Dušan Trančík

režisér

Vplyvov (domácich i zahraničných) je nemálo, ale otázka sa smie zodpovedať iba v istom kontexte. Čo sme žili, čo usmernilo naše konanie a konkrétne moje uvažovanie o svete. Môj priateľ, srbský režisér Srdjan Karanovič ako predseda poroty na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach vyhlásil, že film nemôže nič zmeniť. To som sa s ním hneď pohádal. Veď nás formuje zvnútra, často o tom ani nevieme. Film je živé umenie, ktoré na rozdiel od literatúry nevyžaduje žiadnu námahu. To je zle i dobre. Má obrovský potenciál formovať človeka, a preto svojim študentom vždy hovorím o zodpovednosti autora, akú v súčasných médiách a zvlášť v audiovízii má. Čosi ako novodobý kazateľ. Raz som nepremyslene povedal pani Spáčilovej, že nechcem robiť filmy, aby reč nestála, a vytiahla to na mňa ako headline. 

Ak sa mám priznať, čo ma na mojej ceste ovplyvnilo, bol to František Vláčil. Aj som mu povedal, že hoci mu všetci robia komplimenty pre jeho výtvarnosť, ja obdivujem, ako dôkladne a premyslene pracuje s mizanscénou. Potešil sa tomu, zrejme si dal na tom záležať, patrilo to k jeho filmárčine. 

Mnohé nepodstatné veci si pamätáme, lebo nás ovplyvnili v mladom, bezbrannom veku. A nemuseli by sme ich ani spomínať. Prvý film, ktorý som videl v trenčianskom kine, bol Princ Bajaja a nepamätám si nič podstatné, len súboje, a tak niet o čom hovoriť. Na druhej strane ma silne poznamenala Buñuelova Viridiana, ten film som videl s mamou a nazlostilo ma, že pri bozku na plátne puritánsky a hanblivo zacmukala. Moja sestra zase milovala komerčný kúsok zo 60. rokov – Zámok Gripsholm, a keď som ten zámok videl na vlastné oči, uvedomil som si tú filmovú lož. Zámok je totiž studený až bieda, švédski aristokrati museli byť poriadne otužilí a väčšinu roka im z úst vychádzala teplá para. To v tom romantickom filme, bohužiaľ, nebolo.

Antonioni ma ovplyvnil ako študenta na FAMU – položil som mu totiž vašu otázku, čo ho najviac ovplyvnilo. Zabil ju výrokom, že sa na cudzie filmy nepozerá, aby nimi nebol ovplyvnený. Ako si pri štúdiu kinematografie s takou odpoveďou poradiť?

Ja sa priznám k vplyvu Davida Lyncha (Modrý zamat) či Bertolucciho (Posledné tango v Paríži) pre tie spodné, utajené pudy, ktoré sú v nás a v medzných situáciách vyplávajú na povrch. Na druhej strane, milujem Monicelliho film Moji priatelia, Petra Falka vo Wendersovom Nebi nad Berlínom, ale aj ako Columba. Na jeho náhrobku je napísané: Nie som tu, som doma so ženou. Triviálne treba podčiarknuť: smiech je všemocný liek.

Teraz pochybujem, že to, čo som napísal, vôbec niekto číta, a ak sa niekto dočítal až sem, pozývam ho na pohárik vína. Na záver spomeniem citát francúzskeho vedca Christiana Metza, ktorý povedal: „Film je také ťažké vysvetliť, pretože je také ľahké ho pochopiť“. Nie je to dobrá správa?