MÁJOVÉ ŠPECIALITY V SLOVENSKÝCH KINÁCH

Zážitkom je autenticita výpovede

Vybrať tipy z Filmotéky Kina Lumière v mesiaci, v ktorom dominuje rozsiahla prehliadka Storočnica Jána Kadára, je trochu obmedzujúce, no len kým si človek neuvedomí, čo všetko môže táto retrospektíva priniesť.

Ján Kadár nebol len jediný slovenský režisér s cenou americkej filmovej akadémie Oscar, ktorú ako prvú v histórii československej kinematografie získali spoločne s Elmarom Klosom za film Obchod na korze (1965). Kadár bol spolu s Klosom ukážkou schopnosti pracovať napriek mnohým nezrovnalostiam v zohratom tandeme. Ocenenie, ktoré za Obchod na korze, aktuálny aj dnes, získali, bolo vyústením ich takmer dvadsaťročnej spolupráce, počas ktorej vytvorili osem filmov. Na prehliadke sa premietne celkovo pätnásť filmov a o Kadárovej tvorbe sa dozvieme viac aj vďaka diskusii s Elmarom Klosom ml. a prednáške Marie Valtrovej.

Môj osobnejší výber smeruje k dvom filmom. Cléo od piatej do siedmej (1962) francúzskej režisérky Agnès Varda je spojením viacerých faktorov, ktoré mi vedia umocniť zážitok. Pri filme je pre mňa primárna autenticita výpovede v súhre s formálnym výrazom. Veristicky nakrútený výsek zo života mladej rozmarnej speváčky Cléo, ktorá počas filmu prejde z hranej pózy k vnútornému stotožneniu sa samej so sebou, je dôverným zachytením pocitov. Nie pre filmový čas takmer totožný s reálnym, no vďaka rezignácii na príbeh, observačnej kamere a zobrazeniu reálnych prostredí s dôrazom na kontrast alebo súlad s hrdinkiným prežívaním. Mám slabosť na výrazné režisérky, zvlášť keď obnažia hrdinku až na kosť. V tomto kontexte som si pri opätovnom pozeraní filmu Agnès Varda uvedomila paralelu s filmom Vnútorné slnko (2017) režisérky Claire Denis, ktorej tápajúca Isabelle je v niečom podobná Cléo. Aj keď vo svojom intímnom svete ostáva viac hľadajúca než nachádzajúca, obe spája vnútorný pocit prázdnoty či úzkosti, z ktorého cestu dokáže nájsť jedine každá sama.

Filmová adaptácia Vančurovho románu Marketa Lazarová (1967) od Františka Vláčila je fenomenálne dielo. Táto nadčasová poéma je pre mňa príkladom, ako film dokáže obsiahnuť všetky umenia. Je dokonalou súhrou výtvarného, hudobného a literárneho. Každý jeden záber má sám osebe výpovednú hodnotu a takú premyslenú kompozíciu, že by som si ho dokázala zavesiť ako obraz na stenu. Vláčilov film je aj filozofickým textom, ktorý rozpráva v existenciálnych kategóriách dobra a zla, viny a trestu, života a smrti. Je úvahou o osudovosti a pominuteľnosti človeka a táto otázka je večná a týka sa každého.

odporúča filmová publicistka Simona Nôtová