HELENA SLAVÍKOVÁ-RABAROVÁ

V marci oslavuje 75. narodeniny Helena Slavíková-Rabarová, ktorá stála už pri inštitucionálnych začiatkoch slovenskej animovanej tvorby.

Keď sa v roku 1965 po mnohých útrapách konečne podarilo etablovať skupinu kresleného filmu ako jednu z tvorivých skupín Štúdia krátkych filmov, technologické, personálne a priestorové problémy sa ešte len začínali. Ale najväčším problémom bola dramaturgia. Dovtedajšia výpomoc sesterských dramaturgií či externá spolupráca s kolegami z pražského animovaného filmu boli len provizóriom. Kľúčovú otázku sa podarilo vyriešiť až v roku 1968 nástupom Heleny Slavíkovej-Rabarovej. Stala sa prvou dramaturgičkou slovenského kresleného filmu. Predurčila ju na to prax v bábkovom divadle, študium na Divadelnej fakulte VŠMU i príhovor Bohdana Slavíka, najdôležitejšej osobnosti slovenského triku a grafu, ktorý bol súčasne vedúcim Detského divadla filmu v Bratislave.

Slavíková-Rabarová sa snažila vybudovať homogénny tvorivý kolektív z pôvodných pracovníkov trikového oddelenia a novoprijatých výtvarníkov, inštalovať umeleckú radu a začať s vyhľadávaním nových autorov. Do tohto úsilia nečakane vtrhol nástup normalizácie, ktorá kompletne rozmetala dramaturgiu štúdia. Slavíková-Rabarová bola preradená na post režisérky. Jej prednosťou bola dôkladná analýza každej témy. Do jednotlivých projektov sústredila možno až priveľa racionality, takže ich emocionálny náboj zostával niekedy oslabený. Týkalo sa to napríklad filmu Krídla, v ktorom sa kreslené podobenstvo o vtákovi, ktorý sa zmocnil cudzieho peria, aby oklamal ostatných, stalo pre diváka nedešifrovateľným. Na druhej strane sa tento prístup ukázal ako výhoda pri realizovaní filmového plagátu s ekologickou problematikou Pozdrav z Tatier. Už pri tomto filme začala Slavíková-Rabarová experimentovať s technikou fotoanimácie, ktorú doviedla k obdivuhodnému tvaru v Slncovej panne podľa rozprávky Pavla Dobšinského.

V originálnom bábkovom cykle Maľovanky-spievanky oživila ľudové zvyky, piesne a riekanky, viazané na detský svet. Z jednotlivých dielov, nazvaných podľa ročných období, vytvorila folklórnu suitu, kde rôznorodý materiál – výšivky, drevené a slamené ozdoby, pracovné alebo ornamentálne artefakty – udržala v štýlovo čistej rovine, aj vďaka výrazovo bohatej Stračinovej hudbe. Z jej nasledujúcej tvorby vyniká najmä nedokončená séria o tatranských štítoch (Kriváň, Lomnický štít), večerníčky pre bratislavskú televíziu a objednávkové filmy pre Slovenskú štátnu sporiteľňu – všade uplatnila svoj vycibrený vkus a zmysel pre dôkladnú scenáristickú a režisérsku prípravu.

Azda vrcholnými dielami Slavíkovej-Rabarovej sú dva filmy z obdobia, keď Koliba smerovala k zániku, čím sa pretrhol sľubný vývoj nielen tejto autorky. Máme na mysli predovšetkým Drotársku púť, inšpirovanú osudmi slovenských drotárov na prelome 19. a 20. storočia. Helena Slavíková-Rabarová so svojimi spolupracovníkmi vdýchla život unikátnym drotárskym artefaktom a v kompozične náročnom priestore vyrozprávala príbehy majstrov titulného remesla od narodenia po jedinečnú svadobnú scénu.

Z pohľadu samotnej režisérky je však najvýznamnejší jej Prívet ponad tisícročie na verše Konštantínovho Proglasu. Prostriedkami totálnej animácie, s využitím pergamenových listov, kaligrafie, iluminácií, ikonografie, kníhviazačstva, architektonických diel a v súzvuku s chorálmi a básnickým slovom, vytvorila pozoruhodnú filmovú poému.

Helena Slavíková-Rabarová v súčasnosti spolupracuje s ochotníckymi divadelnými súbormi, venuje sa literárnej tvorbe, píše divadelné hry. Všade uplatňuje svoj hlboký vzťah k národnej histórii. 

Rudolf Urc
foto: archív SFÚ (druhá fotka zuzana Jójártová)