Jaroslav Hochel

filmový publicista

Asi by sa nemalo porovnávať neporovnateľné, ale tie dva filmy som videl krátko po sebe a v tom istom kine, takže hra „nájdi 10 rozdielov“ sa priam núkala. Na film Vŕba a vietor, uvádzaný v Lumièri v rámci festivalu Irán:ci za účasti režiséra Mohammada Aliho Talebiho, som išiel bez akýchkoľvek očakávaní. Takmer dve desaťročia stará snímka ponúkla jednoduchý príbeh o chlapcovi, ktorý musí v škole zaskliť okno, čo predtým rozbil, aby ho nevylúčili. Na vytvorenie napätia stačila časová tieseň, nástrahy terénu a počasia a malý školák, stvárnený nesmierne prirodzene hrajúcim malým školákom, ktorý musí pešky prekonať značnú vzdialenosť s veľkou tabuľou okenného skla v drobných rúčkach. Režisér pridal historku o tom, ako našiel tohto detského predstaviteľa. V oblasti, kde sa nakrúcalo, bolo krátko predtým zemetrasenie a on sa dozvedel o chlapcovi, ktorý prežil 48 hodín pod sutinami zrúcanej budovy. Predpokladal, že to by mohol byť ten správny detský herec – a tak aj bolo. Keďže išlo o nízkorozpočtový film, nepoužívala sa žiadna zložitá technika a na búrku, dážď či vietor filmári jednoducho čakali. Vzniklo pútavé dielko, ktoré je zároveň metaforou ľudského údelu v duchu hemingwayovského „človeka možno zničiť, ale nie poraziť“. Trvalo to 81 minút. Kratšia minutáž, hutná výpoveď.

Na slovenskú Trhlinu, kinovariant televíznej minisérie, som išiel so zmiešanými očakávaniami. To viete, slovenský bestseller ako predloha, komerčná televízia v pozadí a masívna reklamná kampaň... Úplne nový film ponúkol pomerne zložitý príbeh o štyroch zvedavcoch, ktorí sa vyberú zistiť, prečo sa strácajú ľudia v pohorí Tribeč. Na vytvorenie napätia sa používajú svetelné a zvukové efekty, herci známi najmä z neznesiteľne plytkých televíznych seriálov statočne vyvaľujú okále, pri ich putovaní sa v kuse stmieva alebo zakrátko má zotmieť, akoby sa pozmenilo aj 24-hodinové otáčanie Zeme okolo vlastnej osi. Existuje tu čudesná „absolventská prax“, v rámci ktorej mladý inžinier vypratáva za smiešne peniaze bordel zo schátranej budovy, tá almužna sa neposiela na účet, ale dáva sa v obálke na ruku bez podpisu, protagonista vyberie z niekoľkých neoznačených starých šelakových platní neomylne tú pravú, tá platňa položená na moderný gramofón správnou stranou v pohode hrá a v zapadnutej dedinke uprostred noci zrejme čaká na potrebných nekonečná zásoba inzulínu v správnej dávke... Príčinliví novinári, ochotní uverejniť čokoľvek okrem myšlienky a vlastného názoru, odviedli v čase premiéry kus roboty: Tomáš Maštalír si náhle spomenul, že z úseku cesty vedúceho popod Tribeč „nikdy nemal príjemný pocit“, v Márii Bartalos po prečítaní knihy Trhlina„ panoval strach a neistota“ a mala „zvláštne pocity“, kopa turistov a hubárov si spomenula, že v tamojších lesoch „stratili orientáciu“... Trvalo to 111 minút. Dlhšia minutáž, plytká výpoveď. Ak vôbec nejaká.

Tak čo, podarilo sa vám nájsť 10 rozdielov?