Ako sa „tancuje“ v zákulisí šoubiznisu

O mladých, s mladými a pre mladých. Po náročnej výrobe prichádza do kín Backstage (r. Andrea Sedláčková), ktorý obohacuje domácu kinematografiu o žáner tanečno-hudobného filmu.

Spája ich tanec a túžba preraziť. Mladí tanečníci z malomestského zapadákova si prekliesnia cestu až do veľkého šoubiznisu, aby vzápätí zistili, že na slávu niekedy nestačí iba talent. Rozbehnutá crew zo Svitu s húževnatým Buddym (Tony Porucha) a jeho priateľkou Mary (Mária Havranová) na čele sa dostane až do finále televíznej tanečnej súťaže v Prahe, no musí čeliť tlakom zo strany producenta, ktoré postupne naštrbujú ich kamarátske vzťahy. Film, v ktorom hrá hlavnú úlohu tanec, nevznikal podľa producentky Silvie Panákovej zo spoločnosti ARINA ľahko. „Film mal mať pôvodne premiéru už pred dvomi rokmi, ale peniaze sa nám zháňali veľmi ťažko a brzdila nás najmä počiatočná nedôvera v takýto žánrový film,“ hovorí Panáková pre Film.sk. „Každá fáza výroby bola špecifická a odlišná od iných filmov. Už príprava bola v rámci celého procesu dlhá a náročná, scenár sa neustále menil. Potrebovali sme dostať tanec, špeciálne street dance, do príbehu tak, aby to diváka nerušilo a aby bolo prirodzené, že herci vo filme tancujú. Asi najdôležitejšie bolo, aby choreografia nebola samoúčelná. S viacerými tanečnými tvorcami sme nikdy predtým nepracovali. Oni nemali žiadnu skúsenosť s filmom, my s tancom. Navzájom sme však hľadali riešenia a robili kompromisy.“

Backstage obsahuje celkovo devätnásť choreografií, zasadených do rozličných prostredí, ako je vlak, továreň, ulica či pódium. „Veľkou výzvou bolo spojenie televízie a filmu. Zhruba od polovice filmu ide celá partia tanečníkov tancovať do súťaže, ktorú snímalo deväť televíznych kamier a to všetko snímali naše dve filmové kamery. Celé sme to nakrúcali ako naozajstnú televíznu šou, so všetkými porotcami, tanečníkmi, technikou a prenosovým vozom. Následná postprodukcia nám trvala omnoho dlhšie, než sme zvyknutí. Najmä strih bol vzhľadom na množstvo choreografií špecifický,“ prezrádza zákulisie vzniku snímky Silvia Panáková. Na scéne s kulisami postavenými v pražskom divadle Archa sa počas nakrúcania podieľalo približne 450 ľudí, na čo režisérka Andrea Sedláčková spomína ako na tri najnapínavejšie dni nakrúcania vo svojom živote. Backstage je po filme Fair Play (2014), ktorý sa odohrával v socialistickom Československu v prostredí vrcholovej atletiky, už druhou vzájomnou spoluprácou Panákovej a Sedláčkovej. „Fair Play je postavený na faktografii, takže spracovanie sa muselo držať praxe, ktorá existovala v našom bývalom režime. Výroba filmu bola skôr komorná a pokojná, postavená na kvalitných hereckých výkonoch a presnej príprave. Naproti tomu snímke Backstage predchádzala spontánna myšlienka vyrobiť aktuálny film pre mladých, príprava bola rôznorodá, postavená na jasnom príbehu, ale výroba súvisela so špecifickou improvizáciou vzhľadom na tanec,“ hovorí Panáková.

Podľa producentky i podľa režisérky je pre príbeh Backstage dôležité to, že poodhaľuje zákulisie tanečnej súťaže a jej marazmus, manipuláciu s emóciami aj neférový prístup. „Preto aj ten názov filmu. I keď žiadne praktiky a správanie nekritizujeme, pretože je to asi nutná súčasť takejto šou, pomenúvame a ukazujeme to, čo sa bežne deje a že nie je všetko zlato, čo sa blyští,“ vysvetľuje Panáková, ktorú dopĺňa Sedláčková: „To prostredie, ktoré každý divák pozná zvonku, sa mi okrem tanca zdalo ako veľký triumf projektu: všetci sledujeme televízne šou, ale nevieme presne, čo sa odohráva v backstagei, aké nekompromisné pravidlá sa tam uplatňujú, ako sa zneužíva súkromie ľudí, ktoré sa v prípade potreby nemilosrdne predhadzuje bulvárnej tlači. Priťahovalo ma na tom to, že scenár bol úplne odlišný od všetkého, čo som doposiaľ nakrúcala, že som mohla využiť pre mňa nové originálne výrazové prostriedky a opísať úplne iný svet.“

Scenár filmu napísala podľa dávnejšieho námetu Dušana Rapoša autorka Naďa Clontz, neskôr ho na pľaci dotvárala samotná režisérka. „Vytvoriť scenár, ktorý využíva jazyk mladých ľudí z hiphopového prostredia, bolo náročné, pretože som o tomto svete absolútne nič nevedela. Strávila som celé dni na YouTube pozeraním stoviek videí bratislavských hiphopových tanečných škôl a skupín. Samozrejme, pozrela som si celú súťaž skupiny The Pastels Move up. Ale finálnu verziu dialógov sme upravovali už so samotnými tanečníkmi,“ priblížila v presskite Naďa Clontz. Okrem spomenutých tanečníkov z The Pastels sa vo filme predstavia aj herci Ondrej Hraška, Judit Bárdos, Ivana Chýlková či Roman Luknár. Choreografie vytvoril Miňo Kereš, o kameru sa postarali Tomáš Juríček a Tomáš Stanek, architektmi filmu boli Michal Skrak a Jaroslav Holota a hudbu zložili Viktor Hazard a Jan P. Muchow.

Backstage (r. Andrea Sedláčková, Slovensko/Česko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 350 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 520 000 eur, podpora RTVS: 200 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: ARINA
 

Pozrieť sa na život očami toho druhého

Spojil dve výrazné filmové osobnosti – Petra Simonischeka a Jiřího Menzela – a vyslal ich na neľahkú cestu spoznávania minulosti. Film Tlmočník režiséra Martina Šulíka, ktorý mal pred pár dňami svetovú premiéru na Berlinale v nesúťažnej sekcii Special, už vstúpil do slovenských kín.

Minulosť ich spája a zároveň polarizuje ich životné skúsenosti. Jeden žije s vedomím, že jeho rodičov popravili nacisti, druhý s tým, že jeho otec, dôstojník SS, vraždil nevinných ľudí. Ich stretnutie vzbudí vzájomnú zvedavosť, ktorá vyústi do cesty po stopách osudov ich najbližších. „Fascinovali ma dva výrazné, protichodné charaktery, ktoré spojí tajomstvo z minulosti. Zároveň to bola možnosť, aby sa dvaja ľudia, ktorí prežili rôzne životy v dvoch odlišných politických systémoch, konfrontovali v takmer každej situácii, ktorú zažijú. Postupne tak rozpletajú udalosti, ktoré ich formovali. Išlo nám o to, aby sa na svoje životy dokázali pozrieť očami toho druhého,“ približuje pre Film.sk Marek Leščák, ktorý sa spolu s Martinom Šulíkom podpísal pod scenár filmu. Ten bol voľne inšpirovaný okrem iného knihou Smrť v bunkri rakúskeho reportéra a spisovateľa Martina Pollacka. Píše v nej o nacistickej minulosti svojej rodiny, najmä o svojom biologickom otcovi, ktorý ako veliteľ zvláštnych oddielov SS pôsobil koncom roku 1944 v okolí Ružomberka a dal tam zabiť desiatky civilistov. Práve v Ružomberku sa končí cesta dvoch hlavných postáv filmového príbehu – židovského tlmočníka Aliho (Menzel) a rakúskeho bývalého učiteľa Georga (Simonischek).

„Motiváciou pre rozprávanie filmu bola už samotná zápletka, ktorú sme vymysleli a poskytovala dostatočný dramatický potenciál na rozprávanie o minulej dobe, ktorá však stále núti premýšľať aj o súčasnosti. To všetko v čase, keď politici v snahe získavať politické body čoraz častejšie rozdeľujú spoločnosť. Hľadajú domnelých nepriateľov v ľuďoch iného politického presvedčenia, vierovyznania či farby pleti a v takzvanej snahe ochrániť krajinu vytvárajú pocit neistoty a strachu. Práve strach a neistota však môžu byť spúšťačom konfliktu, v ktorom sa jedna časť rozdelenej spoločnosti bude snažiť ventilovať svoj hnev,“ vysvetľuje Marek Leščák. Práve scenár bol tým, čo presvedčilo Simonischeka, aby sa ujal postavy Georga. „Je to výborný scenár. Vynára sa otázka, či to syn vraha môže mať ľahšie ako syn obetí, a hneď je aj zodpovedaná. Deti obetí stratili rodinu a to sa nedá porovnať. Ale ťarchu si z toho nesú po celý život obaja. Georg narába s vinou svojho otca pozornejšie. Aj keď to veľmi dlho potláčal a v živote sa radšej kĺzal po povrchu, aby sa s tým nejako vyrovnal. Teraz ho však pravda dohnala a napokon sa chce dozvedieť o otcových klamstvách,“ uviedol rakúsky herec v rozhovore do presskitu k filmu. Jiří Menzel, ktorý s Martinom Šulíkom už v minulosti spolupracoval, vstúpil do projektu na poslednú chvíľu. Jeho postavu tlmočníka mal najprv stvárniť Juraj Herz. „Dostal som sa k tomu ako slepé kura k zrnu. Čas na rozmýšľanie mi ešte skrátila manželka. Keďže som nemal čo na práci, tak som podľa nej začal ,blbnúťʻ. Pri nečinnosti sa mozog opúšťa. A ja sám od seba si prácu nehľadám, pretože som lenivý. A som rozmaznaný, pretože už od svojho prvého filmu som robil len prácu, ktorú mi niekto ponúkol. Takže Tlmočník bol pre mňa svojím spôsobom spása. Spočiatku som bol milo-nemilo prekvapený, pretože to je veľká rola. Ale ako som si prečítal scenár, tak som veľmi rád, že to na mňa takto spadlo,“ vyjadril sa do presskitu Jiří Menzel.

Hoci Tlmočník otvára ťaživú minulosť, nesie v sebe aj istú formu humoru. „Ten vychádza z charakterov a zo situácií, ktoré zažívajú hlavní hrdinovia. A hlavne z toho, že na začiatku ešte nevedia, čo si o sebe majú myslieť. Je to viac humor absurdný a vo filme je dávkovaný veľmi jemne,“ hovorí Marek Leščák. Odľahčenie vo filme prinášajú vtipné momenty, ktoré sa ústrednej dvojici pritrafia na ceste naprieč Slovenskom – napríklad stretnutie s dvojicou dievčat, ktoré hrajú Anna Rakovská a Eva Kramerová. Okrem nich sa v Tlmočníkovi zo slovenských hercov predstavia Zuzana Mauréry, Attila Mokos, Karol Šimon či Igor Hrabinský.

Hlavným kameramanom filmu, ktorý sa nakrúcal dovedna 37 dní, je Martin Štrba, hudbu skomponoval Vladimír Godár, kostýmy vytvorila Katarína Hollá a architektom filmu je František Lipták.

Tlmočník (r. Martin Šulík, Slovensko/Česko/Rakúsko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 828 780 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 600 000 eur, podpora RTVS: 200 000 eur)
DISTRIBUČNÉ KÓPIE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Garfield film
 

Švankmajerova zbierka hmyzu

Český surrealista so svetovým renomé Jan Švankmajer mal v kinách celovečerný film naposledy v roku 2010. Volal sa Prežiť svoj život a vznikol v koprodukcii so Slovenskom. Rovnako ako autorova novinka Hmyz, ktorú vo svetovej premiére uviedli na MFF Rotterdam.

Keď sme už spomenuli tie koprodukcie, pred titulom Prežiť svoj život nakrútil Švankmajer takisto v česko-slovenskej koprodukcii snímku Šílení (2005). Niežeby to bolo to najpodstatnejšie, no určite stojí za to, keď sa Slovensko podieľa na filmoch tvorcu Švankmajerovho formátu. O tom, aká je to uznávaná osobnosť, svedčí aj jeho prijatie v Rotterdame. Na jeho Hmyze sa za Slovensko podieľala produkčná spoločnosť PubRes. „Na jednej strane je to mimoriadna umelecká osobnosť Jana Švankmajera a na druhej strane nesmierne precízny, skúsený a otvorený producent Jaromír Kallista. Bola to pre nás veľká škola a snažili sme sa sekundovať im vo veciach, v ktorých sme vedeli byť užitočné, napríklad vo vzťahu k fondu Rady Európy EURIMAGES,“ uviedla v presskite k filmu Zuzana Mistríková z PubResu. Hmyz získal nielen podporu z EURIMAGES, podprogramu Kreatívnej Európy MEDIA, českého Štátneho fondu kinematografie i zo slovenského Audiovizuálneho fondu, ale uspel aj v crowdfundingovej kampani, keď sa na produkciu snímky podarilo vyzbierať viac než 300 000 dolárov.

Samozrejme, aj Švankmajerova novinka je imaginatívny film, ako on rád nazýva svoju tvorbu. Tentoraz sleduje ťažkopádnych ochotníkov z malého mesta, ako skúšajú hru bratov Čapkovcov Zo života hmyzu a ich životy sa prelínajú s osudmi postáv. Ale tak ako Švankmajer kombinuje prejav živých hercov s animáciou, nie je ani spomenutá dejová línia jedinou rovinou rozprávania. Napokon, vo filme vystupuje aj sám režisér. „Hra bratov Čapkovcov Zo života hmyzu je mizantropická hra. Môj scenár len túto mizantropiu prehlbuje, tak ako sa prehlbuje podobnosť človeka s hmyzom a tejto civilizácie s mraveniskom. V našom filme však táto hra tvorí len pozadie vlastného príbehu, ktorý má vo svojom vyznení bližšie ku Kafkovej Premene než k Čapkovcom. Nejde nám o ,politickýʻ film, ale o imaginatívny film, ktorý ponúka celý rad interpretácií,“ uvádza Švankmajerove slová presskit.

Úlohu Růženy v príbehu stvárnila slovenská herečka Kamila Magálová, ktorá na margo výsledného tvaru snímky poznamenáva, že sa v ňom použili aj zábery zo zákulisia natáčania a prípravy animácie. Celkovo si Magálová myslí, že Hmyz je pre filmových fajnšmekrov, náročných divákov.

V pozícii druhého kameramana sa na vzniku filmu podieľal Adam Oľha, ktorý zároveň pracoval a pracuje na dokumente o Švankmajerovi Alchymická pec. „Spolupráca s Janom Švankmajerom je pre mňa neoceniteľná skúsenosť. Veľmi ma potešilo, že sa rozhodol vo svojom filme uplatniť dokumentárny prístup, ktorý dopĺňal exaktný scenár inak hraného filmu. Nenazval by som ho animovano-hraným filmom, aj keď sčasti je animovaný, pretože ide skôr o hraný film, v ktorom je podľa Švankmajerových slov ,objektívny humor‘. Práve ten vzniká v nenaplánovaných scénach, zachytených dokumentárnou kamerou. Zámerom bolo pozorovať, ako sa film rodí, s vedomím toho, že neskôr doň vstúpi dokument a ovplyvní hrané scény,“ vyjadril sa Oľha.

Ak si Hmyz nedokážete predstaviť, nečudo. Pozrieť si ho môžete od 15. 3. A Jan Švankmajer v súvislosti s ním konštatuje: „Jedinou adekvátnou a zmysluplnou odpoveďou na surovosť života je cynizmus fantázie, ako by povedal jeden český prekliaty básnik.“

Hmyz (Hmyz, r. Jan Švankmajer, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 682 286 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 100 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

Daniel Bernát
foto: PubRes
 

O túžbach a obavách slovenských Rómov

Odišli do zahraničia s vidinou lepšieho života, no čakal ich tam opak. Osudy slovenských Rómov zaujali mladého belgického režiséra Rubena Desiera, ktorý o nich najprv nakrútil dokument Kosmos (2014). Táto téma ho oslovila natoľko, že s protagonistami nakrútil hraný film Kvetinárstvo, ktorý tento mesiac vstupuje do tunajších kín.

„Rasťo, Tomáš a Mižu sú slovenskí Rómovia, ktorí odišli ,do lepšieho‘ – do Bruselu. Tam sa pokúšajú prežiť v anonymite okrajových mestských štvrtí, stratení medzi množstvom ďalších prisťahovalcov z rôznych kútov sveta,“ približuje pre Film.sk príbeh belgicko-slovenského filmu Kvetinárstvo jeho koproducent Tomáš Kaminský zo spoločnosti Mandala Pictures. Celovečerný hraný debut belgického režiséra Rubena Desiera, ktorý mal svetovú premiéru na MFF Rotterdam v sekcii Bright Future, opisuje skutočné osudy a sny rómskych protagonistov aj ich každodenné hľadanie cesty k lepšiemu životu. „Tie ich sny dostávajú rámec fiktívneho príbehu o bláznivom nápade prekopať sa k trezoru belgickej národnej banky cez tunel, ktorý sa začína v zadnej miestnosti kvetinárstva,“ pokračuje Kaminský. Po prudkom lejaku však voda zaplaví labyrint podzemných kanálov a oni sú nútení prácu prerušiť. Uviaznutí mladí muži sa začnú rozprávať, spievať si a piť, aby zabili čas. V šepkaných rozhovoroch vyjadrujú svoje túžby, obavy aj svoje videnie sveta.

Ústredným motívom drámy sú podľa Kaminského otázky, aká je identita týchto mužov, aký je ich vnútorný svet aj ich pozícia v tom vonkajšom svete a predovšetkým či sa z nej dá uniknúť. „Režisér Ruben Desiere využíva prelínanie dokumentu a hraného filmu, aby vytvoril špecifický filmový jazyk, ktorý nám odkrýva svet prisťahovalcov v európskom veľkomeste v novom svetle. Fiktívny rámec vylúpenia banky je len pomocným plánom na nahliadnutie do autentického sveta. Do rozhovorov vybraných hercov, stvárňujúcich ,lupičov‘, no v zásade komunikujúcich o svojom prežívaní bežných okamihov v ich bruselskom živote,“ vysvetľuje Kaminský.

V hlavných úlohách Kvetinárstva sa predstavia Tomáš Balog, Rastislav Vaňo, Vladimír Balázs a Bartolomej Mroč, s ktorými sa Desiere stretol už pri svojom dokumente Kosmos. Vo svojom absolventskom filme približoval život slovenských Rómov po tom, čo sa presťahovali do Belgicka za lepším životom, no nakoniec sa museli pasovať s tristnou realitou života v bývalom kláštore Il Gesú v Bruseli, ktorý slúži ako útočisko pre prisťahovalcov. „S hrdinami tohto filmu pokračoval v spolupráci, pretože ho ako ľudia zaujali a časť ich prežívania mu ostala na umelecké spracovanie v Kvetinárstve,“ hovorí Kaminský. Pri tvorbe filmu bolo pre režiséra „dôležité neredukovať hlavných hrdinov na ich etnicitu a pôvod, to považuje za veľmi problematické. Napriek tomu jeho film odkazuje na zmenu sociálneho statusu reálne chudobných ľudí takmer výhradne za cenu ,veľkej krádeže‘.“

Okrem Rotterdamu sa Kvetinárstvo predstavilo aj v súťaži Ingmar Bergman Competition na 41. ročníku Göteborského filmového festivalu. Slovenská premiéra čaká snímku na marcovom MFFK Febiofest. „Po tomto uvedení budú nasledovať projekcie spojené s diskusiou s režisérom v Bratislave, Košiciach, Žiline či Piešťanoch,“ dodáva Tomáš Kaminský.

Kvetinárstvo (La fleurière, r. Ruben Desiere, Belgicko/Slovensko, 2017)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 161 000 eur (vklad Audiovizuálneho fondu: 15 000 eur, podpora RTVS: 15 000 eur bez DPH)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mov, blu-ray

Zuzana Sotáková
foto: Filmtopia
 

O hľadaní slobody

Vyše pol roka po svetovej premiére na filmovom festivale v Locarne uvedie MFFK Febiofest v Bratislave po prvýkrát na Slovensku koprodukčný film Sloboda nemeckého režiséra Jana Speckenbacha. Koncom marca bude titul nasadený do kín po celom Slovensku.

„Fascinuje ma niečo na miznutí. Môj hraný debut bol o nezvestnej dcére. Tentoraz je to matka, kto opustí svoju rodinu,“ hovorí na úvod Jan Speckenbach v presskite k filmu. Nora je štyridsaťročná protagonistka príbehu, ktorá sa bez vysvetlenia rozhodne opustiť svojho manžela a dve deti. Hľadá slobodu, aj keď nevie, kde a ako ju hľadať. Stopom sa dostane do Bratislavy, kde začína nový život.

Čo je to však sloboda? Režisér má na vec takýto názor: „Sloboda, ktorú hľadá napríklad utečenec z Blízkeho východu, je značne odlišná od tej, ktorú hľadá Nora. Veď má všetko – peniaze, manžela, deti, prácu. Čo viac si môže priať? No a napriek tomu hľadá niečo viac, niečo za týmto všetkým. Má na to právo? A tu sa veci komplikujú. Ak poviete nie, zasahujete do jej vlastnej slobody. A ak poviete áno, pridáte sa na jej cestu.“

Speckenbachov film nerozpráva len príbeh Nory, ale aj jej manžela Philipa, ktorý zostal sám s deťmi v Berlíne. Komplikovanosť jeho príbehu nespočíva len v starostlivosti o rodinu, ale aj v jeho kariére právnika a v nevere. Prečo sa režisér rozhodol venovať obom dejovým líniám? „To bolo na tom to zložité. Bol som presvedčený, že vo filme chcem obidve strany. Bolo by jednoduchšie zostať len pri jednej, ale to som zavrhol už na samom začiatku. Chcel som protikladnosť. A chcel som aj ukázať paradoxnú prepojenosť obidvoch postáv, pretože obe sa musia zmeniť, pokiaľ sa chcú posunúť. A musia aj zabudnúť.“

Nora je aj meno hlavnej hrdinky známej divadelnej hry Dom bábik od Henrika Ibsena, ktorá takisto opúšťa svojho manžela a deti. „Výberom mena Nora, samozrejme, vzdávam hold Ibsenovi. V jeho ponímaní tkvie pôvod hrdinkinho hľadania v otázke, kým vlastne je. To je aj dnes provokujúce – uprednostnenie potreby nájsť samého seba pred zodpovednosťou za druhých vrátane detí. Moja Nora je v tomto istým spôsobom ešte radikálnejšia, pretože nič nevysvetľuje, prosto koná. Až jej cesta ukáže, prečo to podstúpila. Preto som sa vo filme viac zaujímal o to, čo príde po tomto rozhodnutí, a nie o to, čo mu predchádzalo.“

Slovenský koproducent Slobody Peter Badač objasňuje, že nakrúcanie bolo komplikované a rozdelené na niekoľko etáp, čo je zjavné aj z filmu. „V lete 2014 sa nakrútili zábery šťastnej rodiny v Berlíne, na jeseň 2015 sme nakrúcali na Slovensku Norinu časť príbehu a v lete 2016 sa nakrúcala jeho berlínska časť. Postprodukcia prebiehala v Nemecku.“

Skoro polovica filmu bola natočená v Bratislave. A ako sa vlastne Slováci k tomuto projektu dostali? „Nemeckí producenti hľadali koproducenta v krajine, kam by odišla hlavná predstaviteľka príbehu, a myslím, že na trhu v Sofii oslovili Slovenský filmový ústav, či by im nevedel odporučiť slovenského producenta, ktorého by projekt zaujímal. Tak sme sa stretli na festivale v Cannes. Zhodou okolností som poznal Janove filmy, ktoré boli uvedené na Berlinale, jeho nový námet sa mi veľmi páčil, a tak nebolo veľmi o čom premýšľať,“ prezrádza Peter Badač.

Pred filmom Sloboda sa bude premietať krátky animovaný film Márie Kralovič Fifi Fatale.

Sloboda (Freiheit, r. Jan Speckenbach, Nemecko/Slovensko, 2017)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 578 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 65 000 eur)
DISTRIBUČNÉ KÓPIE: DCP, DVD

Rastislav Graňák (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: ASFK