BARBORA SLIEPKOVÁ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventky Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU Barbory Sliepkovej,ktorá získala viacero ocenení za študentský film O sestrea režírovala aj titul Xenofóbia z dokumentárneho cyklu Biele vrany a hrdinovia medzi nami.

Pre čerstvých maturantov je možno výzvou adaptovať sa na nový spôsob komunikácie počas režijných seminárov alebo prednášok z dramaturgie. Pre mňa to bol trochu šok. Bola som skôr tichá, radšej som sa vyjadrovala písomne a nebola som zvyknutá na ten filmársky, menej formálny tón komunikácie. Ale so spolužiakmi sme si založili ironický „ateliér ľútostivej tvorby“, po ťažkých hodinách išli na pivo a zvykli si.

Odlišné to bolo aj vo veľkom dôraze na autorské vnímanie reality. Pamätám si na jedno z prvých písomných zadaní na škole – napíš tri zaujímavé situácie, ktorých si bol svedkom za posledný týždeň. Aká banalita! A pritom ide o zbieranie momentiek – o aktívne vnímanie okolia, o uvedomenie si vlastného uhla pohľadu. Vždy som to robila len mimovoľne. Dnes so sebou obsedantne ťahám dva zápisníky a raz za čas lúštim, čo som si to pred mesiacom v električke v rýchlosti zaznamenala. (Určite to bolo dôležité!)

Niekedy sme mali so spolužiakmi pocit priveľkého tlaku, že musíme prísť vždy s niečím unikátnym, originálnym, neslýchaným. Akoby nestačilo poctivo a remeselne dobre spracovať niektorú zo svojich tém. Spätne to však hodnotím pozitívne, experimentovali sme so svojimi hranicami a našli si každý vlastné témy i svojský filmový jazyk. Štúdium ma naučilo myslieť filmom. Skoro tak, ako som sa na strednej naučila francúzštinu – prišlo to časom, počúvala som a postupne som vedela zložiť vetu. Keď opätovne pozerám filmy, o ktorých som počúvala na prednáškach, mám pocit, že im rozumiem čoraz lepšie.

Najdôležitejšie sú pre mňa nadobudnuté kontakty (a priateľstvá) s ľuďmi z iných ateliérov a z toho plynúca kontinuita spolupráce. Sú to napríklad kameraman Michal Fulier, strihač Máté Csuport, zvukárka Denisa Uherová a mnohí ďalší. S ukončením štúdia však hľadám aj novú energiu a inšpiráciu, preto sa vždy teším i zo spolupráce s inými ľuďmi.

Ako veľké pozitívum štúdia na FTF VŠMU by som spomenula prípravy bakalárskych a magisterských filmov, ktoré sú spojené s prezentáciami na Audiovizuálnom fonde a sú výbornou prípravou na prax. Podstatné však boli aj tie malé tvorivé zadania, ktoré nás nútili točiť, strihať, fotiť. 

Na škole mi chýbalo viac teoretických odborných predmetov, viac filozofie, sociológie, psychológia, možno i história. Avšak aj práca na dokumentárnom filme znamená nakuknúť do životov iných ľudí – vykročiť zo svojej komfortnej zóny, neustále sa vzdelávať, klásť otázky, snažiť sa pochopiť a uchopiť niečo nové. Možno bolo dobré nemať všetko nadiktované, človek je tak nútený naučiť sa v sebe pestovať zvedavosť.

Už počas magisterského štúdia sa mi naskytla cenná príležitosť vyvíjať autorský dlhometrážny dokument v „reálnych“ profesionálnych podmienkach. Oslovila ma producentka Barbara Janišová Feglová a spoločne s Ingrid Mayerovou a ostatnými kreatívnymi ľuďmi pracujeme na filme Čiary. Je to môj vysnívaný film – žáner urbánnej symfónie kombinovaný s intímnymi portrétmi. Denne ma práca na ňom trápi aj teší a dúfam, že si čoskoro nájde diváka. Okrem toho som zapojená do projektu Ikony (produkcia: Artichoke a Archtung), čo je séria krátkych dokumentov o architektúre. Budem pripravovať film o pani Viere Meckovej, ktorej práca ma nadchla. Je momentálne jedinou ženou architektkou v celom cykle a som veľmi zvedavá na jej životný príbeh.

spracovala Jaroslava Jelchová