Príbeh lásky v transparentnom priestore 

V marci prichádza do kín nový film Juliusa Ševčíka Sklenená izba. Vznikol na motívy rovnomenného románu britského spisovateľa Simona Mawera. Ten sa pri písaní inšpiroval brnianskou vilou Tugendhat, ktorá bola postavená začiatkom 30. rokov 20. storočia a stala sa svedkom dramatických ľudských príbehov aj dejinných udalostí.

„Román Simona Mawera mapuje dejiny Československa 20. storočia a zároveň rozpráva milostné príbehy o trojici postáv, ktoré vilu Tugendhat počas desiatok rokov obývali. Oba rozmery knihy sme sa snažili vo filme zachovať,“ citujú režiséra Ševčíka tlačové materiály k filmu. Oproti knižnej predlohe sa jeho snímka posunula bližšie k vzťahovej dráme a rozprávaniu o láske dvoch protagonistiek – Liesel a Hany. V knihe bol ich príbeh iba načrtnutý a rovnocenný s ďalšími. „Inšpiráciou nám boli klasické filmy ako Anglický pacienti konceptuálne milostné príbehy ako Stvorení pre lásku,“ vysvetľuje režisér.

Medzinárodné herecké obsadenie snímky naznačuje ambície osloviť európskeho aj svetového diváka. „Rokovania s hercami trvali viac ako dva roky. Ako s prvou sa podarilo dohodnúť s Carice van Houten,“ uviedol v tlačovej správe producent filmu Rudolf Biermann. Holandská herečka je známa napríklad z filmov Čierna kniha (r. P. Verhoeven) či Valkýra (r. B. Singer), ale aj zo seriálu Hra o tróny. V Sklenenej izbe sa predstaví i švédska herečka Hanna Alström, ktorá sa objavila napríklad vo filmovej sérii Kingsman (r. M. Vaughn), dánsky herec Claes Bang, držiteľ Európskej filmovej ceny pre najlepšieho herca za film Štvorec (r. R. Östlund), a slovenská rodáčka Alexandra Borbély, ovenčená rovnakou cenou za stvárnenie hlavnej ženskej úlohy vo filme O tele a duši (r. I. Enyedi). V Ševčíkovej novinke účinkujú aj slovenskí herci Zuzana Fialová a Marián Mitaš.

Vizuálna stránka filmu bola výzvou pre slovenského kameramana Martina Štrbu, ktorý so Ševčíkom spolupracoval už na jeho predchádzajúcom filme Masaryk. Natáčanie vo vile Tugendhat, ktorá je chránenou pamiatkou UNESCO, sprevádzali prísne pravidlá a bezpečnostné opatrenia. Vizuálna koncepcia režiséra bola jasná – využiť možnosti, ktoré priestor vily ponúka, vytvoriť a zachytiť hru so svetlom ako výrazovým prostriedkom, rovnako tak atmosféru sklenenej izby, aby každý obraz vystihol náladu podľa historických okolností deja aj subjektívneho vnímania postáv. „Vila Tugendhat ponúka možnosť povzniesť sa na úroveň myšlienok, spomienok a reflexií. Obyvatelia vily žijú svoje ,objektívne‘ životy a paralelne žijú svoje tajomstvá. Vďaka postaveniu subjektívnej kamery do popredia stane sa i čas čiastočne relatívnym, podobným tomu, aký existuje v našich spomienkach a snoch,“ ozrejmil Ševčík v režisérskej explikácii pre Audiovizuálny fond. Zároveň v nej pripomenul, že dôležitú úlohu zohráva i farebnosť kostýmov vzhľadom na to, že v samotnej vile prevažuje biela so sivou. „Postava vo farebnom kostýme v priestore vily vždy vynikne. Akoby dom a človek boli oddelení.“ Kostýmy navrhla Katarína Štrbová-Bieliková, ktorá so Ševčíkom spolupracovala aj na Masarykovi.„Vytvoriť kostýmy k filmu Sklenená izba, odohrávajúcom sa v rozpätí takmer štyridsiatich rokov, bola pre mňa ako kostýmovú výtvarníčku úloha snov. Zachytiť v kostýmoch plynutie času, príbehy postáv, sledovať premeny nálad, dejové vrcholy a prepady, chvíle šťastia i veľkého trápenia. Zobraziť spoločenské zmeny, striedanie módy či spôsob obliekania. Kostýmom a maskou vyjadriť, ako postavy starnú, čo strácajú a čo si uchovávajú na svojom vzhľade.“ 

Sklenená izba (The Glass Room, r. Julius Ševčík, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 3 423 461 eur
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
FOTO: IN Film Praha

Dobrá smrť je najmä o živote

Vlastníme svoj život alebo on vlastní nás? pýta sa nový slovenský dokument Dobrá smrť. Film režiséra a producenta Tomáša Krupu, ktorý vznikol v koprodukcii s Českom, Francúzskom, Nemeckom a Rakúskom, je skutočným príbehom ženy, ktorá sa rozhodla pre eutanáziu.

Angličanka Janette Butlin je nevyliečiteľne chorá a túži dôstojne zomrieť, no britské zákony jej to nedovoľujú. V jej rodine má ochorenie na svalovú dystrofiu dlhú históriu, prenáša sa geneticky z generácie na generáciu. Janette pozná prognózu choroby a volí si dobrovoľnú smrť s lekárskou asistenciou. Pred svojou poslednou cestou do Švajčiarska chce svoje rozhodnutie vysvetliť členom rodiny a blízkym priateľom. 

„Pôvodne bol môj zámer trochu iný, než spracovať tému eutanázie. Išlo o koncept so širším záberom, ale so spolutvorcami sme si uvedomili, že kľúčom k funkčnému rozprávaniu filmu je zúžiť jeho záber. A to čo najviac,“ hovorí pre Film.sk Tomáš Krupa. „Chvíľu som sa zmene bránil, ale pochopil som, že je to cesta. Že eutanázia v sebe zahŕňa presne tie otázky, ktoré ma zaujímajú a týkajú sa prevažne života a jeho uchopenia, že vystavuje spoločnosť sebareflexii.“ Keď si toto tvorcovia zadefinovali, začali s hľadaním. Na začiatku ich novinové články nasmerovali k Slovákovi pracujúcemu pre organizáciu, ktorá pomáhala nemeckým občanom s ich dobrovoľným odchodom zo života. Situácia sa však neskôr skomplikovala a oni sa cez neho dostali k lekárke vo Švajčiarsku. Tá im sľúbila, že osloví svojich pacientov, či by nemali záujem spolupracovať s filmovým štábom. Zareagovala iba Janette Butlin. „Žila na anglickom ostrove v malebnom storočnom domčeku, obklopenom záhradami. Čarovné miesto. Od prvého momentu som vedel, že presne ju sme hľadali. Janette sa správala veľmi otvorene, priateľsky. Dlho sme nediskutovali o tom, či s nami do nakrúcania ide, alebo nie. Raz sa nás spýtala na našu motiváciu, no nijako nám ju slovne nevyhodnotila. Ozrejmil som ju s tým, že to bude náročné, že my sme nároční na seba ako tvorcov a že to bude mať zmysel, iba ak budeme nároční aj na ňu a nebudeme si stavať žiadne bariéry,“ vysvetľuje režisér. „Nerobilo jej to žiadne problémy, pretože to presne vystihovalo jej osobnosť. Slobodná, otvorená duša, pravdovravná, a to dokonca aj vtedy, keď to nebolo pohodlné pre druhých. Keď som sa jej pýtal, prečo to chce podstúpiť na záver svojho života, odpovedala, že pokiaľ to niekedy pomôže čo i len jednému človeku, ktorý má podobné problémy, bude jej to stačiť a má to pre ňu zmysel,“pokračuje Krupa, podľa ktorého film stojí na sympatickej osobnosti Janette, ale jej príbeh je aj príbehom celej rodiny. „A to nás posunulo od klasického prehodnocovania témy eutanázie k dualite filmu, ktorý nie je o smrti, ale prevažne o živote. Aj keď sme už vo svete zaznamenali viaceré filmy o eutanázii, myslím, že individualitou Janette a spracovaním je náš film výnimočný.“ Protagonistkina rodina a priatelia rešpektovali filmový štáb ako súčasť jej prostredia. „Medzi ostatnými mala veľký rešpekt. Boli sme tam s filmovacou technikou, a keď niekto prišiel a chcel Janette vidieť alebo sa s ňou porozprávať, musel nás buď akceptovať, alebo odísť. Možno to nebolo voči všetkým úplne fér, ale inak by sme to nikdy takto nenakrútili. Vďaka Janettinej ochrane a jej prirodzenej autorite sme mohli byť svedkami zložitých vzťahov a situácií, ktoré by sa normálne asi dokumentárnemu štábu nepodarilo zachytiť. A po čase nás už rodina aj priatelia prestali vnímať,“ spomína Krupa na nakrúcanie, ktoré prebiehalo v Anglicku, vo Švajčiarsku a v Amerike, kde žije jej syn Simon. „Simon zdedil túto chorobu po matke, preto má pre jej rozhodnutie vo filme viac pochopenia než dcéra Bridget. So Janettinými deťmi to spočiatku nebolo ľahké, rešpektovali našu prítomnosť, ale cítili sme, že z nás nie sú nadšení. Neskôr sme sa zblížili, spojilo nás to, že sme tam boli pre ich matku v jej dôležitých momentoch. A možno aj to, že si uvedomovali, že ak mama odíde, bude jej výpoveď žiť ďalej prostredníctvom filmu. Syn sa s nami rozhodol spolupracovať na užšej báze a dovolil nám zakomponovať do príbehu matky aj ten svoj, ktorý reprezentuje vôľu žiť.“

„Dobrá smrť“ je prekladom slova eutanázia, ktoré pochádza z gréčtiny. Ako ju vníma režisér? „Dobrá smrť je podľa mňa taká, ktorá nech príde kedykoľvek, môžem si povedať, že som žil najlepšie, ako som vedel, a naplnil som svoj potenciál. Skrátka, že som nepremárnil čas, že som robil a rozhodoval sa podľa toho, čo mi pomáhalo zdokonaľovať sa a byť šťastný. Že som mal odvahu stať sa tým, kým som.“

Za kameru sa postavil Ondřej Szollos, ako druhý kameraman a spoluscenárista sa na filme podieľal Lukáš Hanulák, ďalšími kameramanmi boli Martin Čech a Ivo Miko. Zvuk mali na starosti Lukáš Kaszprzyk a Ján Krnáč, strih Peter Kudlička a o zvukový design sa postaral Miloš Hanzély. Pre Tomáša Krupu je Dobrá smrť druhým celovečerným dokumentom, debutoval filmom Absolventi – Sloboda nie je zadarmo (2012).

Dobrá smrť (The Good Death, r. Tomáš Krupa, Slovensko/Česko/Francúzsko/Rakúsko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 160 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu:  35 000 eur, podpora RTVS: 25 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, MP4

Zuzana Sotáková
FOTO: Hailstone

Život ako voľný pád

V marci prichádza do slovenských kín celovečerný hraný film Punk je hned! debutujúceho režiséra Juraja Šlauku, ktorý je známy predovšetkým ako scenárista. Spolupracoval napríklad na dokumentoch Mira Rema (Pohoda, Vrbovský veter, Comeback) alebo na animovanom seriáli Tresky plesky. A ako autor námetu a scenára sa podieľal aj na snímke Punk je hned!.

„Zrejme by sa patrilo uviesť, že nie som režisér. Síce som si už niekoľkokrát zadovážil povestný vejúci šál, ale vždy som ho niekde zabudol alebo stratil. Možno by sa hodilo povedať, že som vo svojej podstate frustrovaný scenárista, ktorého v istom momente jednoducho prestalo baviť čakať. Ale ani to by nebola celkom pravda. Nakoniec, príležitostí je relatívne dosť. Skôr to asi súvisí s tým, že určité témy si túžim ,sprzniť‘ sám,“ mapuje Juraj Šlauka svoju cestu k réžii hraného filmu. A spomína si aj na jej úplný začiatok. „Stalo sa to v Stupave. Odtiaľ pochádzam. Bolo ráno a ja som išiel kúpiť rožky. A pred obchodom ma obkľúčila partia pankáčov. Ich náčelník ku mne pristúpil, uprene sa na mňa zadíval a povedal: ,Juri, ty tady točíš filmy s kdekým a se mnú ne?!‘ Narážal na moje krátke študentské filmy a jeho absencia v nich ho očividne urážala. Tú hodenú rukavicu som okamžite prijal.“

Cesta k finálnej podobe diela bola dlhá a náročná.Film začal vznikať pod hlavičkou Vysokej školy múzických umení ako doktorandský projekt na katedre scenáristiky a dramaturgie v roku 2011. Školiteľom bol Marek Leščák. Scenára a prvej verzie filmu sa v roku 2015 ujal producent Ivan Ostrochovský zo spoločnosti Punkchart films a po účasti projektu na podujatí Works in Progress v rámci MFF Karlove Vary sa pridal aj český koproducent Jordi Niubó z i/o post. Dôležitou postavou v postprodukčnej fáze bol aj dramaturg Ivo Trajkov.

„Film je obsadený zásadne nehercami a vzhľadom na to, že väčšina z nich trpí ťažkým alkoholizmom alebo závislosťou od tvrdých drog, bola réžia trochu náročnejšia. Našťastie, na všetko existuje vždy niekde nejaká páka,“ ozrejmuje režisér úskalia práce s protagonistami. Udalosti v ich reálnych životoch mali vplyv aj na natáčanie, ktoré sprevádzali vynútené prestávky a iné obmedzenia; štáb musel byť flexibilný, scenár sa neustále prepisoval a prispôsoboval. Vyhadzovali sa z neho veci, ktoré sa už nedali zrealizovať, nahrádzali sa novými alebo vzniklo hneď niekoľko verzií podľa vývoja situácie protagonistov. Všetko to podľa Šlauku viedlo k príbehu, ktorý je menej predvídateľný. „Pri tomto projekte som mal jedno obrovské šťastie, ktorým bola tvorivá sloboda. Filmom som sa mohol zaoberať, ako dlho som chcel, a za to patrí obrovská vďaka všetkým zúčastneným na projekte,“ dopĺňa režisér.

Ústrednou postavou filmu je drogovo závislý pankáč Kwičko. „Nedospelý tridsiatnik – rebel bez príčiny, ktorý zakvasil niekde v pubertálnych rokoch a nie je ochotný prijať žiadnu zodpovednosť,“ vysvetľuje režisér. Kwičko žije na periférii malého mesta v rozpadajúcom sa dome s družkou a dvojročným synom. Zlyháva v kľúčových momentoch, je impulzívny, neráta s dôsledkami, a tak sa jeho život postupne mení na voľný pád.

„Kľúčový pohľad priniesol do projektu Marek Leščák, ktorý navrhol, aby hrdinom filmu nebola postava, ktorú Kwičko stvárni, ale aby sa ním stal on sám. Ten rozdiel spočíval v tom, že v pôvodnej verzii sme rátali len s využitím jeho charakterových vlastností a prejavov, kým v novom koncepte sme siahli až k odtieňom Kwičkovho vnútra. Toto zdanlivo nepatrné zalomenie začalo postupne meniť tvár príbehu,“ ozrejmuje režisér a pokračuje: „V realite Kwičko čoraz viac schádzal z cesty a tento stav začal tvorivý tím podrobne skúmať. Začal sa zaoberať istými procesmi v človeku, ktoré ak majú mať šťastný koniec, ústia do znovuzrodení. Niekedy pomaly a nebadane, niekedy spôsobom ,Punk je hned!‘. Tento film rozpráva o tom, že keď človek padne na hubu, musí urobiť v prvom rade to, že sa postaví. Všetko ostatné je druhoradé, hlavné je vstať.“

Pôvodne sa snímka nakrúcala ako dokument. „Keďže mnohé situácie nebolo z rôznych dôvodov možné natočiť observačne, pribudli rekonštrukcie aj umelo vytvorené situácie, čím sa film definitívne transformoval do podoby hraného diela. Príbeh sa teda napriek zachovaniu reálneho charakteru hlavného predstaviteľa odvíja výlučne ako fikcia.“ Kameramanom filmu je Ivo Miko, ktorému sú blízke komplikované podmienky natáčania aj práca v špecifických prostrediach a komunitách.„Kľúčovým prístupom pri tvorbe filmu Punk je hned!bol prirodzený naturalizmus, vychádzajúci zo správneho výberu postáv a z autentického prostredia stupavského undergroundu. Snahou kamery bolo hlavne podporiť neherecké herectvo, aby napriek viacerým textovým scénam nevznikala medzi plátnom a divákom neprekonateľná bariéra. Cieľom bolo čo najviac vtiahnuť diváka do deja a do myslenia a konania hlavnej postavy,“ hovorí Miko. Pod hudbu k filmu sa podpísal David Kollar, ktorý prezrádza, že to bola pre neho veľká výzva. „Po prvý raz som skladal pankovú hudbu, a to rovno k obrazu. Používal som veľa rytmov, ktoré dodávali scénkam pulz a napätie. V titulnej skladbe hosťuje bubeník svetového formátu Gergo Borlai.“

Punk je hned! (r. Juraj Šlauka, Slovensko/Česko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 131 600 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 40 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, MP4

Jaroslava Jelchová
FOTO: Punkchart Films