Fenomén Rapošovej Fontány

V rubrike TV tip predstavujeme archívne slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime divácky úspešný film Dušana Rapoša Fontána pre Zuzanu (1985), ktorý v marci odvysiela TV Markíza.

Režisér Dušan Rapoš debutoval v oblasti celovečerného hraného filmu rozprávkou Falošný princ (1984). Už na jar 1986 zaznamenal veľký divácky úspech snímkou Fontána pre Zuzanu (1985). Za prvý rok si príbeh letnej lásky Zuzany a Olina pozrelo v kine 1,4 milióna divákov. Podľa výskumu Slovenský filmový divák z roku 2002, v ktorom sa získavali aj údaje o najpopulárnejších filmoch, bola Fontána pre Zuzanu medzi respondentmi tretím najčastejšie spomínaným slovenským titulom po Tisícročnej včele (1983) a Jánošíkovi (1962/1963).

Dobová kritika nebola k Rapošovej Fontáne ohľaduplná. Napríklad Jan Rejžek vo Filme a dobe poznamenal, že ak niekedy písal o nízkej úrovni českého hudobného filmu, považuje za nevhodné utešovať sa tým, že slovenský je na tom ešte horšie. V Mladej fronte zase recenzent pomenoval svoj text Fontána pokleslého vkusu. Naopak, Jaroslav Kravka v článku Pokřivené zrcadlo vyzdvihol úroveň hudobnej stránky snímky. Diváci na Fontáne oceňovali predovšetkým autentickosť prostredia, ale aj obyčajnosť tínedžerov, ktorí prežívali svoj sídliskový život s kamarátmi, prvými láskami a piesňami na ulici a na motorkách. V dobových materiáloch možno nájsť množstvo ohlasov divákov, ktorí sa filmu zastávali a vymedzovali sa voči negatívnym kritikám.

„Pamätám si mierne pohŕdavý postoj elitných filmových kritikov, ktorým sa film nezdal dosť artový,“ hovorí sociologička Oľga Gyárfášová, ktorá robila spomenutý výskum. „Ukázalo sa, že v štruktúre filmového diváctva dominuje 15- až 19-ročná mládež, čo platí bez ohľadu na dobu. A presne to bola cieľová skupina Fontány,“ vysvetľuje Gyárfášová. „Jej úspech treba vnímať v kontexte doby, keď vznikla. Bola to pokročilá, priam ,prezretá‘ normalizácia, keď husákovský režim už len predstieral svoju moc. Bola to v mnohom ,doba nehybnosti‘ a pretvárky. Nikto už ničomu neveril, ale všetci sa tvárili, že vlak ide ďalej. Nikto však netušil, že zborenie reálneho socializmu je vzdialené už ,len‘ štyri-päť rokov. Do tejto sivej atmosféry úpadku vpadol Rapošov film. Bol vzácne farebný, nič nepredstieral, nepodsúval žiadnu ideológiu a ešte bol zasadený do známeho prostredia. Natáčalo sa v Bratislave (aj v Uherskom Hradišti a Hrušove – poznámka autorky textu), film mal chytľavú hudbu a boli v ňom dobré herecké výkony. Osviežujúcou novinkou bolo nielen to, že bol o bežných mladých ľuďoch, ale aj to, že to bol vyslovene mestský film, odohrával sa tu a teraz. Žiadna vyvetraná vidiecka klasika.“

Dušan Rapoš vo filme vyvážil socialistický kolorit panelákového sídliska témou pravej a nepravej lásky, blízkou mladému publiku. Dominujúcou diváckou devízou filmu bola jeho hudobná zložka. Autor hudby Vašo Patejdl si na spoluprácu prizval Oľgu Záblackú, Silviu Slivovú, Evu Wolframovú, Joža Ráža a Roba Grigorova. Texty piesní napísal Boris Filan. Zrozumiteľné výpovede v pesničkových rýmoch, zapamätateľné melódie a k tomu klipový vizuál – modré oči, „strašne“ dobré vlasy a troška sexu, to je Fontána pre Zuzanu. Presne ako spieva Jožo Ráž v jej úvode: „Prvá láska je ten najkrajší gýč, úsmev na tričku a pod tričkom nič...“

Fontána pre Zuzanu (r. Dušan Rapoš, 1985)       TV Markíza, 31. 3. 2018

Barbora Gvozdjáková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: archív SFÚ/Dušan Dukát