Film má mať tajomstvo

Rudolf Biermann stojí za viac ako tridsiatimi filmami a patrí k najúspešnejším producentom v rámci českej a slovenskej kinematografie. Pravidelne produkuje snímky Martina Šulíka, Alice Nellis či Jana Hřebejka, no spolupracoval napríklad aj s Jiřím Menzlom. Aktuálnou novinkou Sklenená izba pokračuje v spolupráci s režisérom Juliusom Ševčíkom a tentoraz prinášajú na plátno príbeh, ktorý už získal svetové renomé.

O čom je pre vás osobne Sklenená izba?

– Je to unikátny spôsob, ako rozprávať o dôležitých veciach cez architektúru. A nielen cez architektúru. Je to o spojení času v ľudskom myslení, o jeho vplyve na to, ako by malo ľudstvo pokračovať, o nádejach, ktoré boli veľmi rýchlo pochované zase len samotným ľudstvom.

 Je to teda pre vás univerzálny príbeh, presahujúci konkrétne miesto a čas?

– Na sto percent. Samotná architektúra dokázala, že je nadčasová, ale i prenosná mimo tohto priestoru, pretože je to najmladšia pamiatka UNESCO. Je neuveriteľne suverénna a nadčasová aj v niečom inom ako vo fascinujúcej technickej dokonalosti a v ideálnej polohe. Svojou unikátnosťou poskytuje priestor na takéto príbehy.

 Priestor, ktorý je sám osebe metaforou.

– Presne.

 Bolo pre vás dôležité, aby sa film nakrúcal priamo vo vile? 

– Myslím, že to bolo úplne kľúčové, najmä ak sa na to pozrieme spätne. Ak by sme mali voľnú ruku a nebolo by dôležité, koľko to bude stáť, postavili by sme repliku, ktorú by sme potom vyhodili do vzduchu. Bolo by to síce dosť drahé, ale asi by sme to zvládli. Lenže nikdy by sme týmto spôsobom nedostali do hercov ten pocit, ktorý mali priamo na mieste. Keď môžete nakrúcať priamo tam, všetko je iné. 

 Bolo náročné získať práva na knihu Simona Mawera?

– Bolo. Veľkú zásluhu na tom má Honza Hřebejk, ktorý čítal knihu v čase, keď sme mali Kawasakiho ružu na Berlinale. Volal mi a pýtal sa, či viem, čo číta. Povedal som, že Sklenenú izbu. „Ako to vieš?“ „Lebo teraz je to najlepšia kniha a čítam ju tiež.“ On na to, že ju musíme mať. Tak sme tie práva získali a plánovali sme urobiť film spolu. Od začiatku však bolo jasné, že autor ani jeho zástupcovia nám to nedovolia nakrútiť ako český film. My sme takú ambíciu ani nemali, chceli sme to spraviť z viacerých dôvodov v angličtine, takže to bola najmenej sporná podmienka zmluvy. Najprv sme mali opcie. Honza si prial, aby scenár napísal Petr Jarchovský, ale to je vždy problém, lebo keď český alebo slovenský autor napíše scenár a potom ho preložíte, nikdy to nie je celkom ono. Tak sme sa asi po piatich rokoch s Honzom dohodli, že ma s tým projektom nechá ísť ďalej. Keď som oslovil Juliusa Ševčíka, ktorý hovorí veľmi dobre po anglicky a dokáže v angličtine aj režírovať, bol práve na ceste z Ameriky do Česka. Kniha sa mu páčila, no scenár nie, chcel nový. A ja som v rámci posadnutosti tou knihou kúpil definitívne práva – keby som to urobil hneď na začiatku, ušetrím za opcie. Takže už to bolo hop alebo trop, lebo ochranná lehota na práva je asi 15 rokov a potom ich môžu predať niekomu inému, hoci bez toho, aby ste ich vy stratili. Medzitým ešte prišiel Ševčík s Masarykom, popritom sa prepisoval scenár Sklenenej izby, čakalo sa na herečky...

 Pomohla Ševčíkovi skúsenosť s Masarykom?

– Pomohla, pretože to bolo náročné nakrúcanie. A mne to pomohlo v tom, že som videl, ako si vie poradiť v rôznych situáciách a že nad vecami dôkladne rozmýšľa. On má silné estetické cítenie, to, čo vidíme na plátne, je jeho tlak na všetkých, či už ide o masky, kameru, kostýmy, alebo architektonické riešenia. Odlíšiť sa môžete v detailoch a v tom je Ševčík veľmi dobrý. Už jeho druhý film Normal bol ukážkou, že dokáže urobiť za málo peňazí veľa muziky. Samozrejme, ešte tam boli nejaké nedokonalosti, ako napríklad triky, ale to bolo spôsobené dobou. Mimochodom, Ševčík adoruje hercov a myslím si, že tak je to správne.

Kniha bola nominovaná na Man Bookerovu cenu, ale dedičia vily sa proti príbehu ohradili. 

– Ja dúfam, že to bude kontroverzná téma, a preto pôjdu všetci do kina. Ľudia majú radi kontroverzie, i keď nemusia byť vždy negatívne. Negatívne emócie zmietajú celým svetom, ale ja tých dedičov chápem. Ak to vnímajú striktne tak, že niekto napísal príbeh vily Tugendhat, čo nie je pravda, tak sa im niektoré veci nepáčia a majú problém napríklad s tým, že otec je vykreslený ako slaboch, zbabelec a neverník. Ale oni by mali byť hrdí na svojich rodičov, že postavili vilu, ktorá inšpirovala autora natoľko, že napísal knihu nominovanú na Man Bookerovu cenu. 

V jednom rozhovore ste na margo diváckej úspešnosti niektorých slovenských filmov povedali, že za nimi stojí nejaká značka. Je táto nemainstreamová kniha dostatočnou značkou vo vzťahu k diváckemu záujmu? 

– Máme čísla, vieme, že keď má kniha náklad 60 000 kusov, čítalo ju 300 000 ľudí a ďalších 300 000 sa o ňu aspoň obtrelo. Pozrite sa na Trhlinu, koľko ľudí ju čítalo a koľko ju už videlo. Takisto je v tom nepomer. Ak by sme vychádzali z toho, istá divácka základňa pri Sklenenej izbe je. Druhá silná značka je v tom, že ide o kombináciu niečoho výnimočného. Vila, ktorá je pamiatkou UNESCO, zohrala významnú rolu v dejinách Čechov a Slovákov, pretože sa tam delila republika, a lístky si tam musíte rezervovať niekoľko mesiacov vopred. Je unikátna, takže ľudí bude zaujímať viac ako ďalšia komédia, triler či horor. No a v neposlednom rade je to veľká love story. Myslím si, že keď ponúkame film, ktorý má všetky tieto predpoklady, urobili sme pre úspech všetko.

 Po MasarykoviTlmočníkovi je to opäť návrat do histórie. Aktuálne môžeme vidieť silné filmy z tejto línie, ktoré získavajú ocenenia, a tituly ako Favoritka či Saulov syn odrážajú aj snahu tvorcov rozprávať o histórii invenčne, odvážne, po novom. 

– To, že sa u mňa stretli po sebe tieto filmy, je náhoda, nebolo to programové rozhodnutie. Sklenenú izbu sme plánovali už dávno, Tlmočníka chcel robiť Martin Šulík pôvodne ako televízny film a Masaryk bol Ševčíkov nápad. Mňa zaujímajú historické témy, ktoré sa vyrovnávajú s našou vlastnou minulosťou alebo sa dotýkajú nejakého posunu v dejinách. Takých som robil niekoľko – Všetci moji blízki, Obsluhoval som anglického kráľa a ďalšie. Čo sa týka spracovania, myslím si, že sme Sklenenú izbu urobili moderne. S kostymérmi a maskérmi sme sa rozprávali, že referenčný by mohol byť seriál Peaky Blinders, pri ktorom nemáte pocit stariny. Mne na filme vo všeobecnosti najviac vadí, keď sa po desiatej minúte už nemám na čo pozerať. Nie preto, že by bol málo spektakulárny, ale že nemá tajomstvo. Nemusím predsa vedieť hneď všetko o postave. Mnohí tvrdia, že diváci si idú do kina oddýchnuť, čo ukazuje aj návštevnosť komédií či marvelovských komiksov. Dobre, ale som presvedčený, že je tu aj druhá časť publika, ktorá chce v kine rozmýšľať. A najťažšie je prilákať na film veľa ľudí s tým, že im nebude prekážať rozmýšľanie. Toto bola vždy moja ambícia – robiť filmy, ktoré budú mať umeleckú hodnotu a súčasne masovú návštevnosť. 

Ak si pozrieme vašu filmografiu, opakuje sa v nej spolupráca s istými režisérmi. Do akej miery je pre vás dôležitý ľudský aspekt popri partnerstve v umeleckej rovine?

– Ak sa na tie filmy pozriete, sú to vo väčšine prípadov tituly, ktoré sme si sami vymysleli, nikto nám ich nepriniesol. Tam si vyberieme aj režiséra a už pri úvodnom rozhovore sa dá pomerne dobre odhadnúť, či to bude fungovať. Ak si producent s režisérom nerozumie, nie je to dobrý signál. A partnerstvo v umeleckej rovine musí byť, inak producent nie je producentom.

Zo slovenských tvorcov spolupracujete najdlhšie s Martinom Šulíkom...

– U Martina som si musel vybojovať svoje miesto na slnku. Čaro našej spolupráce je však v niečom inom. Keď za mnou prišiel s filmom Všetko čo mám rád, bolo všetko v plienkach a obaja sme boli na tom rovnako. Každý z nás mal dosť práce, aby si ustrážil svoje teritórium, ale už vtedy sme spolu robili na hereckom obsadení, bavili sa napríklad o lokáciách. Režiséri sú rôzni. Niekto vaše argumenty zoberie a prispôsobí sa, iný o tom premýšľa, niečo upraví, ale neprispôsobí sa. A niekto nechce o niektorých veciach vôbec diskutovať. 

Pokračujete aj potom v spolupráci s takým režisérom?

– Samozrejme, inak by som so Šulíkom nerobil.

Tvorcovia, ktorí ešte zažili Kolibu, často hovoria, ako chýba. Mladým tvorcom to už tak nepripadá, pretože túto skúsenosť nemajú. Pre producentov jej rozpad niečo znamenal?

– Koliba fungovala ako veľká americká spoločnosť, len v malom. Bola súčasťou systému a jej najväčší problém bol v tom, že rozhodovanie o scenároch nebolo ovplyvnené tým, čím je ovplyvnené v amerických štúdiách, organizáciách na zarábanie peňazí, ale tým, aby ľudia mali na čo chodiť do kina a plnila sa kultúrna politika strany. Vzhľadom na to, že som vedel jazyky a robil na koprodukciách, stál som vždy mimo systému. Vedel som, ako sa to robí v zahraničí, preto som nebol prekvapený, keď to k nám potom prišlo. Otázka znela, aké to bude mať limity, keď zostanem robiť film na Slovensku. Myslím si, že vtedy to nevedel nikto, pochopili sme to až časom. Bolo treba reagovať na to, že zanikla veľká časť kín, že vznikali viacsálové kiná, ktoré lákali na to, čo sa tu predtým nedalo vidieť... Dôležité však bolo, že pri zachovaní občianskych postojov sme mohli robiť filmy, aké sme chceli.

Ako sa rokmi menili rôzne premenné, ktoré vstupujú do filmovej produkcie? Vývoj technológií, návyky a požiadavky diváka, schopnosti tvorcov a podobne.

– Technológie sú jedným z faktorov. Dnes si teoreticky každý môže zobrať telefón a nakrútiť film, ktorý mu potom v postprodukcii vynikajúco spracujú. Nezmenil sa však základ – potreba kvalitného scenára, dobrých hercov a režiséra s komplexným videním. A pri uvedených požiadavkách tým filmom vždy niečo chýba. Čiže technológie toho veľa zmenili, zmenil sa aj spôsob rozprávania, kanály, ktorými sa film dostáva k divákovi. Vzniká množstvo nízkorozpočtových, tematicky zameraných filmov, ktoré si nájdu priestor na špecializovaných kanáloch. Spoločnosti ako Netflix, Amazon, najnovšie Google už chcú mať pod kontrolou aj obsah. Sú schopné zohnať na trhu obrovské peniaze, nefungujú na princípe náhody ako my, ad hoc. Oni vám dodajú do obývačky produkt, ktorý má výborné obsadenie, prestížneho režiséra, to všetko v dobrej produkčnej kvalite. Všetky trendy sa časom upracú tam, kam patria. No keď dopyt prevyšuje ponuku, je ešte vždy priestor pre tých, ktorí vytvárajú obsah. Kto má dobrý obsah, ten sa nakoniec uplatní. 

V súvislosti s Audiovizuálnym fondom sa často hovorí o kredite tvorcu. Ako je to s producentským kreditom? Má váhu?

– Žiadnu. Máme ocenenia, divákov, históriu, spoľahlivosť, ale zohráva to nulovú úlohu. Príklad z posledného obdobia – žiadal som fond o podporu projektu Tiso a v hodnotení členov komisie zverejnenom na internete som sa dočítal o obave, aby sme neskĺzli do adorácie Tisa. Je to zverejnené, pretože fond je transparentný, a tak sa píšu o vašej intímnej záležitosti často až nezmysly. Riešenie problému kreditu producenta si netrúfam povedať. Netýka sa však iba slovenského fondu. Prečo musí Švankmajer chodiť na zasadanie fondu, kde o ňom rozhodujú ľudia, ktorí za sebou nemajú ani tisícinu toho, čo on? Ale dobre, chcem peniaze z verejných zdrojov, tak to musím zniesť. Mali by sa však zohľadňovať aj kritériá ako návštevnosť, ocenenia... Nemyslím si, že je v poriadku, ak český fond štyri razy nedá peniaze režisérovi, ktorý získal rekordný počet Českých levov. Riešením by možno bola reorganizácia kompetencií – ak má fond dajme tomu päť miliónov eur ročne na hraný film, tak povedzme o troch miliónoch by rozhodovali komisie a zvyšok by sa prideľoval podľa objektívnych kritérií. To je však nereálne, nedá sa to presadiť. No napríklad program Kreatívna Európa – MEDIA zohľadňuje aj divácke kritérium a na základe toho vzniká automaticky nárok na podporu. 

Aký komerčný potenciál majú v súčasnosti pre film ocenenia? 

– Veľmi malý. Jediná hodnota ocenení je v tom, že v čase ich udeľovania získajú nominované a víťazné filmy obmedzenú pozornosť. No napríklad Masarykovi ten vysoký počet Českých levov skôr ublížil, hoci niektorí tvrdia, že diskusia, ktorá okolo toho vznikla, nám pomohla. (Socenením Masaryka súvisela kritika, že film sa v roku 2016, za ktorý sa České levy udeľovali, premietal iba týždeň v jednom kine a do širokej českej kinodistribúcie bol uvedený až v marci 2017. Vtedajší štatút cien takýto postup povoľoval, na základe tejto diskusie sa však podmienky neskôr upravili– pozn. red.) Jednoducho, riziko, do ktorého nás distribútor zatiahol, sme na seba zobrali len pod jednou podmienkou – že film prijme Berlinale, čo sa aj stalo. Nikto nemohol vedieť, že nám akademici dajú 14 nominácií na Českého leva, hoci to ešte nebol problém, ten prišiel až vtedy, keď film 12 z nich premenil. A to mohlo vzbudiť u divákov zvedavosť. Pri Sklenenej izbeje problém, že nám ju už nemusia zobrať festivaly, ktoré chcú, samozrejme, svetovú premiéru. Keď má náš film kinopremiéru v marci, už nemôže mať svetovú premiéru ani v Cannes, ani v Benátkach, ani na ďalších veľkých festivaloch. Takže sa im bude musieť veľmi páčiť, aby ho zobrali. 

A čo februárové Berlinale?

– Tento rok by to pre náš film nebolo dobré. Dôležité je aj to, čo sa na festivale aktuálne deje. A nemyslím si, že pre domáci úspech filmu je podstatná jeho festivalová účasť. Pre nás je dôležité, aby sme Sklenenú izbu divákom v tom najlepšom zmysle slova predali ako dôležitý film, ktorý by mali vidieť. A ja viem, že kto naň príde do kina, bude spokojný. Aj ufrflaný intelektuál, aj bežný divák. 

Na záver ešte otázka, ako vnímate problém sťahovania filmov z internetu.

– Čo sa týka sťahovania slovenských filmov, je ilúziou myslieť si, že ak by ich nebolo možné sťahovať, prišlo by na ne do kina niekoľkonásobne viac divákov. Ľudia buď nemajú na kino čas, peniaze, alebo nemajú chuť vidieť tam konkrétny film. Do kina sa chodí pre spoločný zážitok a nie preto, že si neviem film stiahnuť z webu. Doma nikdy nebudete mať plátno takých rozmerov a hlavne tam budete sedieť sám, prípadne s niekým chrúmať oriešky. Kino je o niečom inom. Optimálny model sa hľadá a myslím si, že sa dospeje k tomu, že nebude dôležité, či je váš film súčasne na Netflixe, v kine aj na DVD. Ak si porovnáte čísla, ktoré jednotlivé oblasti vykazujú, jedine kino si zachovalo svoju silu. 

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta