Pokračovanie obsahu:

Hodnota rozprávania bez slov

 Tvorca animovaných filmov Martin Smatana študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave aj na FAMU v Prahe. Na Berlinale predstavil pred štyrmi rokmi v súťažnej sekcii Generation Kplus film Rosso Papavero. Tento rok tam mal novinku Šarkan. Zaujímavá je už tým, že tlmočí zložitú tému detskému divákovi. 

Film Šarkan je o pohľade dieťaťa na starnúceho dedka, na smrť, na stratu milovanej osoby. Čo ťa lákalo na riešení takýchto tém vo filme pre deti a ako ste s nimi pracovali?

– Myslím si, že som pri výrobe na detského diváka celý čas podvedome myslel. Pretože téma je nebezpečná, je to vlastne film o strachu zo smrti, zo straty blízkeho človeka, ale zároveň má byť pre dieťa. Keď som ho začal vyvíjať, mnohí sa ma pýtali, či som sa zbláznil. Veľa som vtedy čítal o tom, ako sa treba s deťmi baviť o takýchto náročných otázkach, ako im na ne odpovedať, povedať pravdu a nebagatelizovať to. Zároveň sme sa snažili podať tému metaforicky, so symbolikou, ale tak, aby to bolo pre dieťa zrozumiteľné. Film sme vyvíjali veľmi dlho aj preto, lebo bolo náročné, no pre nás podstatné vložiť do rozprávania o smrti veselosť, perspektívu a nádej. 

A čo tvoji starí rodičia? Riešili ste podobne náročné témy, keď si bol dieťa?

– Ten nápad asi vychádza z toho, že sme sa o téme dosť bavili, odkedy som bol malý. Deti proste zaujíma, či tu budeme naveky a kam človek pôjde, keď zomrie. To sú tie nepríjemné detské otázky, ktoré môžu rodičov dosť potrápiť. Vlastne je možné, že film im pomôže zodpovedať ich.

Tebe na ne ako odpovedali?

– Myslím si, že moji dedovia boli možno trochu ochotnejší odpovedať než iní dospeláci. Dedo mi raz napríklad povedal príbeh o vetre. A to sme vo filme s malou obmenou aj použili. Na konci života je človek taký zošúverený a tenký, že stačí, ak fúkne slabší vietor, a odveje ho niekam preč. Ja vlastne teraz s odstupom času vidím, že čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že už má za sebou veľa rokov/vrstiev. No zároveň je už pokornejší a inak sa díva na svet, inak sa s tým vyrovnáva.

V Šarkanovi si vytvoril rozkošný, vábivý svet, ktorý na jednej strane využíva pomerne populárne odtiene pastelových farieb, ale zároveň sa nesnaží silou-mocou zapáčiť. Film má retro nádych, ktorý vyplýva čiastočne z bábkovej animácie a čiastočne z použitých materiálov.

– Tá téma je natoľko náročná, až sme si o to viac uvedomovali potrebu urobiť film z vizuálnej stránky čo najmilší, najdetskejší. Napríklad sa nám páči, že naše bábky nemajú všetky časti tváre, iba obočie a oči. Inšpirovali sme sa mimikou zvierat, pretože ľudia majú veľmi radi roztomilé psíky a často len pre výraz ich očí. Funkčné je to asi aj z toho hľadiska, že malé deti často odčítavajú emócie z mimiky, je to vlastne jedna z našich prvých schopností. A ďalším dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo urobiť univerzálny film. Bez hovoreného slova je teraz pozerateľný pre akéhokoľvek diváka.

Hovoreného slova ste sa teda vzdali v prospech väčšieho diváckeho záberu?

– Nie, dialógy sme vlastne nikdy neplánovali. A zatiaľ by som ani nechcel robiť filmy s hovoreným slovom. Keď môžem príbeh zobraziť gestami, mimikou, pohybom tela, vyrozprávať ho len obrazom, je to pre mňa hodnotnejšie. 

Študoval si animáciu na VŠMU v Bratislave aj na FAMU v Prahe, pracoval si v estónskom štúdiu, Šarkana ste vyrábali v poľskom štúdiu CeTA. Aké rozdiely vo vývoji a výrobe animovaného filmu vidíš po takých skúsenostiach?

– Ťažká otázka. Pre mňa je rozdiel v školách jednoznačný. Atmosféra na VŠMU bola určite veselšia. Ja som tam aj býval. Rok som nemal internát, tak som býval v ateliéri, kde som mal svoje veci a spávali sme pod animačným stolom. Doslova sme animáciou žili. V Prahe je to iné v prístupe pedagógov. Nemáš neustále pocit, že ti chcú hádzať polená pod nohy. Komunikácia aj celkový prístup je na vyššej úrovni, tam to už bolo také... ozajstnejšie. Už to boli, aspoň pre mňa, menej študentské časy. Na VŠMU sme zažili veľa srandy, ešte sme sa v podstate flákali. Na FAMU sme sa už snažili spraviť čo najlepšie filmy.

Skúsenosť v poľskom štúdiu CeTA máš vďaka predvlaňajšiemu víťazstvu na pitchingovom podujatí na Animarkte v Lodži. Ako sa pozeráš na túto skúsenosť?

– Tam to už bolo naozaj na vysokej úrovni. Mali sme k dispozícii plne vybavenú halu, dostali sme troch pomocníkov. Poľsko je vlastne krajina, kde je animácia, najmä bábková, na veľmi vysokej úrovni. V Prahe sme až také možnosti nemali. Pôvodne sme výrobu plánovali v Prahe, až po tej výhre sme ju mohli rozšíriť a dovoliť si aj zábery, ktoré by sme predtým nikdy nenatočili. Väčšie, vzdušnejšie... Keďže je téma filmu aj o lietaní, dobre nám to padlo.

V Estónsku som bol na stáži Erasmus v štúdiu Nukufilm, starom a tradičnom štúdiu, ktoré existuje už päťdesiat rokov. Estónsko je takisto veľmi známe kreslenou i bábkovou animáciou, v podstate je animačnou veľmocou. Pracoval som tam ako asistent, pomáhal som s výrobou rekvizít, scén. Pamätám si, že som chodil po štúdiu, vypytoval sa ľudí a robil si poznámky. 

Prečo si sa vybral práve cestou bábkovej animácie, keď je taká finančne i časovo náročná a mladí animátori dnes siahajú skôr po modernejších technikách?

– Páči sa mi, že je to vyrobené ručne a všetko, čo vidno vo filme, aj skutočne existuje, dá sa to chytiť, vidieť, z akých je to materiálov. Neviem však, či práve to bol dôvod, prečo som s tým kedysi začal. Keď som bol malý, chodil som na základnú umeleckú školu, kde sme skúšali rôzne techniky, a tam som aj rozhýbal svoju prvú vyrobenú bábku. Mňa jednoducho baví niečo vyrábať. Jeden z mojich prvých záznamov v našej rodinnej knihe detských výrokov znie, že chcem na narodeniny pilník, vrták, dláto a zverák. Keď som mal asi sedem rokov, vyrobil som si také postavičky – armádu, potom som si ich vyfotil, posunul, zase vyfotil, posunul... Vôbec som nevedel, že sa to volá animácia, a už vôbec nie, že bábková a že sa ňou budem o pár rokov živiť.

Už si hovoril, ako si vymyslel námet, ale aký postup volíš pri písaní scenára?

– Scenár som pri oboch svojich filmoch robil s Ivanou Sujovou. Pri filme Rosso Papavero sme sa často stretávali, konzultovali, ona mala super nápady z cirkusového prostredia – stará cirkusantka, ktorej pukajú kosti, žonglujúca tučná žena na vozíku... Pri Šarkanovi trval celý vývoj veľmi dlho, takže so mnou spolupracovala v niekoľkých fázach. Skajpovali sme si, stretávali sa, ale verziu, ktorú sme natáčali, som si už písal sám. Z dramaturgického hľadiska mi veľmi pomohli pitchingové konzultácie. Na Anifilme v Třeboni som konzultoval s Philipom LaZebnikom, scenáristom zo štúdia DreamWorks, ktorý písal napríklad Legendu o Mulan, Pocahontas, Princa egyptského. Hovoril mi, nech sa vykašlem na celú retrospektívnu pasáž, ktorú som tam ešte vtedy mal, a nech to upravím na čo najjednoduchší model. Aby som to vedel vyjadriť v jednej vete: Čím je dedo starší, tým je tenší, a keď je úplne najtenší, odfúkne ho slabý vietor. LaZebnik mi veľmi pomohol, ale bolo to tesne predtým, ako som išiel film prezentovať na Animarkt. Takže som musel za veľmi krátky čas vypracovať nový scenár. No a v Lodži som nakoniec vyhral.

Pitchingy pre teba teda predstavovali veľký medzník v rôznych štádiách vývoja filmu. V čom vidíš ich najväčší prínos?

– Už len v tom, že mám projekt prezentovať, musím si ho pripraviť, formulovať sám pre seba, vyčistiť. Aj samotné vypracovanie prezentácie posúva projekt ako taký. Hlavne však ide o veľmi nepríjemný proces. Ak niečo vážne neznášam, je to pitching, pretože postaviť sa pred divákov a prezentovať niečo, o čom si presvedčený, že to nefunguje, je ťažké. No zároveň sa snažíš uvedomiť si, že tí ľudia sú na to zvyknutí. Myslím si, že pitchingy mi najviac pomohli pri vývoji, lebo sú tam ľudia, ktorí robia roky dramaturgov a veľmi rýchlo vedia identifikovať, čo funguje a čo nie. 

Zo všetkého, čo hovoríš, vyplýva, že fáza vývoja je najmä v prípade animovaných diel extrémne dôležitá pre prípravu samotnej produkcie. Existuje vôbec „príliš dlhá“ fáza vývoja?

– Pravdupovediac, už by som nechcel film vyvíjať tak dlho ako tento. Ono človek nechce začať točiť, pokiaľ cíti, že film príbehovo nefunguje. Stále sa snaží veci obmieňať, zjednodušovať, písať rôzne verzie, robiť storybordy. Niekedy je však dobré mať aspoň nejaké obmedzenie. Nám sa napríklad stalo, že keď sme už vyhrali cenu na Animarkte, dali nám presné termíny, keď môžeme točiť, a s tým sa už nedalo hýbať. Bolo to päť týždňov, museli sme nahodiť úplne iné tempo.

Máš rozpracované nejaké ďalšie námety a nápady? Bude to takisto bábkarčina?

– Vo voľnom čase už asi tretí rok pripravujem jeden koncept. Dal som si však mantinely, že na ňom budem robiť iba počas cestovania. Minulý rok som cestoval veľa, takže som na tom aj dosť pracoval. Koncept je založený na animácii objektov denného využitia v kombinácii s kreslenou animáciou, čím vznikajú celkom iné objekty. Uvedomil som si totiž, že sa mi páčia filmy, kde nie je technika použitá samoúčelne, ale vychádza zo scenára, a keby sa použila iná technika, nemohlo by to fungovať. Takýmto filmom je napríklad Nyuszi és őz (Zajac a jeleň, r. Péter Vácz).

Verona Dubišová (producentka, absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
FOTO: Miro Nôta