Slobodná matka a dedina na východe

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímku režiséra Štefana Uhra Pásla kone na betóne (1982), ktorú v máji uvedie TV Markíza.

Štefan Uher stál za dôležitými filmami tunajšej kinematografie, čo sa týka v prvom rade 60. rokov a jeho Slnka v sieti, Organu či Panny zázračnice. Vo svojej neskoršej snímke Pásla kone na betóne, ktorá sa stretla s veľkým diváckym ohlasom,zobrazil jedinečnosť východoslovenského regiónu. Film vznikol (aj vďaka impulzu od Uhrovho mladšieho kolegu Fera Feniča) na motívy rovnomennej poviedkovej knihy Milky Zimkovej, ktorá sa stala spolu s režisérom aj autorkou scenára a zároveň si v snímke zahrala hlavnú úlohu. 

Zimková a Uher rozprávajú tragikomický príbeh Johany, ktorá vychováva svoju jedinú dcéru Pavlínku ako slobodná matka a ešte k tomu na dedine. Johaninou najväčšou starosťou je, aby sa dcére nestalo to, čo kedysi jej. Avšak napriek matkiným snahám sa Pavlínke „podarí“otehotnieť. Johana sa tak ocitá v novej úlohe –za každú cenu musí nájsť dcére manžela a zachrániť česť rodiny.

Milka Zimková v rozhovore pre denník Smev roku 2016 povedala, že za tento filmju východniari, jej krajania, doslova znenávideli. „Bála som sa otvoriť obálky s pečiatkou Prešova či iného mesta z východu. Toľko nadávok... Preniesla som sa cez to, aj keď to bolelo. Všetci si mysleli, že si robím žarty z vlastných ľudí. Ako by som mohla? Veď som jedna z nich! Som dievča z východu, nemôžem písať o žene z bratislavského paneláka.“ Napriek uvedenému platí, že film Pásla kone na betóne patrí dodnes k najobľúbenejším domácim titulom. (V roku 1995 vzniklo jeho voľné pokračovanie s názvom ...kone na betónev réžii Stanislava Párnického.)

Dobové kritiky chvália najmä hĺbku príbehovej štruktúry. V periodiku Scénaz roku 1983 recenzent píše: „Lenže Uher netočí morality, a tak ľudskádobrota nie je samospasiteľná. Neobracia sa síce paradoxne proti človeku, ale tvorca si je až príliš dobre vedomý protikladnosti sveta, v ktorom žije.“

Za kamerou stál pravidelný Uhrov spolupracovník Stanislav Szomolányi. „Film nemá klasickú dramatickú stavbu. Oblúk rozprávania sa vyklenie nenápadne, z toku drobných a zdanlivo bezvýznamných epizód, ktoré kamera Stanislava Szomolányiho zachytáva s takmer dokumentárnou bezprostrednosťou. Tvorcovia v nich neprispôsobujú život k obrazu svojmu, ale zachytávajú ho taký, aký je,“píše Jana Krejchová v časopise Film a divadloz roku 1983. Kvalitnú prácu odviedli aj ďalší členovia tvorivého tímu – hudobný skladateľ Svetozár Štúr, strihač Maximilián Remeň či zvukár Milan K. Némethy. 

Viac ako dvadsať rokov po premiére filmu cituje Milku Zimkovú denník Sme v článku Johana je zrkadlom tejto doby. Predstaviteľka Johany v ňom tvrdí,  že problém emancipácie si ženy nevymysleli ani neprišiel náhodou. Prišiel vraj zákonite s materiálno-technologickým pokrokom. A podľa nej už ženy stoja pred novou výzvou: vystupovať šarmantne aj vtedy, keď by sa najradšej postavili proti partnerovi ako chlap proti chlapovi. 

Aspekt ťažkej životnej situácie hrdinky v sociálnom kontexte daného prostredia zobrazil Uher vierohodne, podobne ako odhodlanosť ženy urobiť všetko pre to, aby sa predišlo ďalším útrapám. Do filmu sa navyše dostal humor, ktorý nepôsobil toporne, a obsahuje i poeticky ladené scény. Dnes ho môžeme chápať aj ako istú poctu ženskej emancipácii, no predovšetkým je to pôsobivý príbeh o silnom a jedinečnom pute medzi matkou a dcérou. 

Pásla kone na betóne (r. Štefan Uher, 1982)       TV Markíza, 8. 5. 2018

Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš