48. MFF Rotterdam

Tigre s tesákmi, čo nehryzú

Prelom rokov som vďaka programu Erasmus pre mladých podnikateľov, ktorý mi sprostredkovala nezisková organizácia Creative Industry Košice, trávil v najväčšom európskom prístavnom meste. Vyše dvoch mesiacov som bol súčasťou MFF Rotterdam a zažil si ho znútra, tento rok ako jediný Slovák na palube. 

Celoročne pracuje na festivale okolo 40 ľudí, tesne pred jeho vypuknutím sa tento počet viac ako strojnásobí. Svoju úlohu som plnil v oddelení PR & International Press, čo v skratke znamená, že som komunikoval so zahraničnými novinármi, s filmovými agentmi a so samotnými tvorcami.

Rotterdamský festival nie je o pretŕčaní sa veľkých mien pred fotostenami, hoci ho navštevujú zvučné mená, tento rok napríklad Claire Denis, Agnieszka Holland, Gaspar Noé a choreografka Climaxu Nina McNeely, Carlos Reygadas, Afredo Jaar či Ťia Čang-kche. Práve film posledného z nich Ťiang chu er nü považujem za jednu z najkrajších prác, čo som mal na festivale možnosť vidieť. 

V Rotterdame som o fungovaní filmového festivalu (resp. festivalu alebo kultúrneho podujatia ako takého) pochopil zopár zásadných vecí. Tou asi najpodstatnejšou je, že ho musí viesť entuziasta, človek so sálajúcou energiou. Počas dvanástich dní takmer nepretržitej práce nastane niekoľko zlomových momentov, keď práve tento človek rozhodne, či budete v poriadku, alebo naopak. A Rotterdam takou osobou disponuje, dokonca dvojnásobne. Tento rok totiž riaditeľa festivalu Bera Beyera doplnila Marjan van den Haar. A boli skutočným motorom, denne prítomní v kancelárii na Karel Doormanstraat s veľkým logom tigra v okne a s výhľadom na epicentrum festivalu – budovu De Doelen. Ešte nikoho som nevidel s takou ľahkosťou začínať deň príhovorom na raňajkách s novinármi, moderovať tlačové konferencie s tvorcami, vítať a sprevádzať rôzne delegácie a podieľať sa na množstve festivalových oficialít i pridružených akcií. Bero Beyer mi utkvel v pamäti ako človek na svojom mieste, s dokonalou mierou improvizácie na pozadí poctivej prípravy. 

Veľmi milo ma prekvapilo, že v meste je cťou patriť medzi festivalových dobrovoľníkov, takže medzi nimi nenájdete iba brigádujúcich vysokoškolákov, ale aj veľa ľudí v strednom a vyššom veku, z ktorých niektorí tam pracujú aj viacero dekád. Táto oduševnenosť sa odráža okrem iného v tom, že organizácia neviazne, všetko vám pokojne vysvetlia a dochádza len k minimu nedorozumení. 

Druhou vecou, ktorú som si postupne čoraz viac uvedomoval, bolo zameranie festivalu na podporu mladej tvorby, resp. začínajúcich autorov. O hlavné ceny Tigre sa uchádzalo osem titulov a ich tvorcovia mali za sebou maximálne tri celovečerné filmy. Niektorí sa tam dostali dokonca s debutom, čo bol prípad Eny Sendijarević a jej filmu Take Me Somewhere Nice, ktorý si odniesol špeciálnu cenu poroty. 

 Na výmenu poznatkov a skúseností boli určené masterclassy a rôzne diskusie s tvorcami. Nebol som na všetkých, ale skvelý pocit vo mne zanechala Claire Denis, ktorá pred mnohými rokmi začínala ako filmárka práve v Rotterdame a aj jej najnovší projekt bude spätý s týmto mestom. Hodinu a pol rozprávala prevažne o svojom ostatnom filme High Life (v apríli bude mať slovenskú distribučnú premiéru – pozn. red.), o svojich inšpiráciách a pocitoch pri tvorbe. 

Na slovenských festivaloch mi nechýba kvalita filmovej ponuky ani pekné premietacie sály. To všetko máme. Chýba mi uchopenie filmu na priemyselnej úrovni, vytvorenie priestoru na stretávanie filmových profesionálov, ktorí by prezentovali svoje projekty a nachádzali partnerov či koproducentov. Práve na MFF Rotterdam som si všímal sekciu CineMart, štvordňový koprodukčný trh (27. – 30. 1.), kde sa rozbiehajúce projekty uchádzajú o medzinárodnú podporu. V oblasti vývoja projektov celovečerných filmov získala cenu Eurimages poľská režisérka Olga Chajdas, ktorú som vlani osobne spoznal na košickom Art Film Feste, kde uvádzala svoju snímku Nina. Myslím si, že vytvorenie podobnej stretávacej platformy by naše festivaly jednak zviditeľnilo (z môjho pohľadu sa o to najúspešnejšie snažia Visegrad Film Forum a Febiofest) a zároveň by im to dodalo potrebný obchodný rozmer.

MFF Rotterdam sa koná v čase festivalu Sundance a krátko po ňom sa začína prestížne Berlinale. Toto zovretie mu pomáha v profilovaní a udržiavaní si vlastnej tváre a vyspelosť holandského publika mu zase umožňuje pohrávať sa s menšinovými žánrami či okrajovými produkciami. Pokiaľ ste ho ešte nenavštívili, oplatí sa to vyskúšať, v januárovom prítmí jeho kinosál vás čaká vydarený začiatok roka. 

Michal Húska (člen organizačných tímov festivalov)

MFKF Clermont-Ferrand

MFKF CLERMONT-FERRAND

Vo Francúzsku sa v dňoch 1. až 9. 2. uskutočnil Medzinárodný festival krátkych filmov Clermont-Ferrand. Zúčastnil sa na ňom aj šéfredaktor časopisu Kino-Ikon Martin Kaňuch a na tamojšom filmovom trhu pôsobila za Slovenský filmový ústav Soňa Balážová. 

Tento festival navštevujem pravidelne od roku 2007 ako jeden zo zostavovateľov súťaže krátkych filmov na Art Film Feste a jeho programové parametre sú pre mňa stále obdivuhodné. Ide o najväčšiu manifestáciu pestrosti a životaschopnosti krátkeho filmu v Európe – len v troch súťažiach aktuálneho 41. ročníka sa tu predstavilo 161 filmov zo 135 krajín. Je to miesto, kde sa majstri stretávajú s novými talentmi (napríklad porotu súťaže Labo viedla Claire Denis), miesto najväčšej koncentrácie profesionálov od krátkeho filmu. O ambícii rozvíjať Clermont ako hlavné mesto krátkeho filmu („Cannes krátkeho filmu“) svedčí aj celoročná prevádzka dokumentačného centra La Jetée, ktoré ponúka prístup k databáze viac než 100 000 krátkych filmov vo videotéke.

Piliermi festivalového programu sú obe nadnárodné súťaže (medzinárodná a Labo), ktoré dokážu vždy na začiatku sezóny poukázať na vydarené tituly, očakávané i prekvapenia, na už etablovaných alebo aj nových a nádejných tvorcov a aktuálne trendy. Už prevereným titulom bol napríklad film Jérémyho Comta Fauve, príbeh najprv nevinnej, no postupne stále divokejšej „mocenskej“ hry dvoch chlapcov, nad ktorými nakoniec zvíťazí ľahostajne mocnejšia príroda. Veľkým povzbudením sú návraty uznávaných režisérov ku krátkemu filmu: so svojou „experimentálnou fikciou“ Modrá sa tohto roku vrátil do súťaže napríklad Apichatpong Weerasethakul. Výraznejšie bola v programe zastúpená opäť východná (Poľsko, Lotyšsko) či juhovýchodná Európa (Chorvátsko, Bulharsko). Je neuveriteľné, najmä v porovnaní s nami, ako dokážu Rumuni aj po toľkých rokoch vždy zaujímavo (vtip, napätie, pointa) reflektovať svoju revolúciu z roku 1989, tentoraz v tragikomickej komornej dráme Vianočný dar Bogdana Muresana. Po viac ako dekáde sledovania vývoja súťaže Labo sa dá len potvrdiť premena prezentácie experimentálnej tvorby (kedysi sa tu dal vidieť ešte Breer, Conner, Provost, Brehm, Fruhauf a i.),prevahu majú predovšetkým rôzne divoké hry s rozprávaním a vizualitou. Zo „starej gardy“ sa síce v súťaži opäť ocitli známi Christoph Girardet a Matthias Müller (Plátno), ale typickým príkladom súťaže posledných rokov je britský film Prechod Kitaa Sakuraia, vtipne bizarné bludisko prechodov medzi rôznymi príbehmi, žánrami, postavami, emóciami, ktoré sa dejú bez akýchkoľvek kauzálnych či geofyzikálnych obmedzení. Clermont ovládla tohto roku Kanada, aj po iné roky s veľmi silným programom. Základom sa stala veľká retrospektíva kanadskej/quebeckej tvorby, dopĺňali ju silné novinky v súťažiach či trhové projekcie preprofesionálov. Práve tieto súhrnné, komplexné prezentácie, ako aj ďalšie programy škôl, spoločností, národných centier robia z Clermontu skutočné epicentrum diania vo svete krátkeho filmu.

Filmový trh

Slovenský filmový ústav sa tento rok prvý raz zúčastnil na filmovom trhu v Clermont-Ferrand. Počas intenzívnych štyroch dní (4. – 7. 2.) sa pri spoločnom stánku SFÚ, Českého filmového centra a Slovinského filmového centra vystriedalo množstvo profesionálov, ktorí mali záujem o slovenskú kinematografiu. Mnohým boli známe mená ako Ivana Laučíková, Martin Smatana, Michal Blaško či Katarína Kerekesová. V priľahlých priestoroch sa zatiaľ konali inšpiratívne masterclassy, odborné prednášky na tému financovania či distribúcie krátkych filmov alebo uzavreté okrúhle stoly, kde sa hľadali riešenia akútnych problémov, akým je napríklad absencia platformy na reflexiu krátkometrážnej tvorby. 

SFÚ ako partner festivalu mal možnosť nominovať jeden slovenský projekt do európskeho koprodukčného fóra Euro Connection. Slovenskú aj zahraničnú porotu upútal animovaný dokument Bolo raz jedno more..., ktorý prišli prezentovať režisérka Joanna Kożuch a producent Peter Badač. Ten si čerstvú skúsenosť z fóra pochvaľuje: „Je vynikajúce, že Slovensko sa stalo súčasťou Euro Connection, pretože možnosť prezentovať krátkometrážnu tvorbu na koprodukčných fórach je limitovaná. Obzvlášť dôležitý je fakt, že sa Euro Connection uskutočňuje vo Francúzsku, kde má táto tvorba silné zázemie a na trhu sa môžete stretnúť s množstvom francúzskych producentov, ktorí majú vytvorené možnosti na financovanie koprodukčných krátkometrážnych filmov. Po trhu som v kontakte s niekoľkými z nich.“

Krátky film, to nie sú len školské cvičenia, príprava na celovečerný film. Je to osobné rozhodnutie tvorcu, podobné rozhodnutiu spisovateľa písať romány alebo poviedky. V Clermont-Ferrand to vedeli všetci. A preto treba krátke filmy nielen propagovať, ale aj podporovať ich vznik.

Martin Kaňuch, Soňa Balážová