príbehu. Slovensko je zobrazené v maďarskom príspevku, ktorý hovorí o vojakoch okupujúcich pokojné pohraničie s maďarskou menšinou.

Najznepokojivejším filmom bol neľútostný projekt Jana Geberta Až přijde válka, ktorýsi odniesol cenu za najlepší celovečerný dokument. Ukazuje, ako v modernej spoločnosti vznikajú nacionalistické, fašistické skupiny. Česko-chorvátsky film sa sústreďuje na pravicových Slovenských brancov. Obraz ich vodcu, ktorý buduje svoju polovojenskú organizáciu pri neveľkom odpore zo strany obyvateľov či inštitúcií, je alarmujúci. Povstáva autokrat.

Susanne Gottlieb (rakúska filmová publicistka)