JURAJ HERZ 

4. 9. 1934 – 8. 4. 2018

Vo veku 83 rokov zomrel Juraj Herz, jeden z mála československých žánrových režisérov. Do filmov šikovne vnášal prvky trileru a hororu. Morbídne groteskný a expresionistický Spalovač mrtvol (1968),sonda do rozpadajúcej sa mysle syfilitika Petrolejové lampy (1971) či temná a farbami hýriaca Morgiana (1972) sú diela, ktoré inšpirovali generácie nielen tunajších filmárov.

Mal som deväť rokov a v televízii v nočnom programe vysielali Upíra z Feratu (1981). O upíroch som už vtedy vedel svoje, mal som prečítaný Stokerov román Drakula. Bál som sa chodiť do pivnice. Navonok som machroval a považoval sa za vampirológa, no spával som pri zažatom svetle. Upír z Feratu?Superšportové auto, ktoré jazdí na ľudskú krv? To som musel vidieť! Aj som to potajme videl. A potom som sa bál chodiť už aj do garáže. 

Kežmarský rodák Juraj Herz študoval fotografiu na Vyššej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Chcel pokračovať štúdiom herectva, no neprijali ho. Nastúpil na novozaloženú katedru bábkoherectva na DAMU v Prahe, kde sa spriatelil s Janom Švankmajerom. Každú voľnú chvíľu trávil v kine alebo v divadle. Po skončení štúdia a vojenčiny pracoval spolu so Švankmajerom v divadle Semafor, kde účinkoval v inscenáciách a niektoré z nich so Švankmajerom aj režíroval. Všimol si ho Zbyněk Brynych a zamestnal ho ako asistenta réžie a herca. Ján Kadár mu ponúkol pozíciu pomocného režiséra na filme Obžalovaný (1964) a následne aj na Obchode na korze (1965).

Po týchto skúsenostiach sa Herz vydal na cestu režiséra. V roku 1965 nakrútil stredometrážnu hrabalovskú adaptáciu Sběrné surovosti. O rok neskôr debutoval v oblasti dlhometrážneho filmu znepokojivou detektívkou z nemocničného prostredia Znamení Raka (1966). Aj keď pôsobil v období československej novej vlny, jej režisérski predstavitelia ho medzi seba neprijali, lebo nevyštudoval FAMU. 

Herz sa vyhýbal politickým filmom. Naopak, ako jeden z mála režisérov svojej generácie sa venoval aj erotickej stránke ľudských vzťahov. Sexualitu zobrazoval otvorene, avšak decentne a prirodzene ju včleňoval do príbehu.

Herzove postavy sú zvyčajne pasívne, respektíve konajú v rámci reakcií na priame podnety okolia. S cieľom rozširovať uzavretý priestor či získavať dodatočnú hĺbku záberu často využíval reflexné plochy (sklo, zrkadlo, televíznu obrazovku, projekčné plátno). Zobrazoval tým dualitu postáv, odhaľoval ich pravú tvár. Herzov filmový svet je svetom dekadencie, pokrivených charakterov, rozpadu ľudskej morálky a oportunizmu. Pre vtedajšiu vládnu garnitúru to bol tŕň v oku a Herz dostal takmer po každom filme oficiálny zákaz nakrúcať. A tak osciloval medzi Barrandovom, Kolibou, televíziou a divadlom. Na Slovensku alebo v koprodukcii s Kolibou nakrútil filmy Sladké hry minulého leta (1969), Sladké starosti (1984), Zastihla ma noc (1985) a Galoše šťastia (1986)Koncom 80. rokov odišiel do Nemecka a prvým filmom po jeho návrate bola surreálna Pasáž (1996)Jeho posledným celovečerným projektom bol Habermannův mlýn (2010), pred ktorým nakrútil v slovenskej koprodukcii horor T.M.A. (2009).

Od môjho prvého stretnutia s Upírom z Feratu prešlo viac než tridsať rokov. Spím pri zhasnutom svetle, chodím bez strachu do pivnice, dokonca aj do garáže. A k filmom Juraja Herza sa stále rád vraciam. Znamení Raka,Spalovač mrtvol, Sladké hry minulého letaPetrolejové lampyMorgianaPanna a netvor (1978), Křehké vztahy (1979) a Upír z Feratu patria medzi moje najobľúbenejšie. S ich režisérom som sa stretol v marci 2016 v Kine Lumière po projekcii Spalovača mrtvol. Mal vtedy osemdesiatjeden rokov a iskru v očiach. Pred filmom som o jeho tvorbe prednášal a po ňom som mal moderovať diskusiu. Okamžite sa však ujal slova on a celý večer rozprával príbehy z režisérskeho života, o nezrealizovaných projektoch, ale aj morbídne historky z nakrúcania Spalovača mrtvolKeď dáte do štúdia hercov a postavíte tam pec, rakvy a tak, nič sa nedeje. Ale keď ich dovlečiete do skutočného priestoru krematória... Všetci pracovali strašne rýchlo. Všetci boli sústredení. Všetci chceli ísť preč.“ Juraj Herz vedel majstrovsky rozprávať. Na filmovom plátne i v skutočnom živote. 

Rastislav Steranka
foto: Miro Nôta

ANKETA

Dodo Šimončič
kameraman

Obľúbil som si ho pri našej prvej spoločnej práci na filme Sladké hry minulého leta. Bol pripravený na sto percent na každý filmovací deň. Držal sa technického scenára, ktorý si písal sám po dôkladných obhliadkach exteriéru  a interiéru s architektom a kameramanom. Často improvizoval. Spomínam si na film Petrolejové lampy, ako Iva Janžurová prišla na pľac s krásnym klobúkom, na ktorom bolo v zadnej časti umelé ovocie. „To musíme natočiť,“ hovorím. Juraj v nasledujúcom detailnom zábere Ivu Janžurovú otočil a klobúk bol v plnej kráse nakrútený. Urobil to aj pre svoju obľúbenú kostýmovú výtvarníčku. Z výtvarnej stránky bol veľmi zdatný, mal cit pre kameru i pre kameramana a všetkých svojich spolupracovníkov. Vytvoril na pľaci fantastickú atmosféru, pri ktorej filmovanie išlo samo. Janžurová, Brejchová a mnoho ďalších by mohlo rozprávať, ako miloval svojich hercov. Keď sme točili v exteriéroch, projekcie denných prác sa konali v mestskom kine po 22. hodine. Boli bez zvuku, Juraj ich pozorne sledoval, potom sme pokračovali pri vínku a rozoberali, čo by sa dalo urobiť lepšie. Boli to tvorivé debaty do neskorých hodín. Na to sa nedá zabudnúť. Tak ako na Juraja, ktorého som mal veľmi rád nielen ako veľkého filmára, ale aj ako človeka s veľkým srdcom, od ktorého som sa veľa naučil. Ďakujem Ti, Juraj. 

Andrej Hryc
herec

Keď som bol riaditeľom Twistu, moja sekretárka mi raz spojila telefonát z Prahy, volal Juraj Herz. Dlho sme spolu nerozprávali, nuž som sa potešil, že ho počujem. „Ahoj, Andy, idem pre Českú televíziu točiť seriál Černí baroni a chcel by som, aby si mi v ňom zahral Terazkyho,“ povedal mi Juraj bez akéhokoľvek úvodu. Skoro som odpadol. „Juraj, Terazkyho? ... S tebou? Aj zajtra... aj zadarmo!“ vyhŕkol som vtedy, neveriac vlastným ušiam. Veľmi rýchlo sme sa dohodli. „Výborne, ozvem sa,“ povedal Juraj a zavesil. Od tej chvíle prešli tri týždne a nik mi nevolal. Až po začiatku nakrúcania som sa dozvedel, že tie tri týždne Juraj bojoval s produkciou o moje obsadenie. Seriál bol pripravený pre Bolka Polívku, no Juraj chcel, aby hlavnú rolu Terazkyho nehral Bolek, ale ja. Produkcia trvala na svojom, a až keď Herz pohrozil odchodom z projektu, presadil svoj zámer. Pre Bolka pripravili druhú najdôležitejšiu úlohu seriálu a nakrúcanie sa mohlo začať. Juraj Herz bol cieľavedomý a niekedy veľmi tvrdohlavý človek. Som vďačný, že som ho poznal. Nikdy na neho nezabudnem. R. I. P.