Viera Langerová

filmová publicistka

Delenie kultúry na vysokú a nízku, aristokratickú a plebejskú, elitnú a populárnu je už témou za zenitom. Jej zvyšková prítomnosť sa ešte hlási delením na filmy festivalové a divácke, ale čoraz viac sa presviedčame, že i tento posledný ostrov záchrany pre všetkých, ktorí neadresujú svoje filmy davom, sa postupne mení. Nestráca sa, len buduje svoje mosty s „pevninou“, hľadá úpenlivo a prácne model úspešného filmu, po ktorom žiadostivo skočia tak kiná, ako aj festivaly.

Samozrejme, nie je to žiadne objavné tvrdenie – film si na rozdiel od divadla či literatúry nikdy dôraznejšie nepestoval takéto „etážové“ delenie a výpočet filmových klasikov milovaných publikom je veľký. Pripomínam to len preto, že východná Európa sa na nejaký čas ponorila do temných sociálnych drám. Tento imidž, vedúci do chudobných a frustrovaných kútov Európy, sa postupne vizuálne kultivoval, v niektorých prípadoch prekonal publicistické apely a dokázal pomenovať aj čosi zo zložitejšieho existenciálneho registra. Dynamika ďalšieho vývoja však posunula stredo- a východoeurópske filmy k výraznejšej originalite, čerpajúcej z vlastných kultúrnych zdrojov i zo žánrovej pestrosti, a oprášila ambície vrátiť divácky kredit domácemu kinu. Tento pohyb neostal bez ohlasu ani na medzinárodných fórach.

Aby sme sa príliš nevzďaľovali z „rajónu“, stačí pohľad k susedom. Oscarový Saulov syn poctivo dvíhal v Maďarsku čísla návštevnosti a chvíľu trvalo, kým ho prekonal divácky hit Kincsem Gábora Herendiho. Pohľad na návštevnosť poľských filmov za rok 2017 je takisto zaujímavý. Tabuľku vedú hneď dva filmy – po Listoch pre M3 režiséra Tomasza Koneckého nasleduje Botox Patryka Vegu, ale na piatom mieste je film Umenie milovať Marie Sadowskej, ktorý má za sebou cestu po svetových festivaloch. V rebríčku nechal za sebou nových Pirátov z Karibiku, Päťdesiat odtieňov temnoty i Krásku a zviera.

Posledné roky priniesli model, ktorý pracuje s renesanciou hneď niekoľkých žánrov. Obracia sa k nedávnej minulosti a ku kriminálnym kauzám, ktorým sa dostalo dostatočne širokej publicity na to, aby pritiahli pozornosť aj po rokoch. Východoeurópska detektívka sa tak úspešne spojila s psychologickou drámou, politickým trilerom a vlastne aj s historickým filmom. Obraz doby, osudy ľudí a nepoznané súvislosti života za železnou oponou sú festivalovou devízou a tešia sa aj domácej pozornosti.

Tomuto trendu sme vyšli v ústrety filmom Červený kapitán (2016) Michala Kollára, koprodukčnou účasťou na poľskom filme Červený pavúk (2015) Martina Koszalku, do istej miery aj filmom Ja, Olga Hepnarová (2016) českých režisérov Tomáša Weinreba a Petra Kazdu. Minulý rok priniesol ďalší variant žánrovej alchýmie – eastern Čiara a politický triler Únos. Z križovatky existuje okrem tejto sľubnej cesty aj cesta odpisovania hollywoodskych receptov na romantické komédie a ďalšie hľadanie temného a temnejšieho tam, kde slnko nesvieti...