Martin Palúch:
Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989
(Drewo a srd, Bratislava 2017, 164 strán)

Hoci je na Slovensku cenzúra po roku 1990 oficiálne neprípustná, tento pojem v rôznych súvislostiach neustále skloňujú najmä dotknutí – či už skutočne, alebo domnelo – režiséri a producenti. Martin Palúch sa vo svojej publikácii zameriava na príčiny tohto javu v dokumentárnom filme po roku 1989. Po krátkej rekapitulácii rôznych foriem cenzúry riadenej štátom, ktoré sa na Slovensku objavili v priebehu 20. storočia, sa sústreďuje najmä na politicky, nábožensky i osobne motivované zásahy, ktorých cieľom bolo vytvoriť tlak na tvorcov alebo obmedziť divácku dostupnosť ich diel. Rôznym viac či menej medializovaným kontroverziám, ktoré z týchto snáh vyplynuli, je potom venovaná samostatná kapitola. Situáciu u nás Palúch porovnáva s dianím v USA, kde manipuláciu s diváckou dostupnosťou nežiaducich filmov umožňuje najmä systém označovania hranice vekovej vhodnosti, ale aj súdne spory medzi protagonistami dokumentárnych filmov a ich tvorcami a politicky motivované zásahy veľkých štúdií. Publikáciu uzatvára kapitola venovaná rôznym formám autocenzúry – či už priznanej, alebo nepriznanej –, ku ktorým sa filmoví tvorcovia u nás z rôznych dôvodov uchyľujú.

Paul Duncan a Jürgen Müller (Ed.):
Film Noir
(Taschen, Kolín 2017, 639 strán)

Výpravná publikácia venovaná žánru filmu noir detailne predstavuje všetky jeho typické tematické i štylistické rysy. V úvode sa zaoberá tým, ako a prečo sa filmy, často nakrúcané emigrantmi z Európy a inšpirované detektívkami drsnej školy i nemeckým expresionizmom, ktoré dobová kritika v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch hodnotila tak negatívne, napokon stali natoľko významnými míľnikmi filmovej histórie a našli svojich pokračovateľov v podobe neonoir snímok, objavujúcich sa už od polovice sedemdesiatych rokov. Kniha zároveň objasňuje, prečo sa na označenie typicky amerického žánru zaužíval francúzsky pojem. Nasleduje desať podrobných kapitol venovaných postupne najdôležitejším prvkom žánru, ako sú dokonalý zločin, bremeno minulosti, osudové ženy či súkromní detektívi. Súbor textov napokon dopĺňa výber päťdesiatich najlepších a najreprezentatívnejších filmov, zoradených chronologicky od Hitchcockovej Rebeccy z roku 1940 po Truffautovu poctu žánru Strieľajte na pianistu z roku 1960. Texty sú aj pri malom formáte publikácie ilustrované stovkami čiernobielych i farebných fotografií a originálnych filmových plagátov.

Georgy Bagdasarov a Alexandra Moralesová (Ed.):
Buenos Aires Experiment
(Akademie múzických umění, Praha 2016, 162 strán)

Publikácia vznikla na pôde pražskej Akademie múzických umění, je v češtine a ide o zborník siedmich textov a troch rozhovorov mapujúcich rôzne podoby súčasného argentínskeho experimentálneho filmu, ktorého ohlas v priebehu posledných desiatich rokov prekročil hranice regiónu vďaka pravidelným úspechom na festivaloch v Rotterdame alebo Oberhausene a vďaka retrospektívam uvádzaným v rôznych krajinách. V roku 2014 mohli vidieť prehliadku s rovnakým názvom aj diváci v Bratislave. Kniha analyzuje spôsoby, akými sa argentínski tvorcovia experimentálneho filmu snažia nadviazať na svojich predchodcov z obdobia tesne pred nástupom pravicovej vojenskej diktatúry a počas jej trvania v situácii po ekonomickej kríze, ktorá krajinou otriasla v roku 2001; autori niektorých textov, napríklad Pablo Marín či Andrés Denegri, sa okrem teoretickej a kurátorskej činnosti venujú aj experimentálnej filmovej tvorbe. Hoci nemajú spoločnú ideológiu ani manifest, spája ich v digitálnej ére ojedinelý programový obrat k tradičnému filmovému médiu, teda k perforovanému filmovému pásu.

Monika Mikušová