Peter Michalovič

filozof a estetik         

Naša doba je posadnutá novinkami. Veľké filmové štúdio už rok dopredu ohlasuje premiéru nového filmu, na tlačovej konferencii sa oznamuje začiatok koncertného turné významnej hudobnej skupiny alebo vydanie jej nového albumu, kritici sa dohadujú, aký bude nový román svetoznámeho spisovateľa a z veľkej výstavy klasika výtvarného umenia sa stáva doslova turistická atrakcia. Masívne mediálne kampane pracujú naozaj na plné obrátky a človek nemá šancu ubrániť sa ich prítomnosti v súkromí a vo verejnom priestore. 

Z toho, čo bolo povedané, by mohlo vyplynúť, že mi masívne mediálne kampane lezú na nervy. Lezú, avšak napriek tomu ich považujem za užitočné, pretože mi uľahčujú život. Už nemusím hodiny hľadať na webe, kedy a kde sa bude konať koncert obľúbenej skupiny, kedy sa do kín dostane už pred rokom avizovaný film alebo odkedy bude v kníhkupectvách v predaji kniha uznávaného spisovateľa. Ak by mediálne kampane plnili iba túto funkciu, všetko by bolo v najlepšom poriadku. Lenže ony plnia ešte inú, nezamýšľanú funkciu. Je pravda, že vďaka týmto kampaniam poznajú diváci, poslucháči a čitatelia mená významných osobností umenia a názvy niektorých diel. Je pravda aj to, že mnohí sú ochotní venovať časť voľného času na kino, divadlo, galériu, koncert alebo knihu. Pre tých sú tieto kampane dôležitým zdrojom informácií a dobrým navigačným systémom. Je však pravda aj to, že hlad mnohých ľudí po umení do veľkej miery zasýtia tieto kampane. Na spoločenskú akceptáciu v určitých kruhoch stačí vedieť, kto je ten či onen umelec, aký druh umenia tvorí, aké sú jeho najznámejšie diela, a všetko je v najlepšom poriadku. V poriadku však nie je to, že dotyčný tieto diela nevidel, nečítal alebo nepočul. Recepciu umenia nemôže nahradiť informácia o diele. 

Ďalšou negatívnou stránkou horúčkovitého presadzovania noviniek je to, že niektoré diela si vyžadujú opakovanú recepciu, ktorú nerobíme. Som hlboko presvedčený, že existujú umelecké diela, ku ktorým sa treba vracať. Každá opakovaná recepcia totiž uvádza do chodu sily sémantického zvetrávania a sémantickej aktualizácie. Tie sa spoločným úsilím podieľajú na novom význame diela, a tak praktickým významom potvrdzujú platnosť tézy o tom, že umelecké dielo nemá význam, ale jeho význam sa neustále deje, mení sa tak, ako sa meníme my. Samozrejme, to platí len pre tých, ktorí sa chcú meniť. Kto sa nechce meniť, ten umenie nepotrebuje vôbec.