48. MFF Rotterdam

Nové využitie „secondhandových“ obrazov

Medzinárodný filmový festival v Rotterdame sa dlhodobo radí medzi najvýraznejších podporovateľov mladých a začínajúcich filmárov. Nielen tým, že uvádza ich diela do festivalového okruhu a prezentuje ich pred potenciálnymi kupcami, ale aj prostredníctvom svojich podporných a rozvojových iniciatív, či už ide o fondy, alebo o vzdelávanie. Tento rok sa v dňoch 23. 1. až 3. 2 uskutočnil už 48. ročník festivalu.

Jeden zo štyroch hlavných festivalových blokov Bright Future predstavuje nové talenty s „vlastným štýlom a víziou“. Pálčivé spoločenské otázky síce spracúvajú aj tematické bloky v sekciách Perspectives a Deep Focus, no prehľad o aktuálnych alebo pretrvávajúcich trendoch v kinematografii poskytuje práve Bright Future. V tejto sekcii sa často rúcajú žánrové bariéry vnášaním vzorcov populárnych žánrov do filmovej drámy. Súťažná snímka Danmarks sønner, ktorú nakrútil dánsky debutant Ulaa Salim, spadá do tejto kategórie. Začínajúci režisér (aj scénarista a producent) spracúva spoločensko-politickú tému radikalizácie a extrémizmu formou trileru a rodinnej drámy. Zameriava sa na dve hlavné postavy a v paralelnej dejovej línii sleduje aj dvoch sekundárnych agitátorov, pričom využíva neonoirovú štylizáciu. Odlišnú polohu narábania so žánrovými postupmi v koncepcii filmovej drámy predstavil začínajúci portugalský režisér Ico Costa. Jeho film Alvaje kontemplatívny, natočený v poetike tzv. slow cinema, s minimom dialógov. Príbeh inšpirovaný dvomi skutočnými udalosťami rozpráva o vyhnancovi utekajúcom pred spravodlivosťou i sebou samým. Costa sa zameriava na sebareflexívny proces antihrdinu, hoci nerieši jeho motiváciu ani následky jeho činov. 

Festival sa programovo venuje aj elasticite filmového média, ostražito sleduje vývoj filmového jazyka a interdisciplinaritu, ktorá súvisí napríklad s instagramovými videami zachytávajúcimi rôzne happeningy alebo performancie. Hybridizácia dokumentárneho a hraného filmu sa už štandardizovala, ale možnosti sa v tomto smere zatiaľ nevyčerpali. Potvrdila to aj čilská režisérka Camila José Donoso svojím tretím celovečerným projektom Nona. Si me mojan, yo los quemo. Príbeh inšpirovala režisérkina excentrická stará mama, ktorá v snímke stvárňuje fikcionalizovanú verziu samej seba. Camila José Donoso pracuje s estetikou dokureality, emuluje postupy dokumentárneho portrétu a domáceho videa, čo vytvára viaceré roviny príbehu o náhodných požiaroch v ospalom mestečku a zároveň odzrkadľuje ambivalentnosť hlavnej postavy v mystifikačnom naratíve. Režisérka popritom zachytáva aj spoločensko-politickú situáciu a generáciu, ktorá prežila diktátorský režim Augusta Pinocheta.

Aktuálny ročník festivalu potvrdil, že jedným z najvýraznejších trendov sú tzv. found footage filmy. Samotný akt natáčania v tomto prípade ustupuje do pozadia v prospech strihovej asambláže hotového materiálu s iným autorstvom, či už priznaným, alebo nepriznaným. Takým filmom je aj tohtoročný víťaz hlavnej súťaže Wan mej sien caj šʼod čínskej režisérky Ču Šeng-ce, ktorá z takmer 800 hodín zozbieraného materiálu zostrihala v podstate dokumentárny film s hlavnou témou samoty a nových technológií. Snímka zapadá aj do tematického rámca festivalu, ktorý sa tento rok zameriaval na rekontextualizáciu už existujúcich obrazov a ich opätovné využitie. 

V duchu tohto konceptu predstavila svoju filmovú esej Romantic Comedy aj americká režisérka Elizabeth Sankey. Jej kompilačný zostrih scén zo známych mainstreamových amerických romantických komédií tvorí defilé rodových stereotypov; autorka približuje formou komentára ich negatívny vplyv na dospievajúce dievčatá, ktorý ilustruje príkladmi z vlastného života. Ku glosovaniu týchto stereotypov i flagrantnej ignorancie akýchkoľvek menšín sa pridávajú aj hostia.

Rovnakou technikou vytvára asambláž kanadský režisér Dominic Gagnon, keď zostriháva videá verejne dostupné na youtube, z ktorých zostavuje dlhometrážny komentár o súčasnej spoločnosti. Na rozdiel od Sankey necháva hovoriť obrazy bez vlastných vstupov a jeho snímka naberá satirický tón. Gagnonov youtubový ekvivalent Frankensteinovho monštra možno vnímať aj ako digitálnu rehabilitáciu filmového žánru mondo, no Going South je dielom so znepokojujúcou výpovednou hodnotou.

Tohtoročný festival v Rotterdame naznačil evolúciu filmového média a jazyka pod tlakom tendencií súvisiacich s digitálnym vekom. K žánrovému, formálnemu a štylistickému synkretizmu sa pridáva ďalšia vrstva, keď nové filmové tvary vznikajú recykláciou a rekontextualizáciou „secondhandových“ obrazov. 

Martin Kudláč (filmový publicista)

69. Berlinale

Chorý svet. O niekoľkých filmoch 69. Berlinale

Choroby, väčšinou tie duševné, sú vďačnou témou festivalových filmov. Inak to nebolo ani na tohtoročnom Berlinale. Jeho 69. ročník sa konal od 7. do 17. 2. 

Prvý film zo zoznamu chorôb dneška sa objavil hneď na začiatku festivalu – Systemsprenger (Narušiteľ systému) nemeckej režisérky Nory Fingscheidt. Rozpráva o deväťročnej Benni, ktorá žije bez rodičov, má náhradnú matku a starajú sa o ňu sociálne pracovníčky. Dievča žije čiastočne vo výchovnom ústave. Rado by bolo u svojej matky, ale tá naň nemá čas. Benni berie lieky a nemá nad sebou kontrolu. Školu a učiteľov nenávidí. Osciluje medzi záchvatmi hnevu a násilia a určitou selektívnou príchylnosťou – predovšetkým k angažovanej sociálnej pracovníčke Bafané (Gabriela Maria Schmeide). Úlohu Benni stvárnila Helena Zengel s maximálnym nasadením a energiou, film je vysoko aktuálny, ale nesie v sebe to, čo väčšina snímok zo súťažného i z nesúťažného programu festivalu – štýlom pripomína televíznu inscenáciu. Na Berlinale mu však napokon udelili Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera. A keď sme pri oceneniach, pripomeňme, že Zlatého medveďa za najlepší film získal titul Synonymes (Synonymá) izraelského režiséra Nadava Lapida.

Škaredosť sa nedá považovať za chorobu, no film macedónskej režisérky a producentky Teony Strugar Mitevskej Gospod postoi, imeto iʼe Petrunija (Boh existuje, volá sa Petrunia)je aj o chorých ľuďoch. Ťažko povedať, či ide o chorobu osobnú, alebo o chorobu spoločnosti, ktorá nie je schopná zamestnať tridsaťdvaročnú dedinčanku Petruniu (Zorica Nuševa), hoci vyštudovala históriu na vysokej škole. Petrunia však nezatrpkne a príde celkom radostne na tradičný náboženský obrad, kde má skupina plavcov vyloviť z divokej vody kríž, ktorý tam hodí kňaz. Ide o Sviatok zjaveniaa obzvlášť dôležitá je oslava vody v predvečer ortodoxného krstu. Petrunia je vo svojej vitalite schopná prekvapiť davy – oblečená skočí do prúdu a kríž vyloví. Tým sa však dostane pod paľbu okolia. V dedine sa začne šepkať, že kríž ukradla, že je bosorka, že narušila tradíciu, a balkánski mačisti volajú po jej ukameňovaní. Navyše sa tam objaví feministická novinárka Slavica (Labina Mitevska) zo Skopje, ktorá tuší, že by si na reportáži o afére mohla urobiť meno, keď ju bude interpretovať ako ženskú diskrimináciu a volať po rovnosti pohlaví v patriarchálnom Macedónsku. Ide zatiaľ o najsilnejší film Teony Strugar Mitevskej, sústredený na jednu hlavnú tému a rozprávaný jasne i vtipne. 

Francúzsky režisér François Ozon sa vo svojej novinke Grâce à Dieu (Pochválen buď)venuje pedofílii na príklade skutočného lyonského kňaza Bernarda Preynata, ktorý v rokoch 1981 až 1991 zneužil približne osemdesiat detí. Jednou z niekdajších obetí je bankový úradník so zmeneným filmovým menom Alexander Guérin, otec a vzorný manžel. Napriek tomu, že Guérin pôsobí na prvý pohľad normálne, trpí chronickým syndrómom a má emočnú poruchu a tzv. Peyronieho chorobu (chronické zápalové ochorenie penisu). Pedofilný kňaz sa bráni argumentom, že jeho predstavení vedeli o tom, ako sa správa. Má za sebou mocnú organizáciu – cirkev. Dokonca ani Guérinovi príbuzní nechcú, aby sa ku kauze po toľkých rokoch vracal. Ďalší argumentujú, že nikto nechce vidieť zábery pedofilného styku, a iná skupina tvrdí, že nejde o útok na jednotlivca, ale na celú cirkev. Aféra, ktorú Ozon sfilmoval, vypukla už v roku 2015; lyonský arcibiskup Philippe Barbarin celú záležitosť kryl, ale zároveň o nej upovedomil Vatikán. Kauzu napokon potvrdil v celom rozsahu. V roku 2016 nadobudla mamutie rozmery, pretože bývalé obete kňaza vytvorili dobre organizované občianske združenie. 

Ozonov „film faktu“ patril k najpôsobivejším príspevkom tohtoročnej medzinárodnej súťaže. Jeho financovanie bolo pomerne zložité, nefiguruje tu žiadna koprodukčná krajina, finančné inštitúcie dávali často ruky od podpory preč, lebo boli nejakým spôsobom prepojené s cirkvou. Financovanie z prostriedkov mesta Lyon, kde sa film odohráva, nebolo vôbec možné. Preynat navyše oficiálne žiadal, aby film na Berlinale nebol uvedený, a takisto požiadal súd o zákaz francúzskej premiéry snímky až do súdneho pojednávania v prípade, ktoré je plánované na tento rok. Súd už zákaz zamietol. A Ozonov titul získal na festivale Strieborného medveďa – Veľkú cenu poroty. 

Choroby ľudí a choroby doby mali na Berlinale dôležité miesto. Ako hovorí Ozon, film ich nedokáže vyliečiť, ale môže prispieť k diskusii o nich. A o to v Berlíne išlo. 

Radovan Holub (filmový publicista)